Dobrá výhovorka! To, do koho sa zaľúbime, si nevyberieme!

Chcete sa zaľúbiť? Tak ideme na to podľa receptu na zaľúbenie od psychológa Arthura Aruna!

Čas prípravy: 34 minút

Ingrediencie:

• štipka snahy o nájdenie človeka na experiment
• pol litra hodinového času
• chvíľka strpenia

Postup:

Po nájdení úplne cudzieho človeka, sa spoločne usaďte na stoličky oproti sebe. V priebehu 30 minút odhaľujte jeden druhému súkromné detaily o svojich životoch. Následne sa zahľaďte jeden druhému vzájomne hlboko do očí. Nerozprávajte sa medzi sebou 4 minúty. Servírujte horúce.

Tak jednoduché? Osoby, ktoré sa zúčastnili tohto experimentu tvrdili, že ÁNO. Už po 34 minútach sa cítili hlboko (!) priťahovaní k druhej osobe. Kto vie, možno boli niektorí z nich  zadaní, niektorí slobodní. A predsa! Vyzerá to na riadny prúser.

Tak si to prejdime. Je láska problém? Nepovedala by som. Problémom je však, ak si zamieňame zamilovanosť s láskou. Hlboké priťahovanie osôb v tomto experimente nemôžeme určite nazvať láskou. Ako psychológovia definujú zamilovanosť? Môže to znieť trošku drsnejšie, súhrn faktov však interpretuje zamilovanosť ako geneticky podmienený inštinkt, komponent párenia, dočasný kolaps ega, ktorý je bežnou súčasťou života. Je stereotypnou odpoveďou ľudstva, či bytosti, na konfiguráciu vnútorných s*xuálnych pohnútok a vonkajších s*xuálnych stimulov, ktoré slúžia na to, aby sa zvýšila pravdepodobnosť s*xuálneho párenia a viazania sa, a tak sa zvýšila aj pravdepodobnosť prežitia druhu. Iní psychológovia ju charakterizujú ako konfrontáciu s vlastnou osamelosťou. Toto klamstvo zaľúbenosti na začiatku vzťahu nám taktiež dáva ilúziu prežívania intímneho vzťahu s človekom, ktorého sotva poznáme. A predsa, niektoré manželstvá vznikajú na základe zaľúbenosti, zahalení klamstvom večného trvania stavu zaľúbenosti. Preto je možné nenávidieť človeka, ktorého sme sa nazdávali ,,milovať”.

M. Scott Peck tvrdí, že nie je dobré žiť s takýmto klamstvom, pretože zaľúbenosť nie je láskou, a to kvôli trom základným faktom. Prvým je, že zaľúbenosť nie je prejavom vlastnej vôle. Nie je ani vedomým rozhodnutím. Tento fakt je dobre si zapamätať. Konečne máme vysvetlenie na to, ak sa nám niekedy zapáčila nejaká podivná osoba! Výhovorku na to, ak sme sa niekedy zaľúbili do nesprávnej osoby, a sme atakovaní ironickými poznámkami známych! Druhým [pullquote]faktom je, že zamilovanosť nie je skutočná láska a človek pri nej nevydáva žiadne úsilie. Modré z neba, ktoré sme schopní zniesť pre druhého človeka a nefalšovaný altruizmus, môžu byť len následkom prežívania vrcholného šťastia, ktoré je okrem iného spôsobené súhrou hormónov[/pullquote], ktoré sa na tom celom musia riadne baviť (Videli ste film “V hlave”? Ak áno pamätáte si scénu, v ktorej mladý utiahnutý chalan stretne hlavnú protagonistku Riley a všetky postavičky predstavujúce jeho emócie v hlave sa idú zblázniť od zaľúbenia a nezvládajú riadenie? Tak, asi takto to prebieha). Tretím bodom je, že človek v tomto stave nemá záujem o nič iné, okrem času stráveného s osobou, do ktorej je zaľúbený. Nezaujíma ho osobný rast, nič viac nepotrebuje, zanedbáva svoje povinnosti, nie je schopný sa sústrediť. Milovaná osoba je jednoducho dokonalá. Svet plný takýchto “večne zaľúbených bláznov” by asi nemohol fungovať veľmi dobre. Čo myslíte? V čase počiatočnej zaľúbenosti človek taktiež často podlieha svojej predstavivosti a vlastnej dokonalej predstave o danom človeku. Predstava o človeku, do ktorého je zaľúbený, je však klamlivá, nezodpovedá realite. Myslí si, že našiel najdokonalejšiu osobu sveta. Pritom je však šťastná obeť milovaného plánu prírody. Láska je totiž o pár krokov popredu.

Tak, ktoré hormóny z nás teda robia túto obeť prírody? Na žiadostivosti a silnej túžbe po druhej osobe sa podieľa testosterón a estrogén. Na príťažlivosti, adrenalín, dopamín a serotonín. A čo sa deje s naším telom? Na začiatku zaľúbenosti sa aktivujú stresové reakcie, zvýši sa hladina adrenalínu a kortizolu, začneme sa potiť, tep sa zvýši a naše ústa sú suché. A s naším mozgom? Dopamín pôsobí aj na intelektové oblasti nášho mozgu a spôsobuje v nás rovnaké reakcie ako užívanie kokaínu! Nával energie, minimálna potreba spánku alebo jedla, pozornosť zameraná len na druhú osobu a ohromné potešenie. Serotonín spôsobuje, že daná osoba je skoro jediným predmetom našich myšlienok. Podľa výskumu talianskej lekárky Donatelly Marazziti sa odhalilo, že hladina serotonínu u zaľúbených osôb je rovnaká, ako u tých, ktoré trpia obsesívno-kompulzívnou poruchou osobnosti (Sú to tí ľudia, ktorí majú nutkavé myšlienky vykonávať určité činnosti stále dookola. Ich nevykonanie v nich zvyšuje prežívanie napätia, obavy, úzkosti a podobne. Sú to tzv. umývači, čističi, kontrolóri, opakovači, či hromadiči). Podľa Dr. Dorothy Tennovej takáto obsesívna zaľúbenosť môže trvať aj dva roky, pri tajných vzťahoch aj viac. Reakcie organizmu, ktoré sprevádzajú zamilovanosť, sú však dôležité pre vznik a pokračovanie vzťahu, vedú k štádiu pripútanosti, a to následne k prežívaniu lásky. Je však potrebné, byť si vedomí faktu, že týmito fázami prechádzame. Viete, že jednou z fyziologických reakcií pri pohľade na milovanú osobu je taktiež tzv. “poskakovanie zreničiek”, známejšie pod názvom “ružové okuliare”, ktoré nám umožňuje vidieť partnera žiarivejšie? Funguje to podobne ako pri fotení pomocou objektívu. Zreničky sa roztiahnu, a tým do očí preniká viac svetla, čo spôsobuje, že ostro vidíme len predmety bližšie k nám (čiže milovanú osobu) a pozadie je rozmazanejšie. Avšak aj osoby, ktoré sú v dlhodobom vzťahu, potrebovali na začiatku vidieť veci “ružovejšie” ako obvykle.

Láska je najzákladnejšia emocionálna potreba. Byť skutočne zamilovaný je oveľa vzrušujúcejšie, pretože okrem citov, táto láska vychádza z istoty, z racionálnej lásky, z vôle a z disciplíny, a nie je len čiastkovým skratom ega, ktorý nám nedovoľuje kontrolovať sa. Láska je taktiež postoj, rozhodnutie. O naplňovanie hlbokej emocionálnej potreby lásky u partnera sa treba taktiež starať. Ak sa chceme cítiť naozaj milovaní a milovať, je potrebné správnym spôsobom prejavovať lásku, a taktiež ju správnym spôsobom dostávať. Podľa psychológa v oblasti manželských vzťahov a rodiny, Garyho Chapmana, existuje 5 spôsobov napĺňania lásky: slová uistenia, fyzický kontakt (nejde však iba o s*xuálny styk, ale taktiež aj o objatia, pohladenia a podobne), činnosti (ako napr. žehlenie, umytie riadu, …), darčeky a pozornosť. Viac o tom hovorí jeho kniha 5 jazykov lásky.

Na záver by som chcela dodať “zamyslenie z ulice”. Nedávno som začula rozhovor mamy a dcéry v autobuse. Mama povedala dospelej dcére: ,,Nemôžeš si byť taká istá tým vzťahom, možno ti v novej práci bude niekto sympatický, a niečo by z toho mohlo byť.”, podpichla mama. Dcéra jej na to: ,,Mami, tebe počas manželstva s otcom nebol nikdy sympatický iný muž alebo si sa nikdy nezaľúbila do iného chlapa?” Mama: ,,To vieš, že áno. A koľkokrát!”, zachichotala sa. ,,To je to isté mami, zaľúbenosť je niečo, čo veľmi nevieme kontrolovať, láska je však rozhodnutie byť s milovanou osobou.”