Bystander effect v našich životoch

Mnohým z vás sa možno niekedy stalo, že ste spadli na ľade, no nenašiel sa nik, kto by vám pomohol, hoci tam bolo viacero ľudí. Alebo ste možno potrebovali pomoc pri nástupe do autobusu a zrazu nebol nik, s kým by ste vedeli naviazať očný kontakt a poprosiť ho o pomoc. Možno ste ďalšie minúty strávili tým, že ste si ponadávali, že kam to tento svet speje, keď už nik nikomu nepomôže atď., no ja v tejto chvíli pre vás mám jedno vysvetlenie aj z radov psychologických. Bystander effect.

Bystander effect a Kitty Genovese

Pôvodná myšlienka vznikla na pozadí drámy v roku 1964, kedy mladá žena Catherine „Kitty“ Genovese bola brutálna zavraždená. V priebehu vyšetrovania sa zistilo, že približne 37-38 ľudí jej smrť videlo, alebo počulo, no neurobili žiaden krok k tomu, aby jej pomohli resp. zavolali políciu. O mnoho rokov neskôr sa však zistenia upravili a teda, že mnohí z tých, ktorí mohli počuť, že v ich blízkosti sa deje vražda si mysleli, že ide len o opilca či „bežnú“ manželskú hádku. Veľmi z rýchlika príbeh, na ktorý nadviazalo mnohoročné skúmanie tohto javu psychológmi Darley a Latané.

„Mne by sa to nikdy nestalo, pomohol by som.“

Nuž. Kto vie. Práve preto, že sa tak často mýlime v odhade našich reakcií na vyhrotené situácie či podnety, patrí tento sociálno-psychologický efekt k najviac replikovaným v histórii.

Závery výskumov dokazujú, že ak sa nenachádzame v skupine, sme oveľa viac náchylní pomôcť, ako keď sme obkolesení ľuďmi a o to viac sme zameraní sami na seba. Ak si neviete predstaviť príklad, možno jeden taký zo života. Jeseň 2016, Vysoká ulica v Bratislave, v strede pešej zóny na zemi človek. Počet okoloidúcich, ktorí sa pozastavili nad pánom: 0.

Takto sa už pomaličky dostávame k téme tém a tou je sociálny vplyv okolia na nás samotných. Bystander effect spôsobuje, že hoci možno sami zaregistrujeme situáciu, ktorá by bola hodná našej reakcie, v prípade obkolesenia ľuďmi sme náchylní hľadať potvrdenie o našom presvedčení aj v iných. Inými slovami, keď si ďalší piati ľudia povedia, že situácia ich necháva chladnými, je vysoká pravdepodobnosť, že ostaneme rovnako nečinnými. Keďže modelovať vyslovene nebezpečné a život ohrozujúce situácie pre potreby experimentov, je naozaj na hrane, väčšina experimentov zameraných na tento efekt pracovala so situáciou, v ktorej nešlo priamo o život. Ďalší príklad zo života, ktorý možno poznáte. Sedíte v kancelárii viacerí, niečo však začne divne páchnuť a vy nič, síce to reálne cítite, ale nepôjdete otvoriť okno či zistiť príčinu. A možno naopak, nedá vám to, zareagujete a v rámci konverzácie s kolegami zistíte, že možno jeden z nich do cítil už hodinu pred vami.

Metaanalýzou výskumov naprieč 50 rokmi sa zase zistilo, že Bystander effect je zoslabovaný charakterom situácie, konkrétne ak sa jedná o násilný čin, je vyššia pravdepodobnosť, že nás to nenechá chladnými, rovnako ako keď vnímame prítomnosť agresora a je potrebné vynaložiť primárne fyzickú silu.

Naše očakávania v živote vs. realita

Ako som už naznačila, na pomoc z vonka sa 100%-tne nemožno spoliehať. Práve naopak. Efekt rozptýlenej zodpovednosti z nás skutočne môže urobiť neviditeľných, keď to budeme najviac potrebovať. Avšak určite oceníte pár tipov na to, ako sa stať nepriehliadnuteľným v situáciách, kedy potrebujete pomoc. Čo i len s nástupom do vozidla.

1. Adresujte prosbu o pomoc konkrétnej osobe. Nezáleží na tom, či ju poznáte. Oslovenie konkrétneho človeka z neho „sníma“ akýsi závoj skupinovej zodpovednosti a prechádza k zodpovednosti za seba samého. Skúste to aj mimo vyhrotených situácií. 🙂
2. Nespoliehajte sa na to, že všade je vždy veľa ľudí ochotných pomôcť. Práve naopak. Čím viac ľudí, tým menšia ochota pomôcť.
3. Ak vidíte situáciu, v ktorej je potrebné pomôcť, konajte. Možno prvotný impulz vyjde od vás a bude stáť veľa námahy, ale určite nenechá chladným ani ľudí okolo vás. Pokiaľ ste v obkolesení známych ľudí, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že budú pomáhať spolu s vami.

Zamyslenie sa na záver.

Dnes som vás, naši drahí „psycho“čitatelia chcela podnietiť k zamysleniu aj keď možno troška nadnesene. Čo je vo vašom živote to, čomu sa len pasívne prizeráte, čakáte kým niekto iný navrhne riešenie či zmenu? Hoci sme v živote členmi veľkého množstva skupín, akási kolektívna zodpovednosť nikdy nenahradí tu našu vlastnú, jedinečnú zodpovednosť za to, čo robíme. Ako absolútnu bodku dnešného zamyslenie odporúčam pozrieť TEDx talk nižšie. Ani ja by som ten záver lepšie nedala. 🙂

Buďme všímaví k potrebám iných ale aj nás samých.