Neklamme sa, zastavme sa, doprajme sa

Neviem presne prečo, ale mám rada zmeny a často ich vyhľadávam. Človek má ale často sklon podľahnúť stereotypu, zvyknúť si na zabehané koľaje, plynulosť všedných dní a jednoducho neočakávať viac. Lenže vieme, že ak je človek dlho uzavretý v tom istom priestore, bez vetrania, bez zmeny ovzdušia. . ochorie! A koľkí sú takto chorí? Touto chorobou myslím trpíme všet ci, niekto viac, niekto menej. Ú primne , uznávam všetkých , ktorí ju vedia porazi ť po jej prvých príznakoch. A čo my ostatní, čo nemáme na tieto „antibiotiká“? A liečime sa svojpomocne, užívame lieky, ktoré sú po ruke . . a ktoré bolesť len účinne tlmia , no neliečia. A možno sa nakoniec ocitneme v spoločnosti rôznych – holikov. Keď trpí duša, trpí telo. A tým, že vyliečime telo nevyliečime dušu.

Vystúpiť z rozbehnutého vlaku

Tiež som nedávno podľahla všetkým symptómom a ocitla sa uprostred chaosu, kde bolo ťažko hľadať pokoj pre dušu. Do toho som dostala ponuku, ktorá prv znela bláznivo, ísť si oddýchnuť len tak niekam, kde budem pár dní sama. Neváhala som, kto by pohrdol oddychom po dlhých dňoch úmornej práce?! Ťažko je ľahko žiť ale nie je ťažké život pochopiť pokiaľ mu dovolíte vám ho vysvetliť. Dopriať si čas samoty, je ako pozvať sa na rande, ktoré vás presvedčí o tom, že chcete repete. Sú ľudia, ktorí sa byť sami so sebou boja, ale garantujem vám, že ak neznesiete seba, nedokážete sa úprimne pozrieť ani na človeka pred sebou. Ak pohŕdate sebou, kto vám uverí, ak mu budete tvrdiť, že ho máte rád? Neklamme sa, zastavme sa a doprajme si, nič nám tým neuletí. Vyvetrajme hlavu a vymeňme vzduch našim myšlienkam.

Každý má čas

Koľkí by teraz mohli namietať, že na to nie je čas a existuje dnes azda výhovorka, ktorá je frekventovanejšia? Prezradím vám tajomstvo, nikdy nebudeme mať viac času, pretože máme všetok čas ktorý existuje. Zároveň sa nikdy nič nezopakuje pretože cestovať v čase bohužiaľ nedokážeme. Lenže to, ako s časom narábame je viac menej na každom z nás, patrilo by sa tu spomenúť umenie hovoriť áno a vedieť povedať nie , ale to je z iného súdka. Jednoducho prestaňme veriť klamstvu, že dopriať si čas pre seba je stratou času. Skôr využime ten paradox, že to, do čoho investujeme sa nám raz vráti aj s úrokmi. Nebojme sa, že sa staneme namyslenými keď budeme občas myslieť aj na seba, samozrejme aj v tomto prípade platí, že všetkého veľa škodí, ale na to nám stačí sedliacky rozum.

Správna perspektíva

Popri maľovaní by si mal maliar od obrazu odstupovať, inak hrozí že špatne zachytí perspektívu. V živote tomu nie je inak, odstup a nadhľad nám dovoľujú vidieť viac a veciam, okolnostiam či udalostiam lepšie rozumieť. Každý z nás je tak trochu umelcom, pretože svoj život dennodenne vytvárame. No dôležité sú aj tie momenty, kedy sa zastavíme, aby sme zhodnotili čo bolo doposiaľ a možno trošku pozmenili a oživili paletu. Môže to byť čas, kedy objavíme, že tých farieb v nás je omnoho viac a doposiaľ boli nevyužité. Prekvapme život tým, že mu dovolíme prekvapiť nás, v tom najlepšom slova zmysle.

Od chcenia k maniu

Ak budeme k sebe samým dobrí, bude nám dobre a to bude tá zmena, ktorá prinesie do sveta dobro. Takže najbližšie si do svojich plných diárov zaznačme čas pre seba, pozvime sa na kávu, do prírody, alebo len tak do kresla a neberme do ruky mobil, ovládač či bulvár ale skúsme si pred seba postaviť plátno nášho života… a tu by som mohla prestať a so zvedavosťou čakať čo bude nasledovať. Pozrime, aj Boh si dal po šiestich dňoch pohov, tak čože je človek, že by mal tomu vzdorovať. Nemusíme čakať len na „nedeľu“ či letnú dovolenku, možno bolo po funuse už včera, ale nikdy nie je neskoro začať od znova.