Neobyčajná moc obyčajnej láskavosti

Reťazové správy šíriace sa internetovou poštou začínajú väčšinou presvedčivým argumentom, že práve táto „reťazovka“ naozaj stojí za šírenie (iba žeby nie). Mňa takáto správa akurát odradí. Bez ohľadu na to, ako veľmi klišé to znie, chcem písať o niečom, čo sa oplatí zdieľať. Je tu pozvanie vyjsť z anonymného sveta, virtuálnej reality sociálnych sietí, odsunúť klávesnicu bokom a emotikonom dať živú podobu.

O čo teda ide?

Na chvíľu sa chcem ešte s dávkou nostalgie obzrieť za Vianocami. Pretože jedna z mnohých vecí, ktorú mám na nich rada je, že ľudia sú viac milší, ústretovejší, vďačnejší a štedrejší. A svet je krajší, nie? No väčšinou je tomu bohužiaľ tak, že skončia sviatky a tým aj všetka snaha tešiť druhých okolo. Pritom sa nám príležitosti na robenie láskavosti každý deň núkajú v rôznych situáciách. Len sa skúsme na chvíľu zamyslieť, čo s nami urobilo napríklad nečakané pozvanie na kávu alebo obed, úsmev od cudzinca, povznášajúci kompliment alebo čokoľvek iné, čo zmenilo náš, možno dovtedy, smutný deň. (Pri takomto spomínaní sa zvykneme znova pousmiať). Teraz sa opýtajme sami seba, kedy sme naposledy len tak nezištne niekoho potešili my? Dnes, včera, či je nutné zaloviť do ďalekej minulosti? Je pravda, že skôr očakávame, čo by sme mohli dostať, než by sme plánovali, čo by sme mohli dať my. Možno je čas urobiť v našom myslení malú revolúciu. Zoznam novoročných predsavzatí sa už pravdepodobne niektorým stihol zredukovať. Gratulujem tým, ktorým ešte nie. Čo tak si vziať malú inšpiráciu z projektu Kindness & Co, ktorý prišiel s myšlienkou globálneho šírenia láskavosti. Kúpite si pohľadnicu, vložíte do nej peniaze pridáte povzbudivé slovko a niekomu ju pošlete, alebo necháte položenú na nejakom mieste. Celkom jednoduché.

Ako na to?

Jeden múdry človek raz povedal, že neočakávaná láskavosť je najsilnejším, najmenej nákladným a najviac podhodnoteným agentom ľudskej zmeny. Sme už akosi imúnni voči tomu, že denné správy v médiách sú naplnené negativizmom. A už vôbec nevidíme seba, ako schopných posunúť túto paradigmu k pozitívnemu pólu. To ale neznamená, že sme bezbranní. Priať si zmenu nič nezmení, ale ak sa rozhodneme hneď teraz k činu, zmení sa všetko. Jednoduché činy láskavosti ako dať niekomu nečakaný kompliment, urobiť niečo navyše, nie len to, čo sa odo mňa očakáva, rozhodnúť sa prepáčiť ešte pred tým, ako ma niekto svojím správaním nahnevá, zavolať niekomu so záujmom o to, ako sa má, bez toho, aby som od neho niečo potreboval… Dôležité je byť kreatívny. Vopred premýšľať a plánovať na koho a na čo sa chcem zamerať. Spontánnosť má rovnaký efekt. Keď napríklad necháme v kaviarni peniaze navyše, aby pokryli kávu zákazníkovi po nás… Môžeme byť konkrétni a adresní a pri tom zostať anonymní. Vyhneme sa tak tomu, aby sme láskavosti konali z vypočítavosti, že nám ich druhí odplatia. Pravdepodobne sa toho nedočkáme hneď, ale raz sa to k nám iste vráti vo chvíli, kedy to možno najmenej budeme čakať a od človeka, od ktorého by sme to nepredpokladali.

A vôbec, prečo?

Všetko to môže znieť sladko a pekne, ale predsa sa naskytuje otázka, čo z toho budeme mať? Existuje istý paradox, ktorý hovorí o tom, že čím viac sa človek naháňa za vlastným šťastím, tým väčšmi mu uniká. Pretože k šťastiu sa treba dostať okľukou a ono samotné je len vedľajším produktom zmysluplného života. Tešiť druhých má zmysel, pretože radosť dávaním rastie. Takže nemusíme meniť celý svet, stačí ak sa pokúsime spríjemniť svet ľuďom okolo seba a dokážeme to, že radosť, šťastie a pokoj existujú aj mimo vianočnej sezóny.