Pocity viny a hanby: Ako ich rozpoznať a čo robiť?

Pocity viny a hanby sú sladkou dvojicou, ktorá môže niekedy urobiť náš život neznesiteľným. Sú to sociálne pocity, ktoré majú za úlohu regulovať správanie ľudí v spoločnosti. Pomáhajú nám orientovať sa v životných situáciách a správať sa podľa kontextu. Napriek ich užitočnosti však niekedy hanbu a vinu prežívame ťažko. Stáva sa to vtedy, keď sú tieto pocity príliš intenzívne a neznesiteľné, keď sú už toxické vina a hanba

Tieto pocity si môžeme zamieňať. Hanba a vina sa však líšia, pokiaľ ide o pocity, príčiny a spôsoby, ako sa s nimi vyrovnať.

Vinu pociťujeme vtedy, keď človek poruší dohodu alebo urobí niečo, čím druhému ublíži. S pocitom viny sa môžete vyrovnať tak, že prevezmete zodpovednosť za svoje činy. Musíte uznať dôsledky svojho konania a odškodniť druhú osobu, ospravedlniť sa. A potom prichádza úľava

Vinu často sprevádza hnev, na ktorý si nedáme povolenie. Keď sa bránime vyjadriť hnev na niekoho, je tento hnev namierený na nás samých

Napríklad v našej rodine je zvykom sadiť zemiaky na prvého mája. Ja sa rozhodnem túto udalosť vynechať a cítim sa kvôli tomu vinný. Týmto spôsobom si nedovolím hnevať sa na svojich príbuzných, ktorí odo mňa vyžadujú, aby som sa takto zúčastnil

Pocit viny je tiež častým spoločníkom človeka, ktorý sa cíti všemocný. Tento príbeh veľkého a všemocného môže siahať až do detstva, keď boli očakávania rodičov od dieťaťa nereálne, neprimerané veku.

Napríklad päťročné dieťa sa staralo o svojho mladšieho súrodenca. Tento proces sa nazýva patentifikácia – ide o to, keď si dieťa vymení miesto s rodičmi: dieťa sa v očiach rodičov stáva dospelým, preberá za nich zodpovednosť alebo slúži ich potrebám. Matka tak napríklad môže povedať svoje dospelé tajomstvá alebo sa poradiť so svojím desaťročným dieťaťom o jeho ťažkých životných rozhodnutiach. Ak sa pri tejto skúsenosti cítite vinní, je dôležité rozlišovať medzi svojou zodpovednosťou a zodpovednosťou iných a nepreberať zodpovednosť za niekoho iného, uvedomiť si svoje obmedzenia a veriť v silu iných.

Na druhej strane hanba vzniká ako pocit nedostatočnosti. Je to vnútorný pocit, že niečo so mnou nie je v poriadku. Hanba vás izoluje od ostatných ľudí, pretože sa chcete skryť, utiecť, vzdialiť sa. Práve o tom je výraz “prepadnutie sa cez zem” – extrémna forma hanby, hanba, ktorej sa veľmi bojíme

Hanba môže vzniknúť, keď niečo robíme prvýkrát, pretože bez skúseností môžeme byť nešikovní. Takisto hanba často vzniká, keď sa priblížime k inej osobe. Stávame sa viditeľnými pre druhú osobu a v tom je určitá zraniteľnosť. A niekedy toto napätie nedokážeme vždy vydržať: buď sa skrčíme, alebo pred kontaktom utečieme.

Hanba sa lieči priznaním toho, za čo sa hanbím. Tým, že to vyslovím pred druhou osobou a vydržím napätie, hanba sa zmenší. A prekonáva sa aj izolácia a objavuje sa spojenie s druhým. Hanba sa lieči priznaním zámeru niečo chcieť, priznaním si práva byť iný a čelením svojej nedokonalosti.

Za zmienku stojí aj to, že niekedy pociťujeme hanbu a vinu aj v prípadoch, keď je neopodstatnená. Stáva sa to kvôli našim presvedčeniam o tom, akí by sme mali byť a ako máme veci robiť. V takom prípade sa oplatí prehodnotiť svoje predstavy: odkiaľ pochádzajú, či sú pre nás užitočné a možno by sme sa niektorých mali vzdať a nahradiť ich novými.