O výchove, výchovných metódach a spôsoboch komunikácie s deťmi sa už toho popísalo. Každý rodič sa drží niečoho a každý je na svoju metódu patrične citlivý. My dospeláci si nepamätáme, ako sme sa cítili a čo sme potrebovali, keď sme mali len pár mesiacov. Preto je ťažké vžiť sa do potrieb novorodenca alebo dojčaťa. V súvislosti s týmto je aj ťažké vyhýbať sa činnosti, ktorá sa volá rozmaznávanie dieťaťa.

Tam, kde naša pamäť nesiaha, si ale môžeme pomôcť psychologickými poznatkami. Keď ide o detstvo, psychológovia sú v podstate jednotní v názore na to, čo dieťa potrebuje a čo mu škodí. [pullquote]Niet pochýb o tom, že prvé tri roky života sú v utváraní osobnosti človeka kľúčové.[/pullquote]

Ak by sme to chceli ešte zúžiť, Freud hovorí, že najkľúčovejších v utváraní osobnosti je prvých 18 mesiacov. Napriek tomu, že je to celkom známe zistenie, nejako sa nám to nechce veriť. Nájsť prepojenie medzi správaním niekoľko mesačného bábätka a dospelého človeka, medzi problémami batoľaťa a zrelého muža/ženy, nemusí byť vždy jednoduché. V tomto článku sa pokúsim pár týchto prepojení odhaliť.

Láska, bezpečie, istota

Po tom ako dieťa opustí maternicu – miesto, kde sa cíti bezpečne a isto, ocitá sa v úplne neznámom a veľkom svete. Spoznávanie tohto sveta sa môže stať dobrodružným bádaním, ale aj stresujúcou nočnou morou. Ako dieťaťu pomôcť, aby to nevzdalo skôr, ako začne?

Najdôležitejšou potrebou dieťaťa v tomto období je cítiť lásku, bezpečie a istotu. Toto všetko hľadá u matky, s ktorou je veľmi úzko prepojené. Ako popisuje psychologička Margret Mahlerová, až medzi 8. až 10. mesiacom si dieťa začína uvedomovať, že ono a matka sú oddelené bytosti. Spôsob, akým matka pristupuje k dieťaťu, sa teda stáva spôsobom, ako bude dieťa v dospelosti pristupovať k sebe samému, preto je na zváženie ako nazerať na rozmaznávanie dieťaťa.

Psychológ John Bowlby prišiel už v roku 1951 s teóriou, že vzťah matky a dieťaťa sa nevyvíja len v súvislosti s tým, ako matka napĺňa jeho biologické potreby (čo bola Freudova pôvodná teória), ale že potreba vyvinúť vzťahovú väzbu s blízkou vzťahovou osobou (najlepšie matkou) je v človeku biologicky zakódovaná. Dieťa prejavuje pripútavacie správanie, ktoré sa aktivuje nielen, keď dieťa potrebuje nakŕmiť alebo prebaliť, ale aj keď len jednoducho chce byť s mamou – na rukách, húpať sa, pozerať jej do očí, byť v jej blízkosti…

Keď nemôžem dôverovať mame, nemôžem dôverovať nikomu

Freudov nasledovník Erik Erikson hovorí o období prvého roku života, ako o období, kedy sa formuje postoj dôvery alebo nedôvery voči svetu, ľuďom a sebe samému. Ak je matka láskyplná, spoľahlivá, je nablízku, keď ju dieťa potrebuje, v dieťati sa vytvára postoj dôvery, ktorý sa neskôr rozširuje na vytváranie dôvery k sebe samému a ďalším ľuďom (Mitchel, Black, 1999). Táto schopnosť je veľmi dôležitá, lebo bez nej nie sme schopní vstúpiť do vyrovnaného a láskyplného intímneho vzťahu v dospelosti. Ťažké môže byť pre nás nielen vytvoriť partnerský vzťah (ktorý je najviac vytváraný na obraz vzťahu s matkou), ale aj priateľské vzťahy. [pullquote position=”right”]Každý vzťah totiž predpokladá schopnosť priblížiť sa druhému človeku. Ak je matka chladná a nie je nablízku, dieťa si zvykne, ale naučí sa, že sa jej nedá dôverovať. [/pullquote]Napriek tomu, že si niektorí ľudia myslia, že skorým odlúčením od matky vychovajú dieťa k väčšej samostatnosti, takýto ľudia môžu mať neskôr sklon byť paradoxne bezmocnejší, závislí, alebo rezignovaní. Častejšie sa u nich vyskytujú pocity opustenosti, bezmocnosti, pesimizmus a prázdnota. Na základe vzťahu s matkou sa učíme, že svet je miesto, kde sa môžeme cítiť dobre, že v ňom máme svoje miesto.

Ako správne dávať lásku

Cítiť blízkosť matky (alebo, ak to nie je možné inej stabilnej vzťahovej osoby), je teda  v tomto období najdôležitejšia potreba dieťaťa. Ako mu ju správne naplniť? Dôležité je vedieť  použiť správny spôsob.

Dieťa potrebuje  matku fyzicky cítiť – cítiť jej dotyky, počuť tlkot srdca, cítiť matkinu vôňu, sať z jej prsníka. Čas strávený s dieťatkom na rukách, alebo dojčením, alebo spoločným spaním tak nie je časom rozmaznávania dieťaťa. Je cestou, ako ho učíme milovať.

Fyzickou blízkosťou teda dieťa nemôžeme rozmaznať. Práve naopak, čím viac je táto potreba v prvom roku života naplnená, tým väčšiu vnútornú istotu a stabilitu dieťa získava. Neskôr je pripravené sa od rodičov slobodne odpútať, bez toho, aby sa potrebovalo neustále uisťovať o ich láske a o svojej vlastnej hodnote.

Podobné pravidlo platí aj o základnom komunikačnom prostriedku dieťaťa – plači. Dieťa nikdy neplače len tak. Vždy nám tým komunikuje nejakú svoju potrebu. Tým, že na plač reagujeme, vstupujeme do komunikácie s dieťaťom. Dávame mu tým informáciu, že má zmysel komunikovať, že v ťažkej situácii sa dá nájsť pomoc a že je ako človek pre druhých hodné záujmu.

Čo sa stane, keď láska chýba

Matka je pre dieťa celým svetom. Ak je matka (alebo iná stabilná vzťahová osoba) blízko vtedy, keď dieťa niečo potrebuje, ak sa dieťa pri matke môže cítiť prijaté a v bezpečí, len vtedy môže uveriť, že aj iní ľudia ho môžu prijímať a milovať. Vzťah s matkou sa tak stáva základom pre všetky ostatné vzťahy v živote človeka. Ľudia, ktorí nedokážu nadviazať stabilný vzťah, nedôverujú druhým ľuďom, alebo sa boja otvoriť druhému človeku, boli častokrát  bábätkami, ktoré nedostali toľko lásky, koľko potrebovali.

Jednota medzi matkou a dieťaťom tiež dáva základ milostnému životu v dospelosti. Keď matka umožňuje svojmu dieťaťu užiť si pokojné dojčenie, radostné maznanie, blízky telesný kontakt, pripravuje ho na to, aby ako dospelák mohol viesť naplňujúci milostný život. [pullquote]Za s*xuálnymi problémami v dospelosti nemusí stáť žiadna veľká trauma. Ich korene môžu byť prepojené s nenaplnenými potrebami pohody a fyzickej blízkosti matky v ranom detstve.[/pullquote] Ak sa dieťa môže uvoľniť a užívať si blízkosť mamy ako bábätko, učí sa, že prežívať slastné pocity je dovolené a prijaté. To je dobrý základ pre schopnosť užívať si aj intímnu blízkosť partnera v dospelosti.

V zranení vo vzťahu medzi matkou a dieťaťom v ranom veku majú svoje korene aj tzv. narcistické poruchy osobnosti. Tie sa týkajú postoja k sebe samému, vlastnej sebaúcty. Človek, ktorý si v detstve nenaplnil potrebu cítiť sa byť milovaný, si ju nevie v dospelosti napĺňať adekvátnym spôsobom. Tento človek celý život zúfalo hľadá prijatie a ocenenie. Jeho labilné sebavedomie ale ani po získaní ocenenia nezískava stabilitu.

Možno si poviete. Je toľko ľudí, ktorí zažili ťažké detstvo a nič im to nespravilo. V dospelosti sú úspešní, vedia vytvárať trvalé vzťahy. Áno, je to dôkaz toho, že ľudská psychika je zložitejšia, ako si myslíme a niekedy v sebe skrýva neskutočnú silu. Prežiť plnohodnotný život napriek zraneniam v detstve však vôbec nie je jednoduché. Dalo by sa povedať, že platí pravidlo: Nie každý, kto  mal ťažké detstvo, má neskôr psychické problémy. Ale takmer každý, kto má v dospelosti psychické problémy, mal ťažké detstvo. Nikdy v živote nebude človek potrebovať pociťovať blízkosť druhého tak, ako v prvom roku, tak prečo nedať najviac ako vieme…?

Téme slobody verzus pravidlá pri deťoch, sme sa venovali v našom článku tu. V skratke je dôležité aby dieťa rozumelo stanoveniu hraníc, dodržiavalo tieto stanovené hranice. Pomôcť si môžete napríklad tým, že tie hranice spolu s dieťaťom stanovíte. Dopredu však treba myslieť aj na situácie kedy dieťa tieto hranice prekročí, čiže bude treba vyvodiť dôsledky. Netreba však zabúdať, že s dieťaťom nieste nepriatelia, preto je potrebné mať priateľský prístup.

Každý z nás to už zažil. Prerieknutie. Zaspíme na stretnutie, na ktoré sa nám fakt nechcelo ísť, cestou do práce nastúpime na zlý autobus, za ten svet si nevieme spomenúť na meno kamaráta, ktorého dobre poznáme alebo slovo v cudzom jazyku, ktoré inak bežne používame… Niekedy len slabá pamäť, únava či nepozornosť. Ale niekedy je za tým niečo špeciálnejšie.

Fascinujúce je, že v množstve prípadov takéto omyly nie sú prejavom nefunkčnosti našej hlavy. Práve naopak! Prezrádzajú, aký sofistikovaný systém v hlave máme, čo všetko náš mozog stihne za niekoľko sekúnd. A to všetko preto, aby sme sa ochránili pred nepríjemnými pocitmi, pred tým, na čo práve nechceme myslieť.

To, že niektoré naše omyly nie sú náhodné, možno občas tušíme všetci. Známy psychoanalytik Sigmund Freud sa však na to pozrel systematickejšie. Celé sa to začalo pred viac ako sto rokmi, keď si najskôr sám na sebe a potom aj na iných ľuďoch začal prerieknutia, zabúdania či rôzne iné omyly všímať s väčším záujmom. Ako poctivý psychoanalytik začal analyzovať sám seba, svoje chybné úkony a zistil, že ak metódou voľných asociácií poctivo sledoval prúd svojich myšlienok, ak bez cenzúry rozmýšľal nad tým, čo ho doviedlo k danej chybe, takmer vždy našiel koreň veci. A vždy šlo o nejakú vytesnenú vec, ktorú nechcel pustiť do vedomia, resp. ktorej sa podvedome bránil. Na základe svojich pozorovaní píše: „dospel som k výsledku, že jednotlivý prípad zlyhania jednej psychickej funkcie sa dá objasniť spôsobom, ktorý ďaleko presahuje obvyklé zhodnocovanie tohto javu.“ Teda, že nejde len o to, že máme slabú pamäť na mená, len tak nám to vypadlo, sme roztržití a podobne.

Čo sú to teda tie chybné úkony?

Ide o omyly, ktoré sa nám stávajú v bežných každodenných situáciách a nie sú spôsobené len nepozornosťou alebo zlyhaním pamäti. Môže ísť napríklad o zabúdanie mien, cudzích slov, sledov slov, prerieknutie, falošné spomienky, chybné čítanie či prepisovanie, zabúdanie dojmov, predsavzatí, prehmatnutia a podobne.Vo svojej knihe uvádza Freud množstvo príkladov z vlastného života alebo života ľudí, ktorí sa odvážili podrobiť svoje omyly jeho analýze.

Tak napríklad k už spomínanému zabúdaniu mien Freud píše: „Okrem jednoduchého zabúdania vlastných mien sa vyskytuje tiež zabúdanie, ktoré je motivované vytesnením.“ Na inom mieste sa zase dočítame: „Zabudnutie mena môže byť aj nevedomý spôsob prejavenia hnevu voči danej osobe.“ Tak sa nám môže stať, že si zrazu nevieme vybaviť meno niekoho, koho poznáme celé roky, s kým sme sa včera stretli. S úsmevom si napríklad spomínam, ako si jeden môj kamarát notoricky nevedel zapamätať meno môjho manžela. Ktovie, čo mu v tom bránilo…

Freud spomína, ako sa s jedným známym rozprával o letovisku, ktoré obidvaja dobre poznali. Freudov známy hovorí o hostinci, ktorý sa tu nachádza. Freud je presvedčený, že nič také tam nie je, vôbec si naň nespomína. Nakoniec zistí, že hostinec tam naozaj je. Po hlbšom skúmaní príde k poznaniu, že mu názov hostinca pripomínal meno kolegu, voči ktorému mal komplexy, preto úplne vytesnil, že takýto hostinec existuje. Sebakriticky tak prichádza k uvedomeniu: „Tak mojím myslením prúdi stále ,vzťahovanie na seba´, o ktorom obyčajne neviem, ktoré sa mi však prezrádza zabudnutím mien. Akoby som bol stále nútený porovnávať všetko, čo počujem o druhých ľuďoch s vlastnou osobou, akoby sa moje osobné komplexy prebúdzali pri každej správe o druhých.“

Alebo milý prípad prerieknutia, kedy jedna dáma druhej chváli nový klobúk slovami: „Tento nový, roztomilý klobúk ste si sama spackala (aufgepatzt, namiesto ozdobila – aufgeputzt)?“ Úprimný názor vyrazil na povrch napriek snahe o kontrolu a slušnú pochvalu.

Zaujímavým spôsobom sa chyby objavujú aj v spomienkach. Stáva sa, že si z detstva pamätáme niečo úplne nepodstatné – napr. ako lížeme zmrzlinu a kvapne nám na tričko. Detailne si pamätáme okamih, ktorý sa zdá byť úplne nepodstatný, kým fakty, dôležité informácie, ktoré by s týmto okamihom mohli súvisieť, si nevieme vybaviť. Freud to vysvetľuje tak, že tieto indiferentné spomienky môžu asociačne poukazovať na niečo, spájať sa s niečím, čo je oveľa dôležitejšie. Je to možno ale niečo nepríjemné, zahanbujúce alebo traumatické. Nevedome sa takým spomienkam chceme vyhnúť, nedarí sa nám to ale úplne. Pamätáme si niečo, čo s tým súvisí, ale emocionálne nás to až tak nezaťažuje. Znamená to teda, že aj to, čo si uchováme v pamäti, si niekedy vyberáme akosi podvedome, tendenčne, často s chybami – či už priestorovými alebo časovými.

Naša nevedomá túžba či odpor môžu vyjsť nenápadne na povrch aj pri zdanlivo náhodnom konaní. Keď meškáme, prípadne rovno zabudneme prísť na rande alebo zabudneme podpísať šek. Freud si napríklad všimol, že pacienti, ktorí si niečo zabudli v jeho ordinácii, zvyčajne boli spokojní. Nevedome tak naznačovali, že chcú prísť znova alebo že sa nevedia odtrhnúť od svojho doktora.

O všetkých týchto chybách, ktoré sa bežne vyskytujú v živote každého človeka, napísal Freud knihu Psychopatológia každodenného života. Je to zaujímavá a aj celkom zábavná kniha. Môže byť inšpiratívnym čítaním pre tých, ktorí sa radi zamyslia nad tým, čo im ide hlavou a prečo ich niekedy ústa, nohy či ruky neposlúchajú.

Na záver ešte malá rada. Ak by ste si niekedy podobné prerieknutie všimli u druhých ľudí a v hlave by vám skrsla myšlienka pobaviť spoločnosť pátraním po príčine, dajte si pozor. Sám autor totiž upozorňuje: „Väčšinou nie je príliš vhodné zdieľať analýzy, pretože vedú, tak ako analýzy vyššie uvedené, vždy k záležitostiam intímnym a pre analyzovaného trápnym.“ Bude teda lepšie, keď si radšej budeme každý všímať svoje vlastné chyby. Môžeme sa z nich o sebe všeličo dozvedieť.

Ako vyzeráte, keď sa hneváte? Začnete kričať, búchať, urážať všetkých naokolo? Alebo ostanete stáť ako prikovaný? Alebo vám vyhŕknu slzy? Alebo to na vás vôbec nie je vidno? A čo sa deje vo vašom vnútri? Máte pocit, že ste v pohode? Alebo to vo vás vrie a vy sa to snažíte nejako ustáť?

S hnevom sa stretávame denne. U seba samých aj u ľudí okolo seba. Na niektorých ľuďoch nie je ťažké si všimnúť, že sú naštvaní. V lepšom prípade to dajú pocítiť tým, ktorým to patrí, v horšom všetkým, čo prídu do cesty. A potom sú medzi nami ľudia, o ktorých si hovoríme: „Toho som v živote nevidela hnevať sa. Je to taký pokojný človek. Toho nič nevytočí.“ Čo sa deje s hnevom týchto ľudí? Kde sa stráca? Bohužiaľ, veľa krát ostáva vnútri a vie tam narobiť veľké škody. Alebo si predsa len nájde nejakú nenápadnú cestičku von.

Spôsob, akým hnev (resp. emócie všeobecne) vyjadrujeme alebo prežívame, sa začína formovať už v našom ranom detstve. To, ako sa k našim, ale aj k svojim vlastným emóciám stavali naši rodičia (prípadne iné blízke osoby), nás výrazne ovplyvňuje v tom, ako svoje emócie vnímame, prežívame a vyjadrujeme aj v dospelosti.

Ak majú naopak naše rané vzory problém s agresiou, výbušnosťou a nekontrolovateľným vyjadrovaním hnevu, hrozí nám, že ani my nebudeme vedieť nachádzať konštruktívne spôsoby ako na to. Môžeme mať sami oveľa väčšie sklony k výbušnosti, alebo môžeme mať naopak panický strach prejaviť hnev, či pustiť sa do konfliktu. A tak pri každom konflikte ostaneme paralyzovaní.

Keď sme od mala konfrontovaní s tým, že hnevať sa nesmieme, že je to zlé, že musíme byť vždy milí a pokojní, môže v nás ostať silné vnútorné presvedčenie, že hnev treba za každú cenu schovať a ak ho cítime, znamená to, že sme zlí. Pravda je však taká, že hnev sa len tak nevyparí. Vždy si nájde cestičku. Keď však hnev ide bočnými cestičkami, zvyčajne to nie je žiadna výhra ani pre nás samých, ani pre naše okolie.

Keď hnev ide von, ale nenápadne

Napriek tomu, že sa tvárime pokojne, hnev z nás môže byť cítiť veľmi silno. Napríklad vo forme pasívnej agresie. Mnohé manželské páry by vedeli rozprávať o tom, ako sa v tichej domácnosti dajú napätie a hnev krájať, ako možno ľudí trápiť mlčaním.

Ďalšou nenápadnou, ale zákernou alternatívou je irónia. Niektorí ľudia sú majstrami zasadzovania úderov na tie najcitlivejšie miesta – a to s úsmevom na tvári a záverečnou poznámkou: „Veď ja len srandujem.“

Bočnými cestičkami niekedy vypustíme len časť hnevu, alebo s jeho vyjadrením nakoniec aj tak nie sme spokojní, lebo to nevedie ku konštruktívnemu riešeniu. Navyše takto vieme celkom potrápiť svojich blízkych, napriek tomu, že máme pocit, že sme ich od svojho hnevu uchránili. Výsledok je teda často taký, že sa dobre necítime ani my, ani naši blízki, a konflikt ostáva nevyriešený.

Tiež odporúčame prečítať: PREČO SA OPLATÍ TRÉNOVAŤ KOMUNIKAČNÉ SCHOPNOSTI ALEBO ČO NÁS NA HODINE SLOVENČINY NENAUČILI

Keď hnev ostáva dnu

Niekedy sa stáva, že nedokážeme zo seba dostať hnev v žiadnej forme – či už konštruktívnej alebo nie. Všetko držíme v sebe a dúfame, že to niekde zmizne. Po chvíli nás hnev možno prejde, ale nie preto, že zmizol, alebo že sme sa s ním vysporiadali. V skutočnosti si len našiel inú cestu. Jedným z významných kanálov, kadiaľ sa pustí, keď už nie je iná možnosť, je naše telo. Môže sa transformovať do rôznych psychosomatických problémov. Niekedy to môže byť len náhla bolesť hlavy alebo tlak na hrudi, či bolesť brucha. Ak ale svojím emóciám nedávame priestor dlhodobo a sme navyše vystavení záťažovým situáciám, môže sa to prejaviť aj vážnejšími psychosomatickými ťažkosťami. Naše telo prestane zvládať to, že to, čo sa deje vnútri a to, čo prejavujeme navonok, nie je v súlade. Neschopnosť vyjadriť hnev je aj jednou z príčin, ktorá vedie k vzniku depresií. Odborníci hovoria o depresii ako o „hneve obrátenom proti sebe“.

Emócie si nevyberáme, jednoducho prichádzajú

Emocionálne prežívanie je súčasťou nás všetkých. Všetkých. Nie len žien. Situácie a veci, ktoré sa nám dejú, v nás vyvolávajú emócie. Jednoducho prichádzajú. Nemôžeme si vybrať, aké budú. Nie je dôvod cítiť sa vinný za to, aká emócia sa v určitej chvíli vynorí. Zároveň však neplatí, že emócie nad nami majú vládnuť. Môžeme ovplyvňovať to, akým spôsobom ich spracujeme a vyjadríme. Či keď pocítime hnev, zničíme prvého človeka, čo nám príde do cesty, alebo budeme hľadať konštruktívne spôsoby, ako ho vyjadriť.

Ak by sme si chceli zakázať cítiť niektoré emócie (napr. hnev, ale aj smútok, keď zažívame nejakú stratu), alebo by sme ich chceli vôľou odsúvať, klameme samých seba. Strácame kontakt so sebou. Strácame kontakt s celým svojím emočným prežívaním – pozitívnym aj negatívnym. Naša psychika totiž nevie vyfiltrovať jednu emóciu a ostatné nechať dostupnými. Preto sa tak často stáva, že človek, ktorý nedokáže vyjadriť hnev, nedokáže prežívať ani radosť, bezstarostnosť, alebo sa nevie len tak ľahko uvoľniť, či užívať si prítomný moment. Ostáva celkovo otupený a strnulý v prežívaní. Jedine tak sa totiž dokáže chrániť pred negatívnymi emóciami, ktorých sa tak bojí. Potláčanie negatívnych emócií je zároveň veľmi vyčerpávajúci proces, ktorý nám zoberie veľa energie. Na prežívanie tých pozitívnych už potom veľa energie neostáva. Ak však svoje emócie prijímame, vnímame a uvedomujeme si ich, stávajú sa významnými pomocníkmi v našich životoch. Slúžia ako kompas, ktorý nám pomáha orientovať sa v sebe samých aj v medziľudských vzťahoch. Pomáhajú nám rozhodovať sa, akým smerom sa vydať, kde je a kde nie je naše miesto, do čoho by sme sa mali púšťať a do čoho radšej nie, informujú nás o nebezpečenstve, aj o našich potrebách. Keď sú na nás naše emócie viditeľné, sme zároveň čitateľnejší pre naše okolie a veľa krát aj príťažlivejší či zaujímavejší. Zároveň tým vysielame signál, že sme schopní prijať aj emócie druhého, že sa nám s nimi môže zveriť a my to zvládneme spracovať a prijať.

Ako zvládať hnev konštruktívne?

Dobre teda. Hnev má svoj význam, nevie sa len tak vypariť, nedá sa odfiltrovať bez toho, aby to prinieslo svoje obete. Je prirodzený a je dobré vedieť ho vyjadriť. Ale ako to spraviť konštruktívne? Tu je niekoľko tipov:

Prvý krok – zastaviť sa a vnímať, čo teraz cítim

Prvým krokom v práci s emóciami je snaha dostať sa do kontaktu so svojím prežívaním. Mnohokrát totiž máme rokmi budované a živené skvelé stratégie na to, ako sa od svojho prežívania odtrhnúť. Keď sa hanbíme, začneme sa smiať. Keď sme smutní, pustíme sa rýchlo do nejakej činnosti, aby sme to zahnali. Keď sme nahnevaní, tvárime sa milo a utrúsime „nevinnú“ ironickú poznámku. Navonok sa tvárime, že sme úplne v pohode, ale vo vnútri to vrie. Ako z toho von? Buďme k sebe úprimní. Iba k sebe. Nemusíme sa hneď podeliť s každým človekom, čo nám príde do cesty. Ale keď zacítime, že nie sme OK, zastavme sa vo svojich myšlienkach a položme si otázku: „Čo sa teraz vo mne deje? Čo je to za pocit? Prečo ma to tak rozrušilo?“ A dovoľme si nachvíľu túto emóciu precítiť.

Často sa bojíme pristaviť pri negatívnej emócií. Čo ak nás zahltí, čo ak sa budeme cítiť ešte horšie? V skutočnosti však nepríjemný pocit veľakrát povolí práve vďaka tomu, že mu dáme vedome priestor ukázať sa.  Len myšlienka, že vieme, čo cítime a že je normálne sa tak cítiť, nám dá pocit slobody a uvoľnenia. Uvedomenie si a prijatie toho, že prežívam hnev, mi dáva šancu ďalej s ním pracovať.

Druhý krok – porozmýšľať nad tým, čo je pravá príčina

Keď si uvedomíme, čo cítime a ostaneme s tým chvíľu v kontakte, môžeme si položiť otázku, prečo je to tak. A kde sa to zobralo. Napr.: „Dnes ma všetko vytáča. Som nejaká nervózna…. Je pravda, že som v noci fakt zle spala. A ešte ma aj nahnevalo, čo mi včera povedal manžel.“ Tak možno prídem na to, že som nervózne reagovala na dieťa, ale v skutočnosti mu to nepatrilo. V tejto chvíli získavam väčší prehľad vo svojom prežívaní a môžem spraviť rozhodnutie – napr. prestať kričať na dieťa a porozprávať sa s manželom, keď sa vráti domov – o tom, čo koho z nás nahnevalo a ako by sa to dalo vyriešiť.

Tretí krok – prepojiť súčasné prežívanie s mojou osobnou históriou

Nemusia to byť žiadne veľké analýzy. Ale uvedomenie si koreňov svojho fungovania vie veľmi pomôcť k pochopeniu a prijatiu seba samého. Zároveň je to cesta k lepšiemu fungovaniu vo vzťahoch.

Napr.: „Nedokážem oponovať môjmu šéfovi, aj keď viem, že je nespravodlivý. Ani môjmu otcovi som nikdy nemohla oponovať. Vždy, keď som sa ozvala, nasledovala bitka. Keď môj šéf zvýši hlas, ostanem stáť ako prikovaná a neviem zo seba vydať ani hláska.“

Štvrtý krok – oddeliť minulosť od súčasnosti

Keď dokážem reflektovať a pochopiť, prečo určitá situácia vo mne vyvolala takú silnú reakciu, môžem mať oveľa viac v rukách, čo s tým spravím. Opustiť staré a skúsiť nové, funkčnejšie spôsoby spracovávania hnevu (aj iných emócií) môžem len vtedy, keď viem, čo chcem opustiť. Viem to jedine vtedy, keď si dovolím spoznávať seba samého a dokážem prijať pozitívne aj negatívne stránky môjho prežívania.

A tak si môžem povedať: „Ok, ale môj šéf nie je môj otec. A ja už nie som malé dievčatko. Mám právo vyjadriť svoj názor. A môj šéf mi môže dať spätnú väzbu, ale toto, čo povedal, prekročilo hranice slušnosti.“

Piaty krok – vyjadriť hnev

Keď si takéto rozmýšľanie dovolíme v svojej hlave, sme už veľmi blízko k tomu, aby sme to dokázali povedať aj navonok. Slušne, ale jasne vymedzujúc svoje hranice. Čím viac sa nám darí ostať v rovine popisovania svojho prežívania, tým väčšia je šanca, že poslucháč príjme našu spätnú väzbu. Tiež pomáha, keď namiesto zovšeobecňovania ostávame pri konkrétnom probléme/situácii.

Napr.: namiesto obviňujúceho a zovšeobecňujúceho vyjadrenia: „Vždy keď prídem z práce, automaticky čakáš, že sa budem starať o deti. Myslíš si, že som celý deň oddychoval? Myslíš, že len ty si unavená? Vôbec si nevážiš moju prácu!“

…skúsiť byť konkrétny, popísať vlastné prežívanie a potreby a možno aj priniesť nápad na riešenie: „Hnevá ma, keď prídem po celom dni domov z práce a ty odo mňa hneď čakáš, že sa budem starať o deti. Som rád, že som doma a rád sa s nimi hrám, ale potreboval by som si predtým aspoň 15 minút oddýchnuť. Potom ich môžem postrážiť a môžeš si oddýchnuť ty.“

Hnev nie je slabosť. Hnev je dar, ktorý nás informuje, že niekto prekročil alebo ohrozil naše osobné hranice. Pomáha nám tiež rozpoznať naše citlivé miesta, aby sme potom mohli pracovať na ich posilňovaní. Možno by sme chceli byť nadprirodzenými bytosťami, s ktorými nič nezamáva. Ktoré nikdy necítia nič negatívne. Nech to znie akokoľvek lákavo, myslím si, že by to bola škoda. Keď vypneme svoje emočné prežívanie, keď stratíme kontakt so svojimi emóciami, sme o toľko dobrého ukrátení… Je to ako keby sme pochovali veľkú časť seba samých.

Napriek tomu, že si každý večer tvrdohlavo želáme sladké sny, nedočkáme sa ich tak často, ako by sme si priali. Buď si vôbec nepamätáme, čo sa nám snívalo, alebo si spomenieme na niečo, čo nedáva zmysel a len sami nad sebou pokrútime hlavou, aké blbosti sa nám snívajú. A nie zriedka nás sen môže aj vydesiť. Zobudíme sa viac či menej vystrašení a uľaví sa nám, keď si uvedomíme, že to bol len sen. Tak kde sú teda tie sladké sny? Prečo sa nám nesnívajú?

Keď chceme snom porozumieť, základom je pochopiť, na čo vlastne slúžia. Snami sa z psychologického hľadiska ako prvý vážne zaoberal Sigmund Freud. Napriek tomu, že to bolo dávno a všeličo v pohľade na sny sa zmenilo, je fascinujúce, že mnohé z toho, na čo Freud prišiel ešte niekedy okolo roku 1900, sa v dnešných výskumoch v oblasti neurovied potvrdzuje (Gabbard, 2005).

Lebo si prajeme to, čo „sa nepatrí“

Freud prišiel s myšlienkou, že sny sú zastrené naplnenia konfliktných prianí (1900). Čo to znamená? Keď sme v bdelom, vedomom stave, máme samých seba pod kontrolou. Máme obranné mechanizmy, s pomocou ktorých sa snažíme ako-tak normálne fungovať vo vzťahoch s druhými ľuďmi a všetkých od seba neodohnať. Preto nie všetko, čo si pomyslíme, aj urobíme. A dokonca, keď si pomyslíme niečo veľmi, veľmi neprijateľné, čo je v príliš veľkom konflikte s našimi hodnotami a zásadami, rýchlo to zaženieme a schováme radšej aj sami pred sebou. Neprípustná myšlienka, túžba či prianie sa však nestratia. Schovajú sa v nevedomí a čakajú na svoju chvíľu. V spánku sú obrany, ktoré takýmto zakázaným prianiam bránia vstúpiť do vedomia, oslabené. A to je šanca pre nevedomie, ktoré sa po celom dni konečne môže uvoľniť a vypustiť von to, čomu sa vo vedomom stave bránime. Myseľ akoby využívala fyziologický stav mozgu v spánku na vysporiadanie sa s tým, s čím sa nevie vysporiadať v bdelom, vedomom stave (Gabbard, 2005). Ale nejde to len tak…

Ešte sa zamaskovať a potom vyraziť alebo Prečo snom nerozumieme

Keby sa obsah nášho nevedomia čistil len tak, bez okolkov, nedovolili by sme mu to. Bolo by to pre nás natoľko ohrozujúce, že by sme sa hneď prebudili. Preto hlava volí kompromis. Pustí zablokované priania do vedomia, ale zamaskované. Sen je veľmi zhustený, obsahuje veľa obrazov, ktoré nemajú jasný zmysel a sú plné symbolov; emócie, ktoré prežívame voči nejakej osobe, môžu byť napríklad presunuté na inú osobu (Mitchell, Black, 1999). Predstavy sú transformované do obrazov, ktoré vieme zniesť, ktoré sú pre nás prijateľné. A tak sa nám snívajú veci, ktoré nás až tak nevyvedú z miery, vieme ich zvládnuť, ale nie sú ani ktovieako príjemné a radšej ich aj rýchlo zabudneme. Je to logické – príjemné a pekné veci nemusíme schovávať do nevedomia, nepotrebujú sa teda prejaviť v snoch.

Sny v psychoterapii

Keďže sny sú, ako hovoril Freud, „kráľovská cesta do nevedomia“, aj po sto rokoch má práca s nimi stále svoje miesto aj v psychoterapii. Dnes už vieme, že sen neskrýva len zamaskované priania, ale aj strachy, konflikty a opakované snahy spracovať traumatizujúce zážitky (Gabbard, 2005). Môžu tiež reflektovať pretrvávajúce problémy, ktoré stále nemáme vyriešené (Cartwright, Lamberg in Hill, 2009). Sny nám môžu pomôcť odhaľovať to, čo nechceme vidieť, pomenovať vnútorné konflikty, aj keď sami nevieme vyjadriť, čo nás robí nešťastnými (Hill, 2009). A to je predsa práve to, na čom treba v psychoterapii pracovať.

Dôležité je, aby sme si túto prácu nepredstavovali tak, že klient príde, porozpráva, čo sa mu snívalo a terapeut mu povie, čo to znamená a aký má problém. Význam snov hľadáme vždy s pomocou asociácií, ktoré prináša snívajúci. Nikdy nie prostým priraďovaním symbolov na základe nejakej príručky alebo snára. V tom sa poctivý terapeut líši od šarlatána. Nehľadáme všeobecne platné symboly, ale konkrétne symboly, ktoré používa snívajúci – a to na základe jeho asociácií k snu. Bez takejto vzájomnej spolupráce a bez toho, aby sme klienta poznali a niečo už o ňom vedeli, sen nikdy neanalyzujeme.

Má zmysel sa snami vôbec zaoberať?

Celé sa to môže zdať príliš prešpekulované. Možno si poviete: „To je nejaká blbosť. Moje sny sú také ,odveci´, že to určite o ničom nehovorí.“ Aj keď sa nám to možno nechce veriť, sen môže byť skvelým prostriedkom na odhalenie toho, čo si o sebe neuvedomujeme. Odhaľovanie týchto skrytých hlbín nášho vnútra nás robí múdrejšími, ale hlavne vyrovnanejšími a šťastnejšími. To, čo potláčame, sa totiž okrem sna často do nášho života vracia v rôznych formách – v podobe telesných ťažkostí (vysoký krvný tlak, onkologické ochorenia, žalúdočné či kožné ochorenia, bolesti hlavy…), ale aj psychických (depresie, nervozita, hnev, agresia…). So svojimi snami nemusíte hneď bežať za psychológom. Stačí trochu chuti a vôle všímať si svoje sny a občas nad nimi porozmýšľať. Možno budete prekvapení, že sami niekde v hĺbke budete cítiť, s čím asi súvisia a povedie vás to k rozmýšľaniu nad sebou. Ak sa to podarí, bohatstvo, ktoré sen ponúka, bolo zužitkované.

Neviem, či som vás presvedčila, ale ja verím, že má zmysel skryté hlbiny nášho vnútra objavovať a primeraným spôsobom vypúšťať, aby sme neboli ako natlakované hrnce. Našťastie, naše telo a myseľ sú natoľko múdre, že sa pre istotu nespoliehajú na našu spontánnu sebaobjavovaciu aktivitu a vypustia paru aspoň v snoch. Ja som teda vďačná za každý svoj sen – či je sladký, horký, akýkoľvek.

Tak teda dobrú noc a sladké bohaté sny…

Mitchel S. A., Blacková, M. J. (1999)  Freud a po freudovi. Triton, Praha.

Hill, C. E. (2009) Práca so snami v psychoterapii. Vydavateľstvo F, Trenčín.

Gabbard, G. O. (2005) Dlhodobá psychodynamická psychoterapia. Vydavateľstvo F, Trenčín.

Freud, S. (1999) The Interpretation of Dreams. Oxford University Press, Inc., New York.

Na trhu je dnes veľa kníh o výchove. Niekedy sa môže zdať, že každá hovorí niečo iné, že ponúkajú rady, ktoré sa vzájomne vylučujú. Tak v človeku vzniká pocit, že správna cesta asi neexistuje, že nikto nevie, čo vlastne funguje, alebo že výchovné metódy, tak ako všetko ostatné, tiež podliehajú módnym trendom a každú chvíľu je „in“ niečo iné.

Je pravda, že človek môže natrafiť na všeličo a vyznať sa v mori možností je výzva. V skutočnosti to však nie je až také zamotané, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Keď siahneme po literatúre, ktorú píšu odborníci (psychiatri, psychológovia, neurovedci, atď.), zistíme, že medzi nimi panuje celkom jasná zhoda. Odkedy John Bowlby, prišiel v 50tych rokoch s teóriou vzťahovej väzby, je téma vzťahu rodič-dieťa predmetom množstva výskumov až dodnes. Všetky výskumy potvrdzujú obrovskú dôležitosť tohto vzťahu pre celý život človeka. Napriek tomu v spoločnosti stále pretrváva veľa mýtov o tom, čo je pre dieťa dobré a potrebné a ako z neho vychovať dobrého človeka. Pozrime sa teda na niektoré z nich.

1. Rešpektujúca výchova = voľná výchova bez hraníc

Základným problémom v diskusii o výchove často býva predstava mnohých rodičov, že existujú len dve možnosti – buď prísna autoritatívna výchova, alebo voľná, bezhraničná. Ak sa niekde objaví slovo „rešpektovať“, mnohí si hneď predstavia malého tyrana, ktorý zametá so svojimi rodičmi. V skutočnosti však rešpektujúca výchova nie je bezhraničná ani voľná. Neznamená ani, že dieťa je na piedestáli a všetci sa mu majú prispôsobiť. Rešpekt je niečo, čo sa má vzťahovať na všetkých – rešpektujeme dieťa, jeho potreby, jeho vývinové fázy, a zároveň ho učíme, aby ono rešpektovalo rodičov aj druhých ľudí. Tým, že samo zažíva, že mu rodičia rozumejú, vedia sa vcítiť do toho, čo prežíva a pomáhajú mu zvládnuť svoje emócie, sa aj ono stáva empatickejším človekom. Rodič si však prirodzene stanovuje aj hranice svojich potrieb a dbá na to, aby dieťa svojím správaním nenarúšalo hranice iných, alebo im neubližovalo. Tieto stanovené hranice potom musí konzistentne a vytrvalo strážiť. Dá sa to však aj bez trestov a bitky. Ale to už sme pri druhom mýte.

2. Dieťa sa nedá vychovať bez trestania

Dieťa potrebuje hranice, potrebuje sa naučiť niesť zodpovednosť za svoje činy. Dôležité však je, ako dieťaťu dáme najavo, že prekročilo hranicu, resp. ako zabezpečíme, aby ju neprekročilo.

Odmenou alebo trestom síce dosiahneme rýchly výsledok – dieťa spraví, čo chceme. Po tom, ako sa dieťa ocitne vo svete bez autority, ktorá odmenu a trest udeľuje, však hrozí niekoľko negatívnych dopadov, ktoré si môže zachovať až do dospelosti. Môže sa stať, že bude stále za svoj výkon očakávať odmenu, ocenenie. Pri častom trestaní hrozí, že sa strach z trestu zgeneralizuje aj na veci, situácie, kde nie je opodstatnený a človeka môže blokovať. Deti, ktoré vyrastajú s trestami sa učia využívať ich proti súrodencom, aby získali moc a postavenie medzi súrodencami.

Asi najhorším dôsledkom je však nebezpečenstvo, že si dieťa nezvnútorní hodnoty, ktoré mu odovzdávame. Naučí sa robiť správne veci nie preto, lebo sú samy o sebe dobré, ale aby získalo odmenu, prípadne zo strachu pred trestom. Odmena a trest zabíjajú vnútornú motiváciu. Je rozdiel, či dieťa nebije súrodenca preto, lebo cíti, že to nie je správne, alebo preto, že sa chce samo vyhnúť bitke. Môže sa zdať, že je to jedno. Ale položme si otázku. Ktoré dieťa je empatickejšie? Ktoré viac myslí na druhých? Trest upriamuje pozornosť dieťaťa na to, ako sa mu vyhnúť, čo nie je to isté, ako starostlivosť o druhých (Markham,2015).

Vnútorná disciplína, resp. vnútorná motivácia robiť dobro, sa nedá dosiahnuť zákazmi a príkazmi. Dá sa dosiahnuť jedine cez postupnú skúsenosť so slobodou a zodpovednosťou. Rodič, ktorý sa rozhodne zostúpiť z pozície moci a autority do viac partnerského postoja, nestráca kontrolu, ani možnosť vychovávať. Naopak, rozhoduje sa vychovávať cez vzťah, cez vlastný príklad. Je oveľa väčšia šanca, že dieťa takéhoto rodiča túži byť ako rodič, správať sa tak ako on – preto, že chce byť dobré, nie preto, že musí.

Netrestať neznamená nereagovať. Autori knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný (Kopřiva a kol., 2008), ponúkajú niekoľko alternatívnych riešení. Lepšie ako vymýšľať tresty nesúvisiace s činom dieťaťa, je napríklad vyvodiť prirodzené dôsledky („Keď si zješ všetky keksíky na začiatku výletu, žiadne ti už neostanú.“). V situáciách, kedy to nejde, môžeme použiť logické dôsledky, teda dohodnutý dôsledok nejakého správania, na ktorom sme sa vopred dohodli („Keď kreslíš po stenách, pastelky musíme odložiť, nebudeš ich môcť používať.“). Efektívnym spôsobom je tiež zapojenie dieťaťa do riešenia („Buchol si Zuzku a ona teraz plače. Bolí ju to. Čo s tým spravíš?“).

Kľúčom pre stanovovanie efektívnych hraníc je empatia. Neznamená to, že dieťa môže robiť, čo chce. Nemôže kresliť po stenách, alebo udrieť kamaráta. Ak však k dieťaťu pristupujeme s empatiou, dieťa sa cíti pochopené, aj keď nedostane, čo chce. Cíti, že chápeme, že sa hnevá, môže sa hnevať, ale nesmie nikoho udrieť. Takúto informáciu dieťa prijíma oveľa ochotnejšie, ako jednoduché „nesmieš, lebo som to povedala.“ Nastavovanie limitov bez empatie brzdí dieťa v zvnútorňovaní si pravidiel.

3. Výchovná po zadku nezaškodí

Keď na negatívne správanie dieťaťa reagujeme bitkou, môže si z toho zobrať niečo iné, ako očakávame. Napríklad, že môže udrieť niekoho, kto je slabší, alebo kto ho nahneval. Rodič často udrie dieťa v hneve, v afekte. Bitka je vtedy viac ventilom hnevu, ako výchovnou metódou. Dieťa sa učí od rodiča, ako riešiť konflikt, ako spracovávať hnev. Spôsob, akým rieši konflikty rodič sa stáva spôsobom, akým ich rieši aj dieťa. Nežiaducim účinkom trestajúcej výchovy je tak napríklad viac bojov medzi súrodencami, agresívnejšie správanie dieťaťa medzi rovesníkmi. Bitka je tiež prejavom neúcty a poníženia. Narúša vzťah dôvery medzi rodičom a dieťaťom. Je potom oveľa ťažšie vybudovať si s dieťaťom blízky a dôverný vzťah, v ktorom sa dieťa bude mať chuť s rodičom zdieľať, hovoriť mu o svojich problémoch a hľadať u neho radu.

4. Emóciami sa netreba zbytočne zaoberať

Všetci vieme, že mozog je rozdelený na pravú a ľavú hemisféru. Ľavá hemisféra je zodpovedná za rigidné, logické, na detail a poriadok zamerané myslenie, zvyčajne typickejšie pre mužov. Pravá hemisféra zase spracováva emócie, neverbálne signály, nevníma detaily, ale komplexný obraz, je emocionálna, intuitívna, zvyčajne dominantnejšia u žien. Bez ohľadu na pohlavie, všetci potrebujeme vedieť používať obidve tieto časti. Zrelý dospelý človek dokáže prepájať informácie z pravej a ľavej hemisféry, integrovať racio a emócie do jedného celku a tak primerane reagovať v rôznych situáciách.

Detský mozog ešte nie je natoľko zrelý a má v tomto smere veľké rezervy. Malé deti, hlavne vo veku do troch rokov, majú dominantnejšiu pravú hemisféru (Siegel,  Bryson, 2012). Ešte nie sú schopné používať logiku a slová na vyjadrenie emócií, a zároveň, aktuálna situácia, aktuálna emócia ich dokáže úplne pohltiť. Preto často nechápeme, ako úplná maličkosť dokáže spôsobiť takú dramatickú scénu. Je to nelogické a neprimerané, tak sa to snažíme rýchlo stopnúť: „Prestaň revať!“, „Nič sa nestalo!“, „Upokoj sa!“ A podobne… Dieťa zaplavené emóciou však na tieto logické inštrukcie nedokáže reagovať. Ak mu chceme pomôcť zvládnuť emočne náročnú situáciu (napr. rozbité koleno, to, že si zabudlo na výlet zobrať obľúbeného macka alebo že už nemajú jeho obľúbenú jahodovú zmrzlinu), pomôže, keď začneme komunikáciu cez pravú hemisféru, cez ktorú práve situáciu prežíva aj dieťa. Teda že sa skúsime vcítiť do toho, čo prežíva a pomôžeme mu to pomenovať („To zabolelo. Poď, pofúkam ti to, myslím, že to pomôže.“, „Si smutný, lebo tvoj macko zostal doma. Rád ho brávaš na výlety. Hm, čo by sme mohli urobiť? Možno by sme mohli mackovi z výletu niečo priniesť.“, „Vidím, že si nahnevaný. Tvoju obľúbenú jahodovú zmrzlinu dnes nemajú. Aj mňa by to nahnevalo. Čo s tým spravíme?“).

Nie vždy to ide hladko, niekedy dieťa potrebuje dlhší čas. Ale práve v takýchto situáciách môžeme dieťa učiť, ako zvládať každodenné náročné situácie aj keď vyrastie, ako žiť v psychickej pohode. Kľúčom je emócie ani nepotláčať, ani nepreceňovať. Prijímať ich ako prirodzenú súčasť nás samých, dať im priestor, a potom, v pokojnejšom stave, hľadať riešenie. Ľudia, ktorí v detstve nedostali potrebný priestor na spracovávanie emócií, v dospelosti často bojujú s nervozitou, impulzivitou, neschopnosťou kontrolovať svoj hnev, alebo naopak s neschopnosťou dostať emócie zo seba von, čo je základ pre vznik depresie.

Keď sa rodič rozhodne vychovávať dieťa rešpektujúco, je dôležité neostať na pol ceste. Mnoho kritiky na psychológov, popisovanie detskej psychiky, či knihy o výchove je neoprávnenej. Často totiž zlyhávajú používatelia metód, nie metódy samotné.  Výchova dieťaťa je veľká výzva. V komunikácii s dieťaťom sa v nás rodičoch prebúdza naše vlastné detstvo, naše zranenia, osobnostné nedostatky, slepé škvrny, nespracované zážitky, komunikačné vzorce, ktoré sme si osvojili. To všetko spôsobuje, že robíme chyby.

Niekedy sa stáva, že ostaneme na pol ceste. Odstránime zlé metódy, povieme si „my naše dieťa biť nebudeme“, ale nenahradíme tieto metódy inými. Potom naozaj ostáva len bezhraničnosť a chaos. Pri výchove si nestačí povedať, ako to nechceme robiť. Dôležité je pomenovať, ako to chceme robiť a hlavne, aký máme cieľ.

Dieťa sa rodí s potrebou byť v spojení s dospelým, ktorý ho vedie (Markham, 2015). Snaha ostať s dieťaťom v spojení v každej situácii, je základom pre vytvorenie dobrého vzájomného vzťahu. A dobrý vzťah je kľúčový pre to, aby sme dieťa naučili dobré veci. Spôsob, akým vychovávame dieťa, sa pre neho totiž stáva modelom, ako má aj ono riešiť interpersonálne problémy. Ukázať dieťaťu, čo to znamená komunikovať s láskou a rešpektom je najlepšia cesta, ako vychovať dobrého človeka.

Použitá literatúra:

Kopřiva, P. et al. (2008) Respektovat a být respektován. Pavel Kopřiva – Spirála.

Markham, L. (2015) Peaceful Parent, Happy Siblings. How to Stop Fighting and Raise Friends for Life. New York: A Perigee Book.

Siegel, D. J.; Bryyson, T., P. (2012) The whole-brain child. 12 revolutionary strategies to nurture your child´s developing mind. New York: Bentam Books Trade Paperback.

Rodičovstvo vie dať zabrať. Ako matka som veľakrát zažila pocit úplnej vyčerpanosti, pocit, že ďalšiu prebdenú noc nezvládnem. Bolesti bruška, prerezávajúce sa zúbky… Možnosť vystriedať sa pri bábätku s manželom bola pre mňa veľakrát poslednou záchranou. V takýchto situáciách si často pomyslím na slobodné mamy: S kým sa vystriedajú ony? Ako to môžu zvládnuť? Až keď som sa sama stala mamou, pochopila som, pod akým obrovským tlakom musia tieto ženy žiť, aké nesplniteľné nároky sú na ne často kladené.

Sociologička Marika Lindholm sa tejto téme venuje dlhodobo. Založila webovú stránku ESME (Empowering Solo Mums Everywhere), určenú pre matky, ktoré sa samy starajú o svoje deti. Môžu tu nájsť podporu, rôzne články, ale hlavne byť v spojení s inými matkami, ktoré riešia rovnaké problémy.

Pre slobodné matky je často náročné zvládnuť všetky úlohy, ktoré na ne padajú – práca, domácnosť, výchova detí… Nájsť pri tom čas na oddych a psychohygienu je ťažká úloha. Ak však platí prepojenie šťastná mama – šťastné deti, v rodinách slobodných mám to platí dvojnásobne. Ako to ale zabezpečiť? Marika Lindholm prináša vo svojom článku niekoľko tipov.

Ako autorka píše, napriek tomu, že nejde o tému, ktorej by sa venovala príliš veľká pozornosť, je pravda, že žien, ktoré sa o svoje deti starajú samy, pribúda. Len v Amerike v súčasnosti slobodné matky vychovávajú približne 22 miliónov detí. Mnohé z týchto žien sú samy kvôli nefunkčnému partnerskému vzťahu, smrti partnera alebo z rôznych iných dôvodov. Mnohé trpia smútkom, osamelosťou, pocitmi viny, rôznymi traumami. Ak aj netrpia žiadnymi veľkými ranami z minulosti, úloha byť jediným rodičom je veľká a ťažká. Tieto matky sú často tak zaneprázdnené zabezpečovaním financií, fungovania domácnosti a starostlivosťou o deti, že im neostáva priestor na vlastnú psychohygienu.

Jednou z inšpirácií, ako sa o starať o svoje psychické zdravie – či už ako slobodná matka, alebo ktokoľvek iný – je vytvorenie tzv. „emocionálneho balíčka prvej pomoci“. Autorom tohto konceptu je psychológ Guy Winch. Každému, kto chce žiť plnohodnotnejší a šťastnejší život, odporúča venovať pozornosť vlastným psychickým zraneniam a ich uzdraveniu. Emocionálny balíček prvej pomoci (o ktorom Winch napísal celú knihu) by mal obsahovať 5 vecí.

5 krokov k emocionálnej hygiene:

1. Venovať pozornosť emocionálnej bolesti – keď sa cítiš byť zranený/á viac ako niekoľko dní, zastav sa, venuj pozornosť tejto psychickej rane, neignoruj ju.
2. Zastav emocionálne krvácanie – identifikuj negatívne cykly a pomenuj ich. Napríklad keď zlyhanie vedie k strate istoty a potom k bezmocnosti.
3. Chráň si svoje sebavedomie – všímaj si, aké je, posilňuj ho, keď klesá a vyhýbaj sa negatívnej vnútornej reči.
4. Bojuj s negatívnym myslením – vyhýbaj sa zvyku dookola rozmýšľať nad negatívnymi udalosťami.
5. Informuj sa o dopade psychologických zranení. Hľadaj informácie, ktoré súvisia s tvojím problémom a podporu, ktorá by ti mohla pomôcť.

Všetky tieto odporúčania sú dôležité. Spôsob, ako ich dosiahnuť je ale vždy individuálny a závisí od človeka a situácie. Môžu sa tiež zdať príliš abstraktné a ťažko dosiahnuteľné. Autorka článku ponúka niekoľko konkrétnejších typov, ktoré môžu byť použité v situácii slobodných matiek.

Pre slobodné matky, ktoré odišli z manželstva z dôvodu zneužívania, je napríklad dôležité, aby spoznali bolesť a rany, ktoré si nesú z minulosti. Ženy, ktoré ostali samy z dôvodu smrti partnera, musia zase spracovať smútok z tejto straty. Často je potrebné nanovo vybudovať vlastné sebavedomie a zbaviť sa negatívneho myslenia. Autorka ponúka 4 doplňujúce a konkrétne nástroje, ktoré môžu pomôcť k vybudovaniu vlastného emocionálneho balíčka prvej pomoci.

4 užitočné nástroje, ako zlepšiť svoju psychickú pohodu:

1. Voľno – pre slobodné matky niečo, na čo ostáva väčšinou minimum času, napriek tomu veľmi dôležité. Vytvoriť si priestor na čas bez práce, bez domácnosti, ideálne aj bez detí. Zastaviť sa, relaxovať, mať čas rozmýšľať – to všetko môže pomôcť dostať sa do kontaktu so svojimi zraneniami a začať ich riešiť.

2. Optimizmus – pomáha k budovaniu psychickej odolnosti a k zvládaniu životných výziev. Existujú relatívne jednoduché cvičenia ako získať optimistické nastavenie – napríklad reflektovať, čo sa mi darí, v čom som úspešná, zapísať si momenty, kedy sme na seba boli hrdí, vyhýbať sa porovnávaniu.

3. Dobrodružstvo – je to jedna z najlepších ciest, ako bojovať s negatívnym myslením a zlepšiť sebavedomie. Občasný únik z každodennej rutiny prináša skvelé psychologické benefity – ten povznášajúci pocit, keď človek cíti, že žije, radosť spojená s prekonaním vlastných hraníc… Je jedno, či sa rozhodneme pre dobrodružstvo s deťmi alebo bez nich, nemusí stáť ani veľa peňazí. Môže to byť drobnosť: hľadanie pokladu v parku, výlet na miesto, ktoré nepoznáte… – to všetko môže pomôcť zbavovať sa negatívnych spomienok. Ak sa rozhodnete pre dobrodružstvo s deťmi, je to pre ne úžasná možnosť vidieť vás aj inak ako zahltenú prácou.

4. Príroda –veľa slobodných matiek lieta medzi prácou, domácnosťou a aktivitami detí. Ostáva len málo priestoru na čas v prírode. Pobyt v prírode je ale pre psychiku doslova liečivý – existuje množstvo výskumov, ktoré dokazujú, že pobyt v prírode nás uzdravuje od stresu, spôsobuje pozitívne zmeny na mozgu a pomáha predchádzať negatívnemu postoju k sebe.

Psychické a fyzické zdravie nie sú dve oddelené veci. Navzájom sú úzko prepojené. Pre matky, ktoré sú na všetko samy, je životne dôležité poznať samú seba, bojovať s pocitmi viny, straty a samoty. Snáď tieto rady aspoň trochu pomôžu objaviť, ako na to. Zaslúžia si to všetky tieto ženy aj ich deti.

Celý článok Emotional Hygiene for Single Mother nájdete na stránke Psychology today

https://www.psychologytoday.com/blog/more-women-s-work/201701/emotional-hygiene-single-mothers

Trápime sa vo vzťahu s partnerom, nevieme komunikovať so šéfom, nezvládame výchovu detí, bojíme sa nastúpiť do lietadla…hlavou nám preletí myšlienka – mohol by som zájsť k psychológovi. Ale rýchlo ju zaženieme. Prečo vlastne? Čoho sa bojíme?

Možno si povieme: „nie som na tom až tak zle“, alebo „psychológ  aj tak nič nevie o mojom živote – ako mi môže pomôcť“? [pullquote]Či už zbagatelizujeme svoj problém, alebo psychológa, výsledok je ten istý. Prečo sme voči psychoterapii takí nedôverčiví? [/pullquote]Prečo v niektorých ľuďoch predstava, že by mali ísť na psychoterapiu, vyvoláva zdesenie?

Od toho, aby sme sa rozhodli svoje ťažkosti riešiť z odborníkom, nás často odrádzajú mýty a falošné predstavy, ktorými je psychoterapia opradená. Tu je zoznam tých, ktoré považujem za najčastejšie:

 1. V terapii ide o to, aby som sa dobre vyrozprával

Ide o predstavu, že psychoterapeut je len akousi bútľavou vŕbou, vyrozprávam mu všetky svoje ťažkosti, on ma popočúva, uzná, že to mám ťažké, zoberie za to peniaze a mne sa má uľaviť. To je predsa niečo, čo mi dokáže dať aj kamoška, s ktorou vybehnem na kávu.  Prečo do toho investovať peniaze?

Vyrozprávať sa je príjemné, ale keby to malo byť to jediné, čo psychoterapeut dokáže ponúknuť, nezaslúžil by si peniaze a psychoterapia by si nezaslúžila, aby sme ju nazývali vedou.

Terapia, to je priestor vyhradený výlučne pre klienta. Je to možnosť prinášať akékoľvek témy – so zárukou nehodnotiaceho postoja a mlčanlivosti zo strany terapeuta. Je to konfrontácia s otázkami, ktoré sme si doteraz možno nekládli, ktoré otvárajú nové obzory a prinášajú nové pohľady na život… To sú len základné benefity, ktoré robia terapeutický rozhovor iným ako ten kamarátsky, a ktoré tvoria základ liečivej zmeny. Nájdete ich u každého dobrého terapeuta, bez ohľadu na to, akú terapeutickú školu nasleduje.

 2. Terapeuti sa iba šprtajú v minulosti

Možno si spomeniete na nejaké vtipy o Freudovi, alebo zopár amerických filmov. Vám sa práve rozpadá manželstvo a niekto sa Vás začne vypytovať, či Vás náhodou mama nenútila jesť krupičnú kašu, keď ste mali 3 roky. Na toto fakt nemáte čas ani nervy.

Ide o predstavu, že psychológovia sa nezmyselne hrabú v spomienkach z minulosti, ktoré pre vás už dávno nie sú aktuálne ani podstatné.

Je pravda, že niektoré terapeutické prístupy pracujú aj z minulosťou. Lebo je naozaj pravda, že to kým sme, ako reagujeme a ako fungujeme (vo vzťahoch, a v živote vôbec), sa vo veľkej miere utvára práve v detstve, vo vzťahoch v primárnej rodine. V dobrej terapii však témy, ktoré sa riešia neurčuje terapeut, ale klient. Klient prináša témy, hovorí o veciach, ktoré ho trápia, terapeut je v rozhovore sprievodcom a zvedavým bádateľom. Pomáha klientovi odhaliť to, čo sám hľadá. Do ničoho nenúti.

3. Terapeut mi bude hovoriť, čo mám robiť

Tak, ako terapeut nie je ten, kto určuje, o čom sa budeme na sedení rozprávať, rovnako platí, že terapeut nie je vševedko, ktorý vám bude dávať rady do života a hovoriť, čo máte robiť. Pre niektorých klientov je to sklamanie. Iných by zase nevyžiadané rady nahnevali.

Sú klienti, ktorí prídu, povedia pár základných informácií o svojich ťažkostiach a spýtajú sa: „Čo mám robiť?“ Očakávajú, že problém bude vyriešený po prvom sedení. Terapeut povie nejaké tajné návody na život, alebo nejaké zaklínadlo a je to. Ak to neurobí, asi nie je dobrý odborník.

Pravda je taká, že ak by takéto jednoduché návody existovali, resp. fungovali (lebo na internete nájdete návodov kopec), nemala by psychoterapeutická práca žiadny zmysel. Dobrý terapeut rešpektuje jedinečnosť každého človeka, každého životného príbehu, ktorý je príliš výnimočný na to, aby naň platil jednoduchý recept. Dobrý terapeut tiež pomáha klientovi, aby s jeho pomocou sám hľadal odpovede a riešenia.

4. Ako mi môže pomôcť niekto, kto nezažil to, čo ja?

Ľudia, ktorí prežili podobné veci ako my, sú nám prirodzene blízki a môžeme sa od nich veľa naučiť. Psychológia na to nezabúda. Svojpomocné podporné skupiny majú svoje významné postavenie pri vyrovnávaní sa s rôznymi ťažkosťami. Dať sa dokopy s ľuďmi, ktorí prežívajú podobné veci, je skvelá vec. Prináša to povzbudenie a nádej, chuť žiť ďalej. Niekedy to stačí.

Niekedy ale môže človek cítiť potrebu hovoriť o niečom medzi štyrmi očami. Alebo potrebuje priestor, ktorý je určený len pre neho. [pullquote position=”right”]Psychoterapeut nemusí zažiť všetky problémy sveta, aby vedel pomôcť. Terapeut ako odborník totiž neprináša do terapie vlastné skúsenosti, nápady a názory na život. Prináša seba ako človeka, svoj záujem o klienta. [/pullquote] Zároveň používa postupy, ktoré sú odborné a overené. Preto psychoterapia prináša výsledky. Predchádzajúca skúsenosť terapeuta s nejakým problémom (napr. prekonaná dr*gová závislosť) síce môže pomôcť vedieť sa vcítiť do klientovej kože, niekedy ale môže byť paradoxne prekážkou – môže spôsobovať, že terapeut vidí v klientovi viac svoj príbeh ako klientovu jedinečnosť.

5. Je to len pre psychický chorých

V našom rebríčku piaty, pre niekoho možno rozhodujúci mýtus. „K psychológovi chodia ľudia, čo sú na tom fakt zle. Ja som predsa normálna. Až také zlé to so mnou nie je.“

Človeku dneška sa často vyčíta, že je „prepsychologizovaný“. Príliš sa v sebe šprtá, je labilný, zo všetkého má hneď depku…Ak pôjdem k psychológovi, len potvrdím, že aj ja patrím medzi tých slabochov, čo nezvládajú svoj život, čo nevedia svoje problémy zvládnuť sami.

Je pravda, že zrelý človek by mal zvládnuť istú dávku životnej záťaže sám. Nebolo by zdravé, keby sme každé jedno rozhodnutie, každé sklamanie, potrebovali prekonzultovať so psychológom. Zároveň ale vôbec nie je pravda, že „normálny človek“ na psychoterapiu nepatrí. Je to preto, lebo aj „normálnym ľuďom“ sa stávajú veci, ktoré ich presahujú. Každého z nás môže v živote stretnúť niečo, na čo sami nestačíme. Priznať si to a riešiť to, je  skôr prejavom hrdinstva ako zlyhania.

Psychoterapia nie je pre každého a nie je potrebná v každej životnej situácii. Keď však príde problém ktorý nás presahuje, môže byť zdrojom, ktorý nám pomôže fungovať ďalej.  Priestorom, kde objavíme svoje skryté možnosti. Klient si na terapii neoddýchne. Odhaľovať svoje skryté vnútro je ťažká práca. Ale ak je vykonaná poctivo, prináša trvalý úžitok. Skláňam sa pred všetkými, ktorí uprednostnia túto ťažšiu cestu pred tabletkou Lexaurinu.

Prečítajte si viac o téme: