Perfeckionizmus – dar alebo prekliatie? Ani jedno!

Už vám niekto povedal, že ste perfekcionista? Alebo že ste strašný perfekcionista? 🙂 Boli ste na to hrdí? Alebo ani nie? Alebo si to sami o sebe myslíte? A čo vlastne znamená byť perfekcionistom?

Dnes sa veľmi radi nálepkujeme a označujeme za rôznych -istov, -erov či -ákov, a tak nie je nezvyčajné, že mnohí seba či druhých označujeme ako perfekcionistov či skloňujeme slovo perfekcionizmus. Kontext perfekcionistického správania, motivácia k nemu i jeho dôsledky niektorých fascinujú, mnohým zabezpečujú istý status, a ďalším pôsobia rôzne ťažkosti či trápenia.

A na to všetko sa teraz spolu pozrieme trošku bližšie.

To je perfektné!

To je perfektné! Hovoríme si často. A myslíme tým, že to je priaznivé, super alebo skvelé. V skutočnosti ale má slovo perfektný (pôvodne z latinčiny) rovnaký význam ako dokonalý, ucelený, plne rozvinutý.

Byť perfektný teda znamená byť dokonalý. Byť tak vyvinutý, že už nič ďalšie nie je nutné pridať či ubrať. Perfekcionizmus má teda čo do činenia s dokonalosťou.

Ale nikto predsa nie je dokonalý… alebo áno?

Intuitívne to i sami tušíme, keď niekoho označíme za perfekcionistu – niekoho, kto si dáva veľmi záležať na tom, aby bolo všetko „tip top“, aby neurobil jedinú chybičku, aby všetko vyšlo podľa jeho predstáv.

Čo na to psychológovia?

Aj keď psychológovia, ktorí sa venujú skúmaniu perfekcionizmu (medzi vedúce osobnosti patria Slaney a Ashby, Hewitt a Flett, či Frost a jeho tím), nie sú vo všetkom úplne jednotní, zhodujú na tom,  že ide o nadmerné úsilie dosiahnuť bezchybnosť/dokonalosť za súčasného kladenia si nerealisticky vysokých nárokov.

Podľa Frosta definuje perfekcionistu to, aké vysoké má na seba nároky, ako veľmi sa zaoberá tým, aby mal vo veciach poriadok, či omylmi, ktorých sa dopustil, nakoľko pochybuje o úlohách, ktoré už splnil, a do akej miery na neho kladú (alebo kládli) vysoké očakávania jeho rodičia a blízki. Hewitt a Flett zasa rozlíšili tri druhy perfekcionizmu podľa toho či už spomínané vysoké nároky kladieme na seba sami, alebo ich na nás kladú ostatní, alebo či ich my kladieme na druhých.

Veľkú diskusiu v odborných kruhoch vyvolala polemika ohľadne toho, či je perfekcionizmus vlastne pozitívny alebo negatívny jav. Na jednej strane mnohé výskumy poukazujú na spojenie perfekcionizmu (hlavne zaoberanie sa omylmi, pochybovanie o sebe, vysoká miera kritiky) s javmi ako sú depresia, úzkosť,  poruchy príjmu potravy a iné. Objavili sa však i výskumy a analýzy, ktoré poukázali na to, že nie vždy je toto spojenie také jednoznačné – že niektoré zložky môžu byť v skutočnosti prospešné – napr. stanovovanie si vysokých cieľov a snaha ich dosiahnuť, organizovanosť, snaha o minimalizovanie chýb. Jedna skupina autorov teda prijala rozdelenie perfekcionizmu na pozitívny a negatívny (tiež zdravý a nezdravý). To čo ich odlišuje je, že ľudia s negatívnym perfekcionizmom sú k sebe nadmerne kritickí aj v prípade, že dosiahli stanovené ciele, kým pozitívni perfekcionisti sú na rozdiel od nich schopní pociťovať spokojnosť z dosiahnutého výkonu.

Zásadným oponentom takéhoto rozlíšenia bol Greenspon. Argumentoval tým, že zdravý perfekcionizmus je vlastne paradox, oxymoron. Že sa to navzájom vylučuje. Poukázal na to, že závery mnohých výskumníkov vyplynuli z chybnej interpretácie výskumných zistení, a síce, že tzv. zdravý perfekcionizmus nebol v tak výraznom spojení s nepriaznivými javmi, avšak nebol v pozitívnom vzťahu s prospešnými. Inými slovami, to, že niekto pri svojich vysokých nárokoch na seba neprejavuje symptómy depresie, neznamená zároveň, že jeho kvalita života je vďaka týmto vysokým nárokom na seba vyššia. Nepodporujú to podľa neho ani výskumy. Takisto upozornil na veľmi závažnú okolnosť – motiváciou perfekcionistu totiž nie je dosiahnutie samotného cieľa a radosť z výkonu, ale prostredníctvom neho splniť očakávania druhých, získať ich lásku, priazeň a prijatie, ktoré sa mu v kľúčových vývinových štádiách nedostávalo dostatočne. Nie je to preto nič, čo by zvyšovalo kvalitu života človeka. Je to alternatívny spôsob ako si v živote zabezpečiť základné potreby pre zdravý život, ktoré v skutočnosti u neho neboli (a nie sú) prirodzene naplnené.

Závislosti, ich príčiny a ich kostýmy

V čom teda spočíva tragédia perfekcionizmu? Jednoducho povedané – v tom, že je menej výživnou náhradou skutočnej potravy. Je záplatou na to, čo všetci potrebujeme v určitom období dostať aby sme sa zdravo mohli vyvíjať a rásť. Ak sme to však nedostali a napriek tomu chceme vo svete fungovať, je priam otázkou (psychologického) života a smrti, aby sme našli náhradný spôsob.

Tu nachádzame vysvetlenie pre mechanizmus rôznych závislostí. Či už sú prezlečené za závislosť od návykových látok, alebo od jedla, od druhých ľudí, od práce, od dosahovania dokonalosti, od podávania stále vyšších výkonov…

Človek, ktorému na určitej hlbokej úrovni niečo veľmi dôležité chýba, sa snaží si to nahradiť inak. Závislosť preto existuje, pretože má niečo vyliečiť, a istým spôsobom nás chráni.

Štyri základné ľudské potreby, ktoré je nutné aby boli naplnené na to, aby sme mali zdravý pocit svojho Ja, svojej identity sú:

• OCHRANA (zabezpečenie svojich hraníc, rešpektu)
• PRÍSLUŠNOSŤ (pocit, že niekam patrím)
• DÔSTOJNOSŤ
• UZNANIE

Ak nemáme tieto potreby dostatočne naplnené (a to sa väčšinou deje v raných štádiách detstva), snažíme sa všemožne zabezpečiť, aby sme si ich nahradili. Perfekcionizmus je z tohto hľadiska jednou zo stratégií, ktorú sa niektorí ľudia naučili používať, aby si zabezpečili dostatočné uznanie a priazeň od okolia. Pretože si všimli, že druhí ich za určité výkony obdivujú alebo uznávajú. Sami pred sebou však necítia, že majú hodnotu, že si zaslúžia rešpekt a že niekam patria, pokiaľ to nepreukážu bezchybným výkonom, dokonale zvládnutou úlohou a za každú cenu perfektným výsledkom.

Problém dokonalosti

Je tu však jeden háčik. Čo vlastne znamená byť perfektným a dosiahnuť dokonalosť?

Nikto predsa nie je dokonalý. Sme „iba“ ľudia. A predsa sme dokonalí všetci presne takí akí sme – lebo ako by ste chceli byť lepší než už v daný moment na danom mieste ste?

Počkať, to je paradox, nie? Nuž, záleží od uhla pohľadu, ktorý zvolíme. To je však už ďaleko nad rámec tohto článku. Ak by sme však prijali ktorúkoľvek z týchto dvoch téz, tak úporné perfekcionistické úsilie o dokonalosť by tak či tak nemalo žiaden zmysel.

Ak zo svojej ľudskej podstaty nikto nikdy nemôže byť dokonalý, tak predsa nemôžeme očakávať, že sa takými staneme. A ak sme všetci už aj tak dokonalí, nemusíme sa o to predsa snažiť.

Kde je teda ďalšia z tragédií perfekcionizmu? Spočíva v tom, že perfekcionizmus sa mylne nazdáva, že nerealistický ideál, ktorý si vybájil (a o ktorom je presvedčený, že mu prinesie toľko chýbajúce uznanie a lásku) je totožný s dokonalosťou. A čo viac, pyšne sa nazdáva, že tento ideál je dosiahnuteľný. Perfekcionizmus je teda od základu nerealistický. A zároveň udržuje pevné presvedčenie o svojej uskutočniteľnosti. A preto je dokonalou pascou.

Slovami už spomínaného Greenspona: „Perfekcionizmus je zranenie; nikdy nie je zdravý a možno sa ani nikdy úplne neuzdraví.“

No ale čo teraz?

Ak ste dočítali až sem, a ak ste sa náhodou aj v predošlom popise našli, stavím sa, že si (možno, že aj celkom vydesení) hovoríte: „No dobre. Ale čo teraz?“

V prvom rade, neprepadajte panike 🙂 Ak ste aj v sebe alebo druhých  spozorovali niečo z vyššie popísaného, venujte tomu ďalšiu (láskavú) pozornosť a snažte sa to bez odsúdenia a hodnotenia prijať ako skutočnosť.

Cieľom tohto článku jednoznačne nie je to, aby teraz niekto vyzbrojený novými definíciami išiel a nalepil každému, kto sa o niečo usilovne snaží, na čelo nálepku perfekcionista. A ani nie každé úsilie je nutne perfekcionistické.

Pochopením perfekcionizmu sa možno dokonca nič také prelomové navonok nezmení. Zažité vzorce správania (a prežitia) sú také silné, že aj keď niektorých v skutočnosti ničia (napr. v podobe rôznych závislostí), nedokážu sa ich zbaviť, lebo namiesto nich skrátka žiadnu zdravšiu alternatívu nemajú a nepoznajú. Aj to je v poriadku. Ale ak sa zmení aspoň ich vnímanie, už to je dosť.

A čo môžu spraviť tí, ktorí sa rozhodnú, že vezmú svoj perfekcionizmus do vlastných rúk? Či už sami, alebo za podpory blízkych, či psychoterapeuta, môžu:

• uvedomiť si a skúmať svoj perfekcionizmus a to, čo im prináša a čo berie
• uvedomovať si čo im v živote chýba a ako sa to prejavuje
• preskúmať akým spôsobom vnímajú vlastnú hodnotu a ako si sami napĺňajú potreby uznania, rešpektu, lásku a prijatia (alebo ako by si ich mohli odteraz napĺňať)
• učiť sa žiť v nedokonalosti a nevyžadovať jej uskutočnenie
• robiť čokoľvek najlepšie ako to v daný moment za daných okolností ide (nie dokonalo, iba najlepšie v daný moment).

A aby na záver nedošlo k omylu – vymenovali sme zopár príkladov v piatich bodoch, ako inšpiráciu k tomu, od čoho sa v prípade perfekcionizmu dá odraziť. Perfekcionizmus a práca s ním nie je žiadny dar ani prekliatie. Je to však celoživotná cesta. Nevyžadujme teda od seba (ani od druhých) nič viac, že sa po nej vydáme.