“Musíte veriť v bezpodmienečnú lásku”: 2 nebezpečenstvá tohto mýtu

Od detstva čerpáme túto myšlienku zo všade – z rozprávok, básní, románov, filmov, televíznych seriálov… Dúfame, že jedného dňa určite nájdeme pravú lásku. Ale naozaj sa oplatí v ňu veriť?

Osfordská únia ma pozvala, aby som sa zúčastnil na diskusii na tému “Nie je čas vzdať sa myšlienky skutočnej lásky?”. Neviem, prečo si vybrali práve mňa, aby som napísal stĺpček o rodinách. Hádam z toho vyplývalo, že rodiny sa začínajú vtedy, keď sa dvaja ľudia do seba zamilujú. Jediný háčik je v tom, že neviem, na koho stranu sa mám v tomto spore postaviť. Rozhodol som sa, že sa vyjadrím v prospech navrhovanej tézy.

OSOBNÁ SKÚSENOSŤ

Spomínam si, ako ma raz otec výslovne varoval, aby som sa nenechal uniesť myšlienkou romantickej lásky – aspoň pri výbere partnera pre vážny vzťah. Bol presvedčený, že voľby treba robiť pragmaticky, na základe rozumných dôvodov: bol nekompromisným zástancom empirického prístupu.

Vtedy som túto metódu kategoricky odmietol, pričom som zanedbal nepriamy argument, že môj otec bol dlho šťastne ženatý.

Teraz mám 61 rokov a v živote som sa zamiloval najmenej šesťkrát. Dve z týchto žien som si vzal – a nič dobré z toho nevzišlo. Ani tá najsilnejšia zamilovanosť nezaručuje, že vzťah bude úspešný. Tak toto sa mi asi snažil povedať môj otec.

ZÁKLAD VZŤAHU

Bezpodmienečná láska nepochybne existuje – medzi rodičom a dieťaťom. Ale mám podozrenie, že organizátori diskusie mali na mysli niečo iné – romantickú lásku. Mám o nej veľa pochybností. Pozrime sa, aká je podstata vzťahu medzi dvoma ľuďmi?

1. Spojenie

Niekto by povedal, že je to niečo transcendentné, nepochopiteľné, keď s druhým človekom cítite také silné duševné spojenie, že si môžete pozerať do očí bez najmenších rozpakov.

2. Správanie

Iní by povedali: “To je všetko pekné, ale láska sa musí najprv prejaviť v činoch.” To je pravda. Môžete hovoriť, koľko chcete, že milujete celým svojím srdcom, ale ak sa to nepremietne do primeraného správania, potom sú všetky vaše impulzy bezcenné.

Vo vzťahoch medzi deťmi a rodičmi však správanie a láska nie sú prepojené. Obe strany nemajú inú možnosť ako milovať sa navzájom. Je to veľmi blízke ideálu. Milujete svoje deti bez ohľadu na to, čo robia, a ony vám lásku oplácajú.

Tí, ktorí veria, že takýto vzťah je medzi dospelými možný, chcú povedať, že ak niekoho skutočne milujete, nezáleží vám na tom, ako sa správa.

Predpokladám, že teoreticky je to možné. Ale nie som si istý, či je to žiaduca možnosť v praxi. Poznajúc ľudskú povahu, je ťažké si predstaviť, že by takáto láska nebola zneužitá na vlastné záujmy.

Myšlienka “pravej lásky” zrejme predpokladá, že tí, ktorí ju zažívajú, z definície urobia všetko pre dobro milovanej osoby. No povedzme.

NEBEZPEČENSTVO TEJTO MYŠLIENKY

Napriek tomu som sa rozhodol podporiť túto tému diskusie nie preto, že by sa pravá láska nevyskytovala – som si istý, že áno – ale preto, že táto myšlienka, ako sa zvyčajne interpretuje, je nebezpečná. A tu je dôvod.

1. Nerealistické očakávania

Táto myšlienka prebúdza celý rad očakávaní o neobmedzenom nekonečnom šťastí, ktoré je neuveriteľne ťažké zrealizovať.

2. Podceňovanie práce lásky

Ide o prekonávanie rutiny, kompromisov a schopnosti vyjednávať, čo je v praxi absolútne nevyhnutné.

ČO JE V CELKOVEJ SUME.

Myšlienku “pravej lásky” je najlepšie opustiť, pretože je buď nedosiahnuteľná, alebo zle pochopená. Ako všetky idey, aj táto nakoniec vedie – ak sa berie príliš doslovne – k sklamaniu, ktoré je obsiahnuté v jej podstate.

Aj keď je to možné, najlepšie je neočakávať to a úplne sa vzdať takejto formulácie.

Odstráňme túto predstavu – a všetci budeme mať väčšiu šancu byť šťastní. A ak zrazu stretnete práve túto “pravú lásku” – nuž, budete mať šťastie. A ste výnimkou zo všeobecného pravidla.