Stretli sme sa s tým hádam všetci. Jednotkár je šikovný, trojkár je slabší, štvorkár hlúpy. Hodnotíme výkony a deti na základe nich porovnávame. A bohužiaľ aj škatuľkujeme. Dieťa, ktorému sa v škole nedarí, ktoré školsky neprospieva podľa našich predstáv či priamo zlyháva, je často považované za hlúpe a lenivé.

To, že takáto nálepka môže dieťa prenasledovať často celé roky a že sa môže negatívne odraziť na jeho sebavedomí a sebahodnotení, snáď netreba dlho vysvetľovať. No skúsme sa zamyslieť aj nad niečím iným. Nech sú výkony dieťaťa akékoľvek… Máme vôbec právo nazvať ho hlúpym? A čo všetko môže stáť za školským neúspechom?

Nie každý je génius

Áno, to je pravda. Každý je šikovný na niečo iné. Jeden je na učenie šikovný viac, druhý menej. Nemôžeme čakať, že všetkým deťom sa bude dariť vo všetkom rovnako. Jedným z dôvodov školského neúspechu teda môže byť skutočne to, že dieťa je na učenie slabšie. To nás však v žiadnom prípade neoprávňuje nazývať ho hlúpym. Cieľom učiteľov a rodičov by pri tomto dieťati malo byť hľadanie a rozvíjanie schopností, na ktoré má dieťa vlohy. Zároveň je dôležité, aby nad ním nezlomili palicu a pomaly, postupne s ním prekonávali prekážky v učení tak, aby mohlo dosahovať svoje optimálne výsledky.

A nemá náhodou poruchy učenia?

Už ste o nich pravdepodobne počuli. Dyslexia, dysortografia, dysgrafia, dyskalkúlia, či ďalšie iné “dys”. Ale o čo vlastne ide? Práve špecifické poruchy učenia môžu byť dôvodom, prečo priemerne či dokonca nadpriemerne nadané dieťa zaostáva. Dieťa s dyslexiou má problémy s čítaním. Pletie písmená, komolí slová, číta príliš pomaly, nevie o čom prečítaný text je. Čítanie je preňho celkove veľmi namáhavé. Že si to neviete predstaviť? Vezmite papier, traste ním a nahlas čítajte. Namiesto M čítajte N, O vymeňte za A a B za D. Že je to ťažké? Tak vidíte. Takto sa cíti dyslektik. Samozrejme, je dôležité podotknúť, že konkrétny obraz porúch učenia sa môže dieťa od dieťaťa líšiť a u každého sa môžu prejavovať inak.

A čo teda keď má dieťa “papier” na to, že je dyslektik? Nemusí sa toľko učiť?

Samozrejme, takto to vôbec nie je. U detí s poruchami učenia by mal byť na domácu prípravu kladený dokonca väčší dôraz. Nie len preto, že im učenie a čítanie môže zabrať viac času, ale tiež preto, že okrem bežnej prípravy na vyučovanie musia tieto deti vynaložiť ďalšie úsilie na precvičovanie oslabenej schopnosti čítania, písania ale tiež iných funkcií, ktorých oslabenie sa môže podpisovať pod celkový obraz porúch učenia. Nimi môžu byť napríklad problémy v oblasti zrakového a sluchového vnímania alebo grafomotoriky.

Zlé známky kvôli alergii?

Ďalším dôvodom, ktorý môže viesť k zhoršeniu školského prospechu detí sú zdravotné problémy. A nemusí sa jednať iba o poruchy nervovej sústavy, ktoré so schopnosťou učiť sa a podávať zodpovedajúce výkony súvisia priamo. Aj naoko nesúvisiace problémy, ako napríklad ťažkosti v oblasti tráviacej sústavy či alergie môžu dieťa vyčerpávať natoľko, že im na učenie neostane dostatok energie – nehovoriac o tom že dieťa, ktoré trpí akoukoľvek bolesťou sotva myslí na učenie.

Je príliš živý, určite má ADHD

Samostatnou kategóriou sú poruchy správania a pozornosti. Často skloňovanú skratku AD/HD počul už asi každý. Čo sa za ňou skrýva? V stručnosti by sa dalo povedať, že o týchto poruchách hovoríme u detí, ktoré sú nadmerne aktívne, psychomotoricky nekľudné, potrebujú byť stále v pohybe, v činnosti – avšak často bezúčelnej. Od práce majú tendenciu odbiehať, sústredia sa len krátku dobu, ich pozornosť je ľahko odkloniteľná aj malými podnetmi. Opäť podotýkam, že konkrétny obraz porúch správania je individuálny a je teda dôležité, aby samotnú diagnózu stanovil odborník. Nie každé aktívne dieťa má ADHD.

Ako však iste chápete, sústrediť sa na učenie (či už doma alebo v škole) predstavuje pre tieto deti veľmi ťažkú úlohu. A preto sa môže stať, že im to v škole nejde aj napriek tomu, že sú šikovné. Pomôcť im môžeme napríklad správne nastaveným režimom a spôsobom práce. Osvedčuje sa napríklad častejšie striedanie činností, poskytovanie priestoru na vybitie energie a na relaxáciu, zadávanie úloh po jednotlivých krokoch a pod. Prípadne, pokiaľ je to nevyhnutné možno zvážiť taktiež možnosť medikácie, ktorá bude viest  podľa potreby ku skľudneniu dieťaťa, obmedzeniu impulzívnych reakcií či k podpore schopnosti sústrediť sa. Samozrejme, verditkt, či je medikácia správnym riešením, je nutné nechať na odborníka.

Rodičia sa rozvádzajú, prospech sa zhoršuje

Často opomínanou príčinou školského neúspechu či zhoršenia prospechu u detí je práve náročná životná situácia. Rozvod rodičov, úmrtie či choroba v rodine, ale tiež situácie, ktoré sa nám na prvý pohľad môžu javiť ako maličkosti, ako je napríklad smrť domáceho miláčika a mnohé iné. Toto všetko kladie na dieťa zvýšenú záťaž, ktorá sa môže do výuky premietnuť nedostatkom záujmu či síl.

Je normálne, ak u človeka, ktorý sa trápi alebo rieši životnú zmenu či krízu, dochádza k (dočasnej) zmene priorít alebo k vyčerpaniu, ktoré oslabuje jeho výkon. A u detí to nie je inak.

Je dôležité, aby malo dieťa v tomto období dostatočnú podporu a tiež dostatok času na to, aby sa dokázalo na zmeny, ktoré nastali adaptovať a aby preňho bolo prežívanie náročného obdobia aspoň o čosi menej bolestivé.

Obeť nepriaznivej rodinnej situácie

Okrem rôznych situácií, ktoré vstúpia do inak bežného života dieťaťa, môže za školským neúspechom stáť tiež dlhodobo nepriaznivá životná situácia. Nie je prekvapením, že rodiny v materiálnej či sociálnej núdzi často nedokážu dieťa dostatočne stimulovať či viesť ku vzdelávaniu. Okrem školského neprospievania môžu viesť problémy v rodine tiež k záškoláctvu, či iným výchovným problémom, ktoré sa môžu tak isto podpísať na výkonoch či na správaní dieťaťa v škole.

Práca s týmito deťmi často kladie na pedagóga zvýšené nároky. Aj napriek tomu je však veľmi dôležité neobviňovať dieťa za problémy, ktoré sa s ním spájajú a mať na pamäti, že práve deti sú najväčšou obeťou nepriaznivej rodinnej situácie. To, čo im môžeme ponúknuť je dôsledný, ale tiež láskavý a trpezlivý prístup.

Vidíme teda, že dôvodov školského neúspechu, či nezáujmu dieťaťa o školu môže byť mnoho. Vo všetkých prípadoch je veľmi dôležité dieťa neodsúdiť, nenálepkovať, ale práve naopak, pomáhať mu a snažiť sa ho do učenia vhodne motivovať. V prípade potreby môže byť taktiež na mieste vyhľadať pomoc psychológa, či špeciálneho pedagóga.