Naštvať sa je dobré!

Povediem vás niektorými každodennými situáciami. Je 7:50. O 8:00 musím byť v práci. Šéf sa isto naštve. A ja ho isto naštvem tiež, ak prídem neskoro. Som totiž v zápche už polhodiny a najbližšiu polhodinu odtiaľto určite nevyjdem! Mal/a som pravdu. Pravdepodobne som mu bezdôvodne nesympatický/á. Dal mi to pocítiť v poobedňajšom čase, keď ma poriadne „strápnil“ pre kolegami a vytkol mi všetky moje začiatočnícke „prešľapy“ v práci. Mohol si to nechať na neskôr alebo medzi štyrmi očami. Bol to podraz. Cestou z práce ma ofŕkalo auto. Len tak zo srandy. Ešte som ich počul/a smiať sa. Večer v telke dávajú správy. Ďalší samovražedný útok v prítomnosti desiatok ľudí. Ach! A čože? Ďalšia správa ma informuje o inceste spáchaného otcom dvoch malých dcér. Ako len mohol! Som riadne naštvaný/á! Idem si radšej ľahnúť…

Aj vám by v týchto situáciách „stúpol tlak“ a cítili by ste sa poriadne nenahnevaní? Veď toľko nespravodlivosti v jeden deň! A to sme ešte „maličkí“ na to, aby sme dokázali vnímať všetku nespravodlivosť vo svete. V niektorých situáciách by sme to mohli nazvali až nenávisťou, či zlobou, zatrpknutosťou, ktorá sa v nás rodí. Tieto emócie sú však vo svete často spájané s negatívnymi a neželanými prejavmi osobnosti, a zároveň sú aj negatívne hodnotené. Ja si však myslím, že môžu byť darom, a to si myslí aj talianska psychologička Laura Tappatà. Napísala totiž knihu, ktoré nesie názov „Il dono del rancore“, ktorú by sme mohli preložiť ako „Dar nenávisti“ (prípadne nevraživosti či „ťažkého srdca“, a za veľmi vhodné, avšak menej používané slovo považujem aj slovo „zášť“). Túto emóciu budem v článku označovať ako nenávisť, avšak predstavte si pod ňou emóciu spojenú s určitým zadosťučinením, bôľ spôsobený krivdou, nespravodlivosťou, a to voči vašej osobe. V dnešnej dobe si môžeme pod tým predstaviť hnev, ktorý v nás spôsobia naše reakcie na úteky väzňov, korupciu, teror, samovražedné atentáty, či taktiež bežné situácie, ktoré som opísala hore. Čo ostáva nám, ktorí stojíme pred týmito situáciami plnými nespravodlivosti? Podľa názoru tejto psychologičky volíme zväčša jednu z týchto dvoch ciest: neustále sa hneváme a necháme sa pohltiť nenávisťou a touto negatívnou emóciou alebo sa hneď vzdáme a „kašleme na všetko“. Ani jeden protipól nie je úplne zdravý a v poriadku.  Avšak o tom nižšie.

Nenávisť, zášť, či „ťažké srdce“ sa často spájajú s hnevom.  Skúsme si najprv zadefinovať, čo rozumieme pod pojmom hnev. Charles Spiegelberger, psychológ zaoberajúci sa štúdiom hnevu tvrdí, že hnev môže nastať v rôznej intenzite a prekypieť až do zúrivosti. Môže nás nahnevať konkrétna osoba, ale aj udalosti (dopravná zápcha, zrušené lety a pod.) Všetko to, a aj mnohé ďalšie, môže v našom vnútri spôsobiť emóciu hnevu. Ako aj iné emócie, aj táto je sprevádzaná fyziologickými procesmi, v tomto prípadne frekvenciou tepu, zmenami hladiny hormónov a podobne. Aj keď môže byť v spoločnosti vnímaná negatívne, je to prirodzený a inštinktívny spôsob človeka, ako sa adaptívne prispôsobiť pri vnímaných hrozbách. Často môže byť sprevádzaná aj silnými agresívnymi emóciami a správaním, ktoré nás „tlačia“ bojovať a brániť tak seba samého. Určité množstvo hnevu je potrebné pre naše prežitie. Avšak samozrejme, nemôžme fyzicky zaútočiť na každú osobu alebo objekt, ktorý nás vyvedie z rovnováhy, ako neandertálci spred viac ako 100 000 rokmi. Predsa, sú tu stále zákony, spoločenské normy, „zdravý rozum“ a osobné limity, ktoré nám určujú, kam nás náš hnev môže dohnať.

Oproti hore spomínaným reakciám talianskej psychologičky, hovorí Spiegelberger  o troch reakciách hnevu, a to vyjadrenie hnevu, potlačenie a upokojenie sa. Vyjadrenie hnevu asertívnym (čiže nie agresívnym) spôsobom je najzdravším spôsobom ako vyjadriť hnev. Ako sa však dostať na túto cestu? Neustálym učením sa, ako svoje potreby vyjadriť, a ako ich získať, a to bez ublíženia druhým. Byť asertívnym teda neznamená byť vtieravý a stále sa niečoho dožadovať . Práve naopak, znamená to byť rešpektujúci k sebe samému a k druhým. Akých ľudí môžeme označiť za neasertívnych? Presne tých, ktorí zhadzujú druhých dolu, všetko kritizujú a sú plní cynických komentárov. Máte takýchto okolo seba? Ak áno, môže to znamenať, že sa ešte nenaučili, ako konštruktívne vyjadriť svoj hnev (prípadne môže to byť aj následkom „duševných“ zranení, aby sme ,,nehádzali všetkých do jedného ,mecha“ ? ). Možno aj kvôli tomu existuje veľa neúspešných a stroskotaných vzťahov, a to nie len partnerských, ale aj priateľských a rodinných.

Aj profesor psychológie na Hofstra univerzite v New Yorku, a zároveň aj riaditeľ inštitútu pre štúdium hnevu a agresivity tvrdí, že napriek tomu, že je hnev vnímaný negatívne, je súčasťou našej biologickej histórie a často je aj vhodnou reakciou na nespravodlivosť. Dokazujú nám to udalosti z prítomnosti aj z minulosti. Sociálne hnutia za rovnosť černochov, starších ľudí, žien a podobne. Hnev pomáha taktiež pri obchodných rokovaniach a aktivuje zvýšenú motiváciu pri boji voči krivde, ktorú vidieť vo svete.

Aby som sa vrátila k daru nenávisti (hnevu, zášti, či „ťažkého srdca“), psychologička Laura Tappatà  ho opisuje ako najľudskejší a oživujúci pocit odpúšťania.  Ak sa vám to zdá dostatočne absurdné, čítajte ďalej. Ak si chceme preložiť dané slová, aby sme hlbšie prežili a vedeli si sprítomniť danú emóciu, môžeme povedať, že slovo „rancor“ pochádza z latinčiny a znamená lamentujúci, žiadostivý nárek, „rancere“ – trpký, kyslý pach pokazeného jedla a „rancore“ – nepríjemnosť, roztrpčenie, hlboký odpor, nechuť „uhniezdená“ v duši následkom prijatej urážky (Devoto Oli). Naopak, per-dono (doslovne pre-dar, v taliančine odpustenie) znamená dar mieru, pokoja, jazykom kresťanského náboženstva. Prečo však nenávisť nazývať darom? Práve kvôli tomu, že, ako hovorí autorka, je viac ušľachtilosti vo vedomej nenávisti, ako v odpustení darovanom pre morálne presvedčenie. Nenávisť a hnev, sú potrebné pre uvedomenie si zažitej bolesti, ktorú nemožno z vedomia len tak vymazať. Naopak, pri spôsobenej krivde sa môže pri tejto emócii zrodiť energia plná nadšenia, vášne a záujmu.  Aby však táto emócia neprenikla do veľmi negatívneho zatrpknutia, ktoré sa môže obrátiť aj voči nám vo forme pesimizmu, „zajatia“ neodpustenia a nenávisti? Predovšetkým uvedomením si, analyzovania, odlíšenia od hnevu a pomsty. Čiže odpoveďou na dobre zanalyzovanú nenávisť a hnev môže byť autentické reálne odpustenie, či motivácia bojovať za dobré veci. 🙂

Psychoterapeut Giancarlo Diamaggio ponúka aj návod, či tzv. „opatrenia“, ako na to. Tvrdí, že kto odpúšťa „zarába si“  duchovné, spirituálne a fyzické dobro pre seba. Avšak ani predčasné odpúšťanie nie je dobré, pretože môže byť škodlivé a znehodnocovať „ranu“ spôsobenú krivdou. Nenávisť však kolonizuje myseľ, zväzuje ju, a ako som spomenula hore, limituje slobodu človeka. Čo je teda najlepší recept? Zapamätať si urážku a zažitú bolesť? Spočiatku áno, nie je to nič nesprávne, ale naopak, je to ľudské a s určitou mierou aj užitočné. Dôležité je neservírovať nenávisť horúcu. S pomocou druhých, psychológa, ale aj vlastným premýšľaním veľa ľudí môže pochopiť, že bolesť „zo včerajška“ nemusí nutne vytrvať až do dneška. Život beží, bolesť sa zmenšuje a nenávisť nemusí byť viac potrebná. Naopak, môže prerásť do dobrých vecí! ?