Mikroagresie, citlivosť a americká rozmaznanosť

Za veľkou mlákou sa už niekoľko týždňov diskutuje o dvoch fenoménoch, ktoré priniesli do popredia Greg Lukianoff a Jonathan Haidt. V článku nazvanom Rozmaznávanie americkej mysle hovoria o mikroagresiách a o tzv. „výstrahách voči emocionálnym spúšťačom“ (anglický výraz ich označuje ako „trigger warnings“). Oba tieto fenomény autori označujú ako príčinu stále väčšej rozmaznanosti americkej mládeže. Tá  sa stáva čoraz viac precitlivelou a neschopnou znášať akékoľvek emocionálne nepohodlie. O čo teda ide?

„Trigger warnings“ sú výstrahy, ktoré si dávajú za úlohu upozorniť na to, že niečo čo bude následovať (video, ukážka z literatúry, diskusia) môže potenciálne spôsobiť silnú emocionálnu reakciu. Výstrahy sa začali v posledných rokoch používať na amerických univerzitách s ohľadom na študentov so slabšími povahami prípadne so psychickým ťažkosťami. Študenti majú možnosť opustiť učebňu ak by u nich vznikla obava, že u nich môže daná téma vyvolať nepríjemnú emocionálnu reakciu či dokonca vyvolať návrat traumy z minulosti. Postupne sa tento typ výstrah začal používať čoraz intenzívnejšie a na niektorých školách sa dokonca vyžaduje a očakáva.

Mikroagresie, ako už z názvu vyplýva, sú veľmi jemné či nenápadné prejavy agresie, neznášanlivosti, alebo netolerancie. Obvykle súvisia s výberom nesprávnych slov, alebo vyslovením určitých myšlienok podporujúcich stereotypy (rasové, rodové, kultúrne) či kritiky. Nejde teda o otvorené vyjadrenie agresivity, kde možno identifikovať jasný zámer útočiť na adresáta. Naopak, mikroagresie sú veľmi nepriame, často nemajú konkrétneho adresáta a dokonca často bývajú vyslovené nevedome. Veľmi úzko súvisia s politickou korektnosťou a sú teda úzko naviazané na spôsob vyjadrovania. V posledných rokoch sa s cieľom zvyšiť toleranciu rozšírili snahy o rozpoznávanie verbálnych mikroagresií medzi študentami a ich radikálne odmietnutie.

Lukianoff a Haidt však tvrdia, že tieto výstrahy a mikroagresie narobili viac škody, než úžitku. Priniesli so sebou totiž aj jeden neželaný vedľajší efekt. Keďže sú adresované nielen študentom s psychickými problémami, majú vplyv aj na ostatných, ktorí špeciálnu pozornosť nepotrebujú. Kým študentom, ktorí takúto starostlivosť potrebujú, pomáhajú cítiť sa bezpečnejšie (čo je podľa autorov článku tiež diskutabilné), u ostatných sa znížila tolerancia na emocionálny diskomfort a stali sa omnoho citlivejšími a urážlivejšími. Práve takto podľa autorov vzniká „rozmaznanosť“ americkej mládeže.

Najpálčivejším problémom mikroagresii je to, že nepodliehajú žiadnym objektívnym meradlám. Každý človek môže označiť výrok ako mikroagresiu podľa seba a kohokoľvek tak označiť za agresora. Rozhodujúcim faktorom pre zadefinovanie toho, že sa niekto správa ako agresor je teda momentálny pocit, alebo subjektívne chápanie toho, čo daný človek považuje za urážlivé. Miera vlastnej citlivosti je z celej rovnice vynechaná. Teda platí princíp – „cítim to ako urážlivé, takže to je urážlivé“. Škála výrokov spadajúcich do kategórie mikroagresií tak prakticky nemá hranice. Na stránke microaggressions.com existuje celý zoznam príbehov, výrokov a situácii spadajúcich do tejto kategórie, medzi nimi napr.:

„Stretla si nejakých milých chlapcov?“ – autorkami výroku sú mama, teta a stará mama študentky vracajúcej sa domov z univerzity.

„Super príbeh, bejby. Teraz mi urob sendvič“ – nápis na tričku

„Vážení páni“ – oslovenie v motivačnom liste do firmy, kde celé recruitové oddelenie tvoria ženy. Autorku hnevá, že si podľa takéhoto oslovenia si autor myslí, že seriózny podnik nemôžu viesť ženy.

„Nevyzeráš ako Židovka.“ – mikroagresiu nahlásila žena, ktorá o sebe tvrdí, že má škandinávsky vzhľad, ale je Židovka.

„Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ – častá otázka na dvoch kamarátov odlišných rás

Pri pohľade na tieto výroky sa môže zdať, že v nich naozaj prevláda určitá precitlivelosť a že reakcia je prehnaná. Samozrejme sú na stránke vytrhnuté z kontextu a nemožno to tvrdiť z absolútnou istotou. Z času na čas sa však objavujú príbehy, ktoré prerástajú až do bizarných rovín.

Prípad z Oberlinskej univerzity začína nevinne znejúcim emailom, ktorý naštartoval prudkú výmenu názorov medzi dvoma spolužiakmi. Na jeseň v roku 2014 sa na univerzite konal „mesiac hispánskeho dedičstva“. Jedna z prednášok kolidovala s futbalovým zápasom, a tak sa spoluhráči zo školského futbalového tímu dohadovali o tom, či sa zúčastnia prednášky, alebo pôjdu na zápas. Študent hispánskeho pôvodu dostal od svojho bieleho spolužiaka otázku, či sa chce zúčastniť prednášky, alebo zápasu. V emaili vyjadril, že prednáška vyzerá zaujímavo a pochopia, ak sa bude chcieť zúčastniť, no tím bude v ten večer hrať futbal. V správe ho americký študent označil španielskym slovom „futbol“, namiesto amerického označenia „soccer“.

Adresovaného spolužiaka jeho správa a zvolený jazyk urazil a ihneď ju uverejnil na školskej stránke nahlasovania mikroagresií aj so svojou emailovou odpoveďou. Na stránke začína svoj príspevok slovami:

„Vďaka za to, že si myslíš, že prednáška „vyzerá zaujímavo“. Oceňujem tvoje belošské uznanie. Vidím, že nie je zaujímavá natoľko, aby si zdvihol svoju riť a zúčastnil sa jej.“

V emaili ďalej opisuje, ako jeho poznámka uráža hispánsku kultúru. Svojich spoluhráčov nazval „bielou kohortou“, ktorá nemá právo označovať futbal ako „futbol“, pretože svojím štýlom hry pošpinila celý šport. Na jeho konci hovorí o tom, že ho nezaujíma, že email je napísaný hrubo, pretože spolužiak podľa neho nikdy nepochopí, aké je to kvôli belochom nemôcť hrať „futbol“ pohodlne, tak ako sa má hrať. Nech sa teda sťažuje svojim bielym kamarátom koľko chce.

Spolužiak, ktorý sa dopustil mikroagresie si svoj počin neuvedomil a pomerne intenzívna reakcia ho zaskočila. Takpovediac sa „ocitol“ v roli agresora. Za svoj výrok sa ospravedlnil, no jazyk spolužiaka ho nenechal chladným. Pochopiteľne sa celá výmena vymkla spod kontroly a pokračovala vlnou vzájomného obviňovania. Mikroagresie majú vždy svoju obeť a svojho agresora – mimoriadne zvláštny je však nesúlad medzi mierou agresivity pri mikroagresii a pri reakcii, ktorú spúšťa. Mieru verbálnej agresivity hispánsky spolužiak prekročil o dosť výraznejšie ako jeho spoluhráč. Napriek tomu ostávala rola obete a rola agresora nezmenená.

Polemika ohľadom mikroagresií a výstrah sa pohybuje medzi dvoma pólmi. Na jednej strane sa nachádza tlak na ohľaduplnosť a korektnosť voči individuálnym potrebám študentov, na druhej strane sa zas zdá, že sa v študentoch buduje určitá neschopnosť čeliť nepriaznivým situáciám. Lukianoff a Haidt tvrdia, že používanie výstrah a rozpoznávanie mikroagresií je potrebné obmedziť. Diskomfort spojený s rôznymi situáciami a témami je podľa nich pre študentov prospešný, pretože buduje odolnosť a pripravuje ich na život po škole, ktorý na individuálne potreby nie je tak citlivý. Práve nepríjemné situácie podľa nich dávajú priestor k tomu, aby sa človek takpovediac „trénoval“ v ich prekonávaní. V opačnom prípade sa z nich stávajú urážlivci, ktorí začínajú reagovať na nepríjemné podnety s čoraz väčšou citlivosťou.

Pre túto citlivosť u nich prevláda nevôľa k tomu, aby najprv emóciu spracovávali na svojej strane. V situácii, kedy človek čelí emocionálne náročným situáciám je pomerne bežné reagovať impulzívne. Podobne to funguje u detí, ktoré na nepríjemné situácie reagujú plačom alebo hnevom. Úlohou rodičov v takejto situácii je učiť dieťa vlastné emócie regulovať. Na to, aby toho bolo schopné je dobré, aby vlastným emóciám najprv porozumelo a pokúsilo sa o ich reflexiu (napr. „zobrali mi hračku a teraz sa hnevám“). Práve vďaka reflexii má človek možnosť vlastnú emóciu pomenovať a pochopiť aký má vplyv na rozhodovanie, premýšľanie a správanie. Celý proces samozrejme nefunguje automaticky, a preto vyžaduje určitú mieru úsilia. V prípade, že človek tento proces nepodstupuje je namieste hovoriť o určitej emocionálnej lenivosti. Impulzívnosť je automatická, naproti tomu reflexia a regulácia emócii prebieha veľmi vedome a je potrebné sa v nej trénovať celý život. Žiaľ, súčasný školský systém a mnohokrát ani výchova takýto „tréning emócii“ obvykle nerealizuje. Existuje však aj pár svetlých výnimiek, ktoré už priniesli svoje ovocie – zvýšenú toleranciu, menšiu šikanu na školách, emocionálnu zrelosť, vysokú schopnosť empatie.

Aj prípady z amerických univerzít nám teda ukazujú, že existujú hlbšie príčiny toho, čo sa deje na povrchu. Povestné čierno-biele vnímanie nesmie ovládnúť ani tak citlivú tému ako je obrana menšín či zvyšovanie tolerancie. V žiadnom prípade nechcem zmenšovať vážnosť xenofóbnych, rasových a iných útokov. Ako sa však zdá, mikroagresie sa netýkajú len tých. Niektoré prípady opisujú nevedomé vyslovenie mikroagresie. Reakcia na ne však často býva explicitne agresívna. Stránky pre nahlasovanie mikroagresii doslova budujú komunitu ľudí, ktorí často vehementne odsudzujú autorov mikroagresii. Na pohľad vyzerá takáto reakcia opodstatnene, z pohľadu ničnetušiaceho autora mikroagresie, ktorý nemal v úmysle nikoho uraziť je však takéto hromadné odsúdenie pritvrdým trestom za nevedomosť. Zároveň sa prvotný zámer rozpoznávania mikroagresii (zvyšovanie tolerancie) míňa svojmu prvotnému cieľu, pretože sociálnym vylúčením sa ešte nikto väčšej tolerancii nenaučil.