Kde hľadať sebaúctu: sprievodca od psychológa

Mnohí ľudia sa podvedome odsudzujú za každú najmenšiu chybičku, čím si ničia emocionálnu rovnováhu a sebaúctu. Psychológ nám hovorí, prečo vzniká sklon k permanentnému pocitu viny a kritike.

VNÚTORNÝ KRITIK: ODKIAĽ POCHÁDZA….

Hlavnou príčinou problémov so sebaúctou je detstvo obklopené kritickými príbuznými.

Od malička vám neustále vštepovali, že všetko musíte robiť dokonale. Nielen dobre, ale aj lepšie ako dcéra tety Máši zo susedstva. Kvôli každej malej chybe rodičia zdvihli obočie a čudovali sa: “Odkiaľ ti vyrástli ruky? Kto ťa takú urobil?” Stará mama by utekala pre korvalol, lebo si ju “chcela odviezť do hrobu”, a starý otec by sa schoval za noviny, aby ťa “jeho oči nevideli”.

Postupom času sa kritizujúci dospelý “presúva” do dieťaťa. V psychológii sa to nazýva interiorizácia – keď sa vonkajší objekt stáva vnútorným. Človek vyrastá, žije oddelene od rodičov, ale v prípade chyby mu v hlave automaticky zaznievajú slová z detstva: “Som hlúpy! Stále nemám čo robiť!” A vedome si chce zvýšiť sebaúctu, ale podvedome si nadáva a kritizuje sa aj za maličkosti.

…A AKO SA TOHO ZBAVIŤ

Ak chcete získať sebadôveru, mať pocit vlastnej hodnoty a stabilné nadpriemerné sebavedomie, bez práce s vnútorným kritikom sa to pravdepodobne nepodarí.

Budete si musieť vyvinúť schopnosť udržať si a zachovať dobrý postoj k sebe samému pri akýchkoľvek chybách, pádoch a neúspechoch. Budete sa musieť naučiť rozčuľovať sa nad porušením dôležitých kontaktov, hnevať sa na človeka, ktorý nedodržal sľub, trápiť sa nad meškaním a neobviňovať sa zo všetkých situácií.

KRITICKOSŤ, NIE KRITICKOSŤ: V ČOM JE ROZDIEL

Nepochopte: nemusíte sa zmeniť na nafúkaného moriaka s prehnaným pocitom vlastnej dôležitosti. Dôstojnosť nevylučuje miernu kritiku vášho správania. Je to však kritika, nie kritizovanie.

Môžete napríklad priznať, že ste si na dieťati vyliali zlosť, kričali ste naň pre nič za nič – a ospravedlniť sa. To je kritický postoj. Pozastavovať sa nad týmto činom, sypať si hlavu popolom a nadávať si je kritika.

PRÍKLADY SPRÁVANIA ĽUDÍ SO SKLONOM K SEBAOBVIŇOVANIU

Príklad 1

Niektorí ľudia veľmi ľahko priznávajú svoje chyby, úprimne sa ospravedlňujú, všetkým rozprávajú, ako to nechceli a akí sú pred vami vinní. Sú pripravení živo demonštrovať svoje správanie typu “ja ti to vynahradím”, zverejňovať svoje fotografie s vami na internete s ľúbivými popiskami a dramaticky lamentovať pred celým tímom alebo rodinou.

Ak to rozpočet dovolí, je možné si prenajať aj billboard, kde budú napísané všetky vaše cnosti a, samozrejme, stotisíc ospravedlnení. Ak finančné prostriedky nie sú, takíto ľudia si roztrhnú košeľu na hrudi, prisahajú na srdce matky, že sa to už nestane, a kvília: “No, chcete, aby som sa ospravedlnil na kolenách?”.

Viac však nečakajte. Môžu vám ponúknuť len živú ľútosť.

Napraviť situáciu, napraviť následky, odškodniť vás a zabrániť opakovaniu v budúcnosti je príliš komplikovaný spôsob na to, aby bol dobrý. Takže skutočné problémy zostanú vaším problémom. Oplatí sa však uraziť, pretože v odpovedi budete počuť: “Priznal som vinu, čo viac chcete?”.

Ak sa však budete domáhať peňažného odškodnenia, je to úplne zbytočné. Napríklad dieťa priateľa vám rozbilo telefón. Týždeň ste strávili počúvaním slov o tom, ako sa hanbí. Keď ste však nabrali odvahu a opýtali sa, či plánuje zaplatiť za opravu, vypočuli ste si merkantilné výčitky: “Nezáleží ti na našom priateľstve, myslíš len na peniaze!”

Zároveň sa sama žalobkyňa cíti skvele, pretože zlý človek vymenoval teba. To znamená, že jej vnútorný kritik jej umožnil uvoľniť sa, uvoľnil jej škriepky a aspoň na chvíľu jej dovolil spomenúť si na zmysel pre dôstojnosť.

Príklad 2

V konfliktných situáciách je to hľadanie vinníka, ktoré odhaľuje človeka so silnou vnútornou kritickou časťou. Napríklad v rodine došlo k škandálu: dospievajúca dcéra skĺzla do “céčka”. Učiteľka sa rozpráva s rodičmi a žiada ich, aby dievča nekarhali, aby na ňu neboli príliš prísni – veď je ešte v puberte. A potom otec zvolá: “Tak čo teraz dostaneme? Myslíte si, že je to moja vina?” Hoci učiteľka o vine nič nepovedala. V dialógu môžete pokračovať po uistení, že nikto nikoho neobviňuje. V dialógu ide o pomoc žiačke, nie o vynášanie súdov nad jej rodičmi, školou alebo zlou spoločnosťou.

Príklad 3

Zdieľať svoje starosti s takýmito ľuďmi je tiež ťažké. Ak sa cítite zle, podvedome sa považujú za vinných a začnú sa brániť: “Hneď som vám povedal, že je to sukničkár! Ale ty si nechcela počúvať svoju mamu!” A tak sa to stane.

Ak v týchto príkladoch spoznáte seba alebo niekoho zo svojho okolia, nebudete sa môcť zbaviť sebaobviňovania pomocou pozitívnych afirmácií. Nepomôže ani pochvala, ani ubezpečenie, že vy alebo váš blízky je úžasný človek. Kým nebude existovať alternatívny spôsob reakcie, bude ťažké nájsť sebaúctu. Oveľa jednoduchšie to bude po absolvovaní kurzu psychoterapie. Vďaka nej sa naučíte aspoň rozpoznať vplyv vnútorného kritika a zvládnuť ho.