Osamelosť alebo osamelosť: aký je medzi nimi rozdiel?

Prečo množstvo priateľov na sociálnych sieťach a každodenné stretnutia s novými tvárami nezabránia mnohým z nás pociťovať akútnu osamelosť? A prečo sa osamelosť spája výlučne s negatívnymi emóciami? Možno by sme sa na ňu mali pozrieť z iného uhla? Pozrime sa na teórie známych psychológov.

Témou osamelosti sa opakovane zaoberal nemecký sociálny psychológ Erich Fromm, ktorý tvrdil, že skúsenosť odlúčenia od iných ľudí vyvoláva úzkosť. Čo je príčinou týchto zážitkov? Sú v nás zakorenené na hlbokej úrovni.

Naši predkovia žili v spoločenstvách a úzko medzi sebou komunikovali, takže sa cítili bezpečne a mohli sa spoľahnúť na najbližšieho druha, pokiaľ ide o jedlo. Okrem toho sa rodíme závislí od významných dospelých: obdobie odlúčenia od rodičov sa začína narodením a v ideálnom prípade sa končí až v dospelosti. Preto je pre mnohých ľudí pocit príslušnosti k sociálnej skupine mimoriadne dôležitý.

OSAMELOSŤ V EXISTENCIÁLNEJ PSYCHOLÓGII

Existujú však ľudia, ktorí sa stýkajú s obmedzeným okruhom osôb, ale zároveň nepociťujú muky osamelosti. V tomto prípade pozorujeme pozitívny pocit spojený s osamelosťou a bolo by správnejšie dať mu iný názov – osamelosť.

Pod pojmom osamelosť existenciálni psychológovia rozumejú to, že človek si uvedomuje a akceptuje, že izolácia je objektívnym faktom ľudskej existencie1. Sme sami so svojím vlastným životom, nikto ho nemôže žiť za nás.

Ľudia, ktorí prijali osamelosť ako samozrejmosť, sa snažia vidieť jej pozitívne stránky. V samote sa cítia dobre a nesnažia sa ju vyplniť prázdnymi a zbytočnými medziľudskými vzťahmi. Tento čas im ponúka príležitosť na sebapoznanie a sebareflexiu. Samotu vnímajú ako zdroj, ktorý im dáva príležitosť abstrahovať od každodenného zhonu a prebytku informácií a ponoriť sa do svojej autenticity.

OSAMELOSŤ AKO AUTONÓMNA VOĽBA

Iný pohľad na osamelosť ako nezávislú voľbu jednotlivca vyjadril Carl Rogers, zakladateľ humanistickej psychológie. V jeho chápaní má človek, ktorý si vyberá osamelosť, hlboký zmysel pre vlastnú individualitu, ale bojí sa byť sám sebou s inými ľuďmi. Obáva sa, že nebude pochopený alebo odmietnutý, a preto, aby nestratil svoju autenticitu a nerozplynul sa v priepasti trendov a módnych trendov modernej spoločnosti, snaží sa zostať v ústraní.

Aby mohol efektívne fungovať v spoločnosti, bude preňho dôležité naučiť sa budovať taký spôsob vzťahov, v ktorom bude komunikovať s ostatnými, ale zároveň si zachová vlastnú autonómiu.

Ako vidíme, osamelosť má aj svoju odvrátenú stranu a môže sa prejaviť v podobe osamelosti – keď je človek imúnny voči úzkosti, nemá deficitný postoj k osamelosti a nesnaží sa ju kompenzovať. Vníma osamelosť ako objektívny fakt ľudského života a účinne využíva možnosti, ktoré mu poskytuje.