Pre ľudí s diagnózou narcistická porucha osobnosti, ktorých budem ďalej pre zjednodušenie nazývať „narcisi“, sú príznačné pocity dôležitosti samých seba, vlastná výnimočnosť a nadradenosť nad druhými. V pozadí týchto kompenzačných mechanizmov sa pravdepodobne paradoxne nachádza ich neistota a strach z odmietnutia. Kvôli tomu, že narcisi fungujú inak, ako väčšina populácie, existujú prejavy správania, ktoré pokladáme za bežné a očakávame ich od druhých, no pre narcisov nie sú prirodzené.

Ospravedlnenie

Jedným z takýchto prejavov správania je ospravedlnenie. Veľa ľudí, si dokáže priznať, keď spraví chybu, dokáže prehodnotiť svoje konanie, oľutovať ho a v záujme udržania dobrých medziľudských vzťahov sa ospravedlniť. Narcisov zvykne pri ospravedlňovaní brzdiť nedostatok empatie a pocit nadradenosti, ktorý ich skôr pobáda k obviňovaniu ostatných. Niekedy dokážu ponúknuť akési falošné ospravedlnenie, ktoré síce obsahuje slovné spojenia ako „mrzí ma to“, „je mi ľúto, že“, či „prepáč“, takže môžu príjemcu ospravedlnenia zmiasť, ale v konečnom dôsledku je v tomto falošnom ospravedlnení ukryté obvinenie iného. Príkladom falošného ospravedlnenia je veta: „Mrzí ma, že si taký citlivý a nedokážeš zvládať reálny život.“

Prebratie zodpovednosti

Zodpovednosť spúšťa u narcistických osobností hrozbu vystavenia sa kritike. Svoju identitu si totiž narcisi budujú tak, aby sa vyhýbali zahanbovaniu a obviňovaniu. Zodpovednosť dokážu veľmi dobre popierať a/alebo ju prenášať na iných, predovšetkým na svojich najbližších (partnera, deti), ktorí sa nachádzajú v najbližšom poli ich moci.

Sebareflexiu

Sebareflexia je pre narcistických ľudí ďalšou nebezpečnou zónou. Predstavuje pre nich neznesiteľnú zraniteľnosť. Narcisi majú strach zo svojho vnútra, v ktorom býva schúlené dlho skryté, zranené dieťa. Preto sa často snažia zahmlievať a vyhýbajú sa úprimnej komunikácii, odmietajú zodpovednosť, nechcú navštevovať terapiu, či sa uchyľujú k obranným agresívnym výbuchom.

Odpustenie

Život zvyknú narcisi vnímať ako bojisko, v ktorom treba neustále bojovať o prežitie. Ľudia pre nich predstavujú potenciálnu hrozbu víťazov. Skôr ako odpustenie im je vlastná tendencia k pomste, odplate a trestu pre „slabších“. Odpúšťať im nedovolí ich vlastná nadradenosť, a tiež pravdepodobne hlbšie skrytá neschopnosť odpustiť sami sebe.

Nezištné správanie

Ľudia s diagnózou narcistická porucha osobnosti a jej črtami väčšinou nie sú schopní pociťovať empatiu voči iným a sú skôr citliví sami na seba, na svoje vlastné nároky. Bývajú uzamknutí v akejsi vnútornej špirále nenaplnených potrieb z raného detstva. Nezvyknú dávať, ale skôr očakávať. Preto nebývajú obetaví a altruistickí.

Vyjadrenie skutočných pocitov

Ľudia s chorobou narcistická porucha osobnosti milujú pozornosť. Tých, so sklonom k extroverzii, zvykneme spoznať podľa toho, že dominujú celej miestnosti, ohromujúc ostatných svojou intelektuálnou zdatnosťou. Tí introvertnejší  sa zas zvyknú prejavovať pasívno-agresívne, napríklad tak, že sa často sťažujú alebo hrajú rolu obete. Keď sa však pozornosť upriami na ich city, dostávame sa do slepej uličky. Skrývajú ich, a to pred inými i sami pred sebou. Neuvedomujú si, aké vnútorné mechanizmy poháňajú ich správanie a nemávajú odvahu stať sa natoľko zraniteľnými, aby svoje pocity dokázali zdieľať.

Narcistická porucha osobnosti – Odtiene emócií

Farebný svet emócií býva pre narcisov cudzí. Majú tendencie vnímať a myslieť čierno-bielo. Zvyknú si ostatných idealizovať alebo naopak devalvovať a sú presvedčení, že iní vidia svet rovnako ako oni – ako sled hier či bojov, ktoré musia vyhrať. Hlavne aby ochránili sami seba.

O narcisoch sme písali tu.

Príspevok je inšpirovaný textom autorky Julie L. Hall

7 Things You’ll Never See a Narcissist Do | World of Psychology

Because of their fundamental sense of worthlessness and compensatory grandiosity, narcissists play by different rules than the rest of us. Here is a short list of things healthy people do that you’ll never see a narcissist do. The Narcissist’s Never-Do List 1.

Mávate dojem, že sa pred vami partner/ka uzatvára? Že by ste sa radi k nim dostali bližšie, no oni sa tomu snažia vyhnúť? Alebo dostávate takúto spätnú väzbu na svoje správanie od iných? Hovoria vám, že prejavujete nedostatok záujmu? Alebo, že tu pre nich nie ste, keď vás potrebujú?  Možno sa takto snažíte vy či váš partner vyhnúť vzájomnej intimite. A pravdepodobne si to vôbec neuvedomujete.

Ako je možné, že sa človek blízkosti vyhýba?

To, že sa človek vyhýba intimite v podstate znamená, že sa akoby odpája od emócií, ktoré prežíva. Tento spôsob fungovania máva korene v detstve, kedy sa rodičia voči dieťaťu správajú určitým spôsobom, o ktorom budem hovoriť viac ďalej, a ono sa naučí, že je lepšie svoje prežívanie a emócie navonok neprejavovať. Ba dokonca najlepšie ich vôbec nemať. Zdá sa mu to normálne (a aj to normálne je) a prirodzene si tento spôsob fungovania prináša do dospelosti.

Ako sa správajú rodičia „vyhýbavých“ detí?

Dieťa sa naučí nevyjadrovať emócie alebo si nedovolia ich ani zažívať kvôli tomu, aby sa ochránilo pred úzkosťou. Úzkosť uňho v tomto kontexte vyvoláva najčastejšie to, že vidí rodiča v negatívnom svetle. Toto sa môže diať v prípade rodičov, ktorí nedostatočne reagujú na potreby dieťaťa a majú tendencie neprijímať ich slabosti. Keď im dieťa dá najavo, že je nahnevané, smutné, rozrušené, rodičia zvyknú reagovať nepochopením, vyhrešením alebo v ňom vyvolávajú pocit hanby. Predstavte si napríklad vzdorujúceho trojročného chlapca v obchode, ktorý začne plakať a hádzať sa o zem, lebo mu rodičia nechcú kúpiť autíčko. Takéto správanie je pre deti v jeho veku bežné. Rodič môže zareagovať tak, že synovi pokojne vysvetlí, prečo mu autíčko nekúpi, uistí ho, že ho má rád a bude to opakovať dovtedy, kým sa dieťa neupokojí. Tiež môže naňho začať kričať a požadovať, aby prestal, aby sa správal slušne, prípadne pridať zahanbujúcu vetu: „Chlapci neplačú“  a prísľub trestu, čím môže prispieť k vývinu vyhýbavého správania.

Ďalej sa vyhýbavosť zvykne prejavovať u detí rodičov, ktorí sú sami stresovaní, krehkí, reagujú na prejavy a potreby dieťaťa prehnane a dieťa sa bojí, že ich svojimi emóciami a stresom môže zraniť. A tak sa naučí ich radšej neukazovať.

Ako sa správajú „vyhýbaví“ dospelí?

Na človeku neschopnosť dostať sa k druhému bližšie nebýva hneď viditeľná. „Vyhýbaví“ ľudia mávajú veľa priateľov, bývajú vnímaní ako charizmatickí a populárni, často sú snaživí, ťažko pracujúci, úspešní v škole, kariére alebo v nejakom športe. Na prvý pohľad to možno vyzerá, aký ľahký život asi majú, no paradoxne sa môžu cítiť sociálne izolovaní, lebo nedokážu svoje ciele zdieľať s inými. Pokiaľ sa cítia v pohode alebo neutrálne, môže sa vám na čas vo vzťahu s nimi zdať, že ste si dostatočne blízko. Ak sa ale snažíte dostať bližšie, predstavuje to pre nich zraniteľnosť a väčšiu pravdepodobnosť prežívania negatívnych emócií, ktoré prežívať nechcú a budú ich popierať. Alebo bagatelizovať a zľahčovať. Vyjadrujú to napríklad vetou: „Je mi jedno, čo si myslí/š.“ Keďže nepoznajú dobre svoje vlastné emócie, mávajú ťažkosti aj s rozpoznaním emócií u iných. To býva dôvodom, že si neuvedomujú a nevnímajú prípadnú emocionálnu vzdialenosť a nedostupnosť vo vzťahu, o ktorej im hovorí partner.

Čo môžem robiť, ak sa nechcem ďalej vyhýbať blízkosti ja sám?

V prípade, že ste dospeli k názoru, že by ste možno mohli mať tendencie sa vyhýbať prežívaniu negatívnych emócií a väčšiemu priblíženiu sa k svojmu partnerovi a nie ste takto spokojní, radi by ste, aby to bolo inak, môžete vyskúšať nasledovné:

Snažte sa čítať emócie iných. Trénujte čítanie emócií rodinných príslušníkov, kamarátov alebo niekoho, komu dôverujete. Overte si u nich, či vnímate emócie správne, napr. vetami typu: „Si naštvaný/sklamaný/frustrovaný/šťastný/veselý?“, „Zdá sa mi, že si smutný. Je to tak?“, „Bojíš sa?“ a pod.

Skúste čeliť vlastným negatívnym emóciám. Keď voči vám niekto prejaví negatívne emócie, pokúste sa z danej situácie neujsť, vydržať a počúvať bez toho, aby ste naňho verbálne zaútočili. Skúste zostať otvorení a vyjadriť porozumenie tomu, čo vám hovoria, aj napriek tomu, že to bude pre vás zo začiatku neprirodzené a možno nepríjemné.

Učte sa identifikovať, pomenovať a vyjadrovať svoje emócie. Namiesto popisovania toho, čo si myslíte, sa skúste učiť hovoriť to, čo cítite. Napr. namiesto automatického „Je to fajn“ identifikujte svoje prežívanie „Teraz mám veľa energie a veselú náladu.“

Uvedomte si vplyv svojho správania na iných. Pokojný emocionálny výraz a racionálny prístup ku vzťahovým otázkam, ktorí zvyknú mávať ľudia vyhýbajúci sa intimite, môže u iných vyvolať dojem, že vám na nich nezáleží, že ich odmietate. Partneri budú pravdepodobne preto od vás vyžadovať  viac pozornosti a nedajú vám toľko priestoru, koľko potrebujete.

Úspech a kariéra alebo medziľudské vzťahy? Vedzte, že môžete byť prijímaný, rešpektovaný a milovaný aj bez toho, aby ste dosiahli veľké úspechy.

Čo môžem robiť, ak sa chcem dostať bližšie k „vyhýbavému“ partnerovi?

Skúste partnerovu uzavretosť pochopiť a nevzťahovať ju na svoju osobu. Snaží sa ňou totiž chrániť sám seba proti úzkosti z prežívania emócií.

Snažte sa byť (veľmi) trpezliví. Ak bude v konverzácii, v ktorej môže prísť do kontaktu so silnými a bolestivými emóciami, partner ustupovať alebo reagovať príliš racionálne, nechajte ho odísť a skúste rozhovor otvoriť zas inokedy.

Dajte partnerovi priestor na únik. Vyhýbaví ľudia potrebujú priestor. Naháňaním a tlakom pravdepodobne dosiahnete len to, že budú utekať rýchlejšie. Skúste dať partnerovi šancu, aby pocítil to, že mu chýbate.

Reálne zhodnoťte svoju potrebu intimity. Pokiaľ potrebujete vo vzťahu cítiť veľa blízkosti a intimity, váš vyhýbavý partner vám možno nebude schopný túto potrebu dostatočne naplniť.

Poskytnite partnerovi „emocionálne zrkadlo“. Citlivo postupne skúste partnerovi komunikovať, čo podľa vás cíti a prežíva a odôvodnite mu, prečo si to myslíte. Pomôžete mu tým získať viac uvedomenia.

Komplikácie v živote môžeme vnímať ako priestor na rast a naučenie sa niečoho nového. Keď sa objavia, hľadáme riešenia, spôsoby ako situáciu zmeniť k lepšiemu, vyvíjame aktivitu, učíme sa. Podobne môžeme pristupovať aj k našim osobnostným nastaveniam, s ktorými nie sme až tak spokojní. Pokiaľ si ich uvedomíme, pripustíme a pomenujeme, môžeme s nimi ďalej pracovať a svoje prežívanie pomaly postupne časom zmeniť.

Text je voľným prekladom článku uverejneného na stránkach www.psychologytoday.com. Autor článku, profesor klinickej psychológie a psychoterapeut Hal Shorey Ph.D. sa venuje poradenskej a pozitívnej psychológii a problematike vodcovstva.

Fear of Intimacy and Closeness in Relationships

Being in a relationship with someone who shuts down emotionally when times get tough is no fun. It’s also no fun to try your best only to have others accuse you of not being emotionally available. Learning where these avoidant personality styles come from can help you cope more effectively with stress in your relationships and have a more rewarding experience.

Pohodlne sa usaďte a predstavte si, že sa zoznamujete s nejakým novým človekom. Po chvíli small-talku a takých tých základných otázok sa ho opýtate, čo robí. On alebo ona odpovie: „Pracujem ako psychológ“. Čo vám zrovna prišlo na um? Z mojich stretnutí môžem povedať, že to býva často predpoklad, že psychológ ihneď vidí, aký človek je, dokonca vie odhadnúť, čo si kto myslí, a preto si treba naňho dávať pozor. Treba si dávať pozor na to, čo pred ním povieme, čo urobíme, ako sa budeme správať. Nie je výnimkou, že noví známi mávajú dokonca zo stretnutia so psychológom obavy a strach. To, ako sa bojíme toho, že niekto uvidí, akí pod maskou naozaj sme, si zaslúži priestor možno v inom článku Teraz však späť ku psychológom.

Ja som človek, ty si človek, psychológ je človek

Psychológ je človek, ktorý sa narodí matke a otcovi, väčšinou chodí do škôlky, školy, po strednej sa rozhodne študovať psychológiu na univerzite, kde sa počas prvých troch rokov učí hlavne biológiu človeka, učí sa, ako funguje ľudské vnímanie, pamäť, pozornosť a ďalšie tzv. kognitívne procesy. Učí sa o vývine človeka od narodenia až po smrť, učí sa o vplyve sociálnych skupín a okolia na ľudské správanie. Na magisterskom stupni zas študuje, ako tieto poznatky aplikovať do praxe, a to najmä v školách, vo firmách, v poradenských či klinických zariadeniach. Psychológ má svoju rodinu, ktorej členov si nevyberá. Každý deň vstáva, dá si raňajky, ide von so psom, má svoje problémy, s ktorými si niekedy nevie dať rady. Má priateľov a frajerku či manžela, manželku a pozná aj ľudí, ktorých veľmi nemusí. Chodí na pivo a občas trepe alebo nevie čo povedať. Prežíva emócie, radosť aj smútok. Aj tie ďalšie. Má svoje slabé stránky, niekedy nevládze a dokáže sa poriadne naštvať. Psychológ nepozná všeobecne platný patent na život a neoplýva paranormálnymi schopnosťami na čítanie myšlienok.

Psychológ v práci vs. psychológ v bežnom živote

Keď psychológ pracuje, stretáva sa s klientmi, s ktorými spolu vytvárajú špecifický, pracovno-medziľudský, nie však kamarátsky ani príbuzenský, vzťah. Stretnutie je väčšinou podobne usporiadané. Toto usporiadanie sa nazýva „setting“ a definuje ho rovnaké prostredie pracovne, presne stanovené trvanie sedenia a dohodnutá suma a spôsob platby. Psychológ pracuje podľa etických zásad a zachováva mlčanlivosť. V jeho pracovni ide o kvalitatívne celkom iné stretnutie ľudí, v porovnaní s každodenným životom. Psychológovia môžu mať niekoľko spoločných vlastností a schopností, ktoré bývajú pre nich viac typické. Obvykle vedia dobre počúvať, no pozor, nie vždy sa im chce. Bývajú často empatickí a nápomocní. Dokážu udržať tajomstvo, keď ich o to poprosíte. Majú dobrý tréning z práce. Všímajú si veľa vecí. Detailov. A potom si ich v mysliach kadejako kombinujú a spájajú a vytvárajú rôzne predpoklady. Eventuálnu pravdivosť svojich predpokladov si potom môžu overovať, napríklad tak, že sa vás opýtajú, čo si o tom myslíte vy sami. Psychológovia nezvyknú súdiť vlastnosti, činy či myšlienky iných. Skôr sa zaujímajú o váš individuálny pohľad, o jedinečnú špecifickú situáciu, v ktorej sa každý človek nachádza. Psychológovia skúmajú, bádajú, snažia sa pochopiť. Ale predsa len, niekedy majú takéto „psychologické myslenie“ vypnuté a svoje okolie poriadne ani nevnímajú. A majú na to plné právo.

Vie teda psychológ, čo si myslím?

Nevie. Psychológ vie to, čo mu vy sami ukážete, zdelíte. Vie to, čo mu poviete verbálne či neverbálne. Vie to, čo môže odpozorovať. A väčšinou s tým, čo sa dozvie, zachádza citlivo. Aký je váš názor na psychológov? Budete si dávať v ich prítomnosti na seba radšej väčší pozor alebo predstavuje skôr typ na nového kamaráta? Či máte chuť si zájsť k psychológovi ako odborníkovi?

Zdá sa vám, že muži vo vašom okolí bývajú, zdanlivo bez relevantnej príčiny, precitlivení, úzkostní, frustrovaní či nahnevaní? Alebo ste muž a pozorujete podobné reakcie sami na sebe? Možno ide o prejavy tzv. syndrómu mrzutého muža (z angl. Irritable Male Syndrome, IMS).

Porozumieť a predchádzať mu nám pomôže jeho 5 základných príčin:

1. Hormonálne zmeny

Vo kontexte IMS sa pri hormonálnom kolísaní hovorí predovšetkým o typicky mužskom hormóne – testosteróne. Autorka Theresa Crenshaw prirovnáva testosterón k mladému Marlonovi Brandovi. Je totiž s*xuálny, zmyselný, zvodný, ale i temný a s nebezpečným „podmazom“. Ako to už býva, najlepšie by bolo, keby bola jeho hladina v priemere. Kolíše najmä pod vplyvom stresu, konfliktov a vyššieho veku. Vysoká hladina testosterónu vedie k mužskej súťaživosti, agresivite až násiliu. Mrzutí a podráždení sa stávajú muži vtedy, keď je hladina tohto hormónu nízka.

2. Biochemické zmeny v mozgu

V mozgu máme chemické látky, ktoré prenášajú určité typy signálov z nervovej sústavy. V súvislosti s IMS budeme hovoriť o takomto prenášači, odborne neurotransmiteri, s názvom serotonín. Čím viac serotonínu naše telo produkuje, tým sme šťastnejší a pozitívnejší, máme dobrú náladu. Naopak, nedostatok tejto látky prispieva k nevrlosti, podráždenosti a agresivite.

Hladinu serotonínu znižuje zvýšená konzumácia proteínov z mäsa, ktoré nejeden muž preferuje, niekedy však na úkor potrebných karbohydrátov obsiahnutých v zelenine (napr. zemiaky, kukurica, tekvica). Nepriateľom serotonínu je tiež časté pitie alk*holu.

3. Zvýšená hladina stresu

Stres je obranná reakcia organizmu. Je to niečo, čomu sa v živote nevyhneme. Je potrebné si uvedomiť, že stres nespôsobujú len negatívne situácie, z ktorých máme starosti, ale aj situácie pozitívne. Spôsobujú ho proste zmeny, ktorým sa musíme prispôsobovať. Stresujúci je napríklad rozvod, ale aj svadba. Síce stres nedokážeme eliminovať, čo ale môžeme urobiť, je naučiť sa ho identifikovať a cielene naňho reagovať spôsobom, ktorý nám ho pomôže čo najlepšie zvládnuť.

4. Zmeny v mužskej roli a identite

V histórii ľudstva bola mužská rola jasne vymedzená: hlavnou úlohou mužov bolo priniesť domov obživu. Muži lovili zver, a to čo ulovili, zdieľali so svojou rodinou a kmeňom. Každý mal svoju rolu, ktorú zastával. Niektorí boli dobrí v stopovaní zvierat, iní zas v zostrojovaní lukov a šípov alebo oštepov. Niektorí muži boli silní a dokázali zastreliť šípom býka. Ďalší vedeli spievať piesne a tancovať tance, ktorými zefektívňovali lov. Keď nelovili, trávili čas s rodinou a priateľmi. Hrali sa s deťmi a mali veľa voľného času naučiť ich svoje zručnosti. V modernej dobe sa stali mužské role zmätenými a nejasnými. Mnoho mužov nemá zamestnanie alebo pracuje na pozícii, ktorú nemajú radi. Rozvod ich oddeľuje od svojich detí a často strácajú kontakt s komunitou podporujúcich priateľov a príbuzných.

5. „Prasklina“ v láske

Podráždenosť a hnev mužov môže súvisieť aj s kvalitou vzťahu k milovanej osobe. Spúšťajú sa napríklad v prípade, keď sa cítia byť „odpojení“ od svojich partneriek či partnerov. Autor článku prirovnáva seba so svojou ženou k dvom dikobrazom v snehu, ktorí túžili po vrelosti a vzájomnom kontakte, ale zraňujú sa navzájom vždy, keď sa k sebe dostanú bližšie. Ich vzťah sa dostal do bludného kruhu, kedy  sa on cítil byť kritizovaný a reagoval nahnevane. Manželka sa stiahla do seba a nedokázala mu prejavovať lásku, ktorú  potreboval, pretože ju naštvaný neustále bombardoval s nejakými úlohami, nenávistnými pohľadmi a podráždenými komentármi. Postupom času si uvedomil, aký je jeho hnev pre vzťah deštruktívny a podarilo sa im znovu vybudovať puto, založené na dôvere.

Viac sa dočítate v článku psychoterapeuta Jeda Diamonda, venujúcemu sa mužskému zdraviu a autora knihy „Mužská menopauza“ a „Syndróm mrzutého muža“, uverejneného na stránkach Psychology Tomorrow Magazine.

Jed Diamond, PhD – The 4 Key Causes of the Irritable Male Syndrome

Truth time! I wrote the book, Irritable Male Syndrome: Understanding and Managing the 4 Key Causes of Depression and Aggression to make sense of my own life and how it was impacting my family. Seeing a doctor and getting medications to treat my own depression and bipolar disorder helped a lot.

Mal/a by som efektívnejšie pracovať, lepšie zvládať konflikty, viac sa hýbať a zdravšie jesť. Poznáte podobné myšlienky aj vy? Mávame na seba nároky a požiadavky, akí by sme chceli byť a hneváme sa na za to, že sa nám to nedarí. Za svoje negatívne vlastnosti si nadávame alebo si ich radšej vôbec nepripúšťame. Ani sami pred sebou. Motivačné návody nám radia, ako si stanoviť cieľ, sústrediť sa naňho a vytrvalo ísť za ním. Môžeme ale dosahovať nejaké ciele a niečo v sebe meniť, keď si samy seba poriadne neuvedomujeme?

Vnútorný konflikt

V psychológii existuje teória, ktorá vychádza z predpokladu, že sa, paradoxne, zmeníme práve vtedy, keď nebudeme o zmenu priamo usilovať. K zmene teda dôjde, keď sa nebudeme pomocou vôle snažiť byť nejakí, akí nie sme, takí, akí si vedome želáme byť. Očakávanie toho, akí máme byť, nemusí byť našim vlastným, môže pochádzať zo strany rodiny, šéfa, spoločnosti a pod. Autor konceptu tzv. paradoxnej teórie zmeny je Arnold Beisser a prvýkrát ho zverejnil v roku 1970.

S paradoxnou teóriou zmeny pracuje tzv. Gestalt prístup, ktorý sa na osobnosť človeka díva ako na jeden celok. Vnútorné procesy osobnosti, napr. naše vlastnosti, majú z pohľadu tohto prístupu dva póly, pričom oba sú zároveň našou súčasťou. To znamená, že nebývame iba láskaví, ale aj neprajní, nie sme vždy dobrí, ale sem-tam sa prejaví aj naša zlá stránka. Niekedy sa však vyhýbame priznaniu si samých pred sebou, že našou súčasťou sú aj negatíva. Pripusteniu, že existujú aj situácie, kedy sa správame agresívne, nenávistne, neférovo a pod.. Skrátka tak, ako sa správať nechceme.

V prípade našej túžby zmeniť sa, sa dostáva do vedomého popredia naša vôľa a snaha (v Gestalt psychoterapii nazývaná „top dog“)  ísť za niečím, čo nám nie je vlastné. Opačný pól predstavuje tzv. „under dog“ alebo spontaneita, impulzívnosť a naše súčasti, ktoré si neuvedomujeme. Tieto nevedomé súčasti môžu pri vysokej aktivite vedomého odhodlania, vôle a presvedčovania samých seba o niečom, s čím nie sme stotožnení, vyvíjať protiaktivitu v podobe rebelantstva, pasívnej agresie alebo konformity. Časť našej osobnosti, ktorá nebola nami prijatá – integrovaná, sa môže potom prejaviť nepriamo, napr. prostredníctvom nedostatku spontaneity, straty chuti do života, alebo ako choroba, až depresia. Kruh sa uzatvára, nakoľko práve vtedy, keď sa necítime byť vo svojej koži, chceme najviac niečo zmeniť.

Princíp paradoxu zmeny

Asi najústrednejším princípom Gestalt prístupu je sústredenie sa na „tu a teraz“. „Tu a teraz“ nás učí trochu spomaliť, nemyslieť na minulosť či budúcnosť, ale pozastaviť sa v prítomnosti. Pripomína mi to známu vetu z pera nemeckého básnika J. W. Goetheho: „Postoj, chvíľa, si krásna!“, ktorú vyslovuje slepý Faust na sklonku života po tom, čo sa započúva sa do tlkotu čakanov.

Tento princíp podporuje vnímanie prostredníctvom jednotlivých zmyslov a rozvíja uvedomovanie si. Skúste si nájsť pár minút, kedy sa zastavíte a začnete vnímať, čo vidíte. Nie len priamo pred sebou, ale čo vidíte v zornom poli, vedľa seba, nad sebou, za sebou… Počujete nejaké zvuky? Aké? Cítite vône, pachy? Čo vám pripomínajú? Ako by ste ich opísali? Akú chuť máte v ústach? Čoho sa dotýkate? Nohami, rukami, chrbtom? Aký je to materiál? Skúste si sami pre seba tieto vnemy popísať do detailov.

Na procesoch vnímania a uvedomovania je postavená aj paradoxná teória zmeny. Aby zmena nastala, potrebujeme sa stať samými sebou, to znamená naučiť sa identifikovať svoje aktuálne pocity, myšlienky, emócie. Prísť s nimi do kontaktu. Nadviazať s nimi dialóg. Nevyhýbať sa negatívnym častiam nás samých, ale skôr ich vedome osloviť, preskúmať, pochopiť a prijať – integrovať, ako súčasť našej osobnosti. Keď sa toto stane, keď viac spoznáme samých seba, prirodzene sa objaví zmena a rast.

„Keď sám sebe nedovolím byť neláskavý, nebudem nikdy naozaj láskavý.“ – Joseph Zinker

Až keď spoznáme svoju skutočnú osobnosť, sme schopní zmeniť svoje návyky, ktoré sme si vybudovali v minulosti, v dobe, keď boli pre nás užitočné a prinášali nám žiaduci zisk. Časom sa ich užitočnosť vytratila, no my sme sa ich nevzdali a používame ich nekriticky a nadbytočne naďalej.

Rozhodnutie skúmať viac samého seba, otvárať vnútorné barikády, nie je jednoduché. Hlavne zo začiatku má na nás podobný dopad, ako keď sa začneme znovu špŕtať v zacelenej rane. Rozrušíme svoje zabehnuté „ja“, pričom nevieme, čo nás čaká, čo zistíme a čo sa s nami bude ďalej diať. Môžeme pociťovať nepríjemné pocity a úzkosť. Psychiater Radkin Honzák to vtipne vystihol slovami „šťúrať sa v sebe je vždy riziko, že tam nájdeme nejakú potvoru“. Niet sa čomu čudovať, veď naša dovtedajšia stabilita bude narušená a možno sa začneme kymácať zo strany na stranu a možno aj spadneme.  Po páde však získame priestor na to, aby sme sa mohli znovu postaviť – trochu iní, silnejší a v konečnom dôsledku stabilnejší.

Zmena nie je stav, zmena je proces

Život je neustála zmena. Nežijeme izolovane, ale fungujeme vždy v určitom prostredí (tzv. „poli“), s ktorým sme v nepretržitom v kontakte. My pôsobíme na prostredie a prostredie zas pôsobí na nás. Pohybujeme sa tak v nekonečnom poli vzťahov s niekým alebo niečím. Stávať samými sebou sa potrebujeme v nových interakciách s prostredím. V situáciách, kedy sa dáme do reči s neznámym človekom alebo keď riešime niečo, s čím sme sa ešte nestretli. Ide teda o aktívny, nekončiaci, tvorivý proces. Cieľom Gestalt prístupu nie je vybudovať pevný nemenný charakter človeka, ale skôr jeho individuálnu stabilitu tak, aby dokázal držať krok s časom a aktívne sa prispôsoboval novým okolnostiam.

Príbeh Tamary

Pokúsim sa na konkrétnej situácii priblížiť, ako asi vyzerá skúmanie a zvedomovanie vnútorných procesov. Predstavte si ženu, Tamaru, asi 40 ročnú, pracujúcu v banke s klientmi. Svoju prácu nemá veľmi v láske a v poslednej dobe si všimla, že nevie pracovať so svojím hnevom voči klientom. Vie, že musí byť v práci prívetivá a úslužná, no takmer každý deň sa nájde klient, ktorý je s niečím nespokojný a nespráva sa k nej zrovna príjemne. Je nahnevaný, zvyšuje hlas, nepočúva to, čo mu Tamara hovorí. Skrátka, ťažko sa s ním konštruktívne rozpráva. V Tamare jeho správanie vyvoláva stupňujúci sa hnev, chcela by pokojne prehovoriť a racionálne klientovi argumentovať, ale nevydá zo seba ani hláska, lebo cíti, že keby niečo povedala, vybuchla by. Nedokázala by sa ovládať a jej vnútorný kritik jej hovorí, že to si naozaj nemôže dovoliť.  Samu seba vo všeobecnosti ale neponíma ako výbušnú osobu.

Keď sa Tamara zamyslí nad tým, čo sa s ňou v tejto situácii deje, hovorí, že sa jej sťahuje hrdlo tak, že cez tú úzku štrbinu, ktorá v ňom vznikla, žiadny zvuk neprejde. Niekedy tiež cíti tlak na hrudi. Keby bola Tamara na sedení u Gestalt terapeuta, pravdepodobne by sa jej opýtal, ako sa jej zovreté hrdlo cíti a čo by v danej chvíli potrebovala. Povedzme, že Tamare pomáha, keď sa niekoľkokrát zhlboka nadýchne. Navrhuje, že pri najbližšom takomto nepríjemnom stretnutí, prizná hnev sama pred sebou aj pred klientom a poprosí ho, aby komunikoval pokojnejšie. Tamara sa vzdáva svojej minulej predstavy o tom, že hnevať sa pred ostatnými je neprijateľné, a že prejavy hnevu bývajú agresívne s negatívnymi dôsledkami pre okolie. Dovolí si cítiť hnev, ktorý má v sebe, viac ho nepotláča a neignoruje, ale nadväzuje s ním kontakt a pracuje s ním.

Tamare by tiež v Gestalt terapii mohla byť ponúknutá možnosť vyskúšať tzv. techniku s dvomi stoličkami. Jej úlohou by bolo hovoriť za svoje polarity. Na jednej stoličke by sa identifikovala s polaritou „úslužnej ženy“ a hovorila by za ňu. Potom by si presadla na druhú stoličku a hovorila ústami „ničivého hnevu“. Takto by medzi týmito svojimi časťami nadviazala dialóg. Ich sila by sa akoby viac nekoncentrovala len do protiľahlých pólov – „takáto chcem byť“ a „takáto nesmiem byť“, ale rozložila by sa po celej osi. Tamara by prijala obe tieto časti za svoje a rozšírila by tak svoje sebapoňatie – zmenila by sa.

Možno ste sa po prečítaní titulku pýtali sami seba, či som sa náhodou trochu nepomiatla. Ekzém je predsa kožná choroba, s ktorou sa chodí ku kožnej lekárke, ktorá nám zväčša predpíše nejaké mastičky a medzi rečou nás pokarhá za kozmetiku, ktorú aktuálne používame. Ale naozaj? Je príčinou ekzému nesprávne zvolená kozmetika, ktorú používame niekoľko rokov a zrovna teraz sa koža rozhodla, že už má toho dosť? Možno. V niektorých prípadoch. V iných by sme zas zistili, že sa za prejaveným ekzémom môže skrývať to, ako sa máme.

Atopický ekzém je spolu s ďalšími kožnými ochoreniami a spolu s bolesťami hlavy, chrbta, vysokým krvným tlakom, alergiami, únavovým syndrómom a ďalšími, považovaný za jednu z najrozšírenejších tzv. psychosomatických chorôb. Slovo psychosomatický pochádza z gréčtiny a poukazuje na vzájomné prepojenie duše (psyché) a tela (soma). O dualite tela a duše hovoril už významný starogrécky filozof Platón a jeho žiak Aristoteles. Platón považoval dušu za podstatu človeka, ktorá, na rozdiel od tela, pretrváva a vládne nad ním. Tvrdil tiež ale, že o telo je potrebné sa starať. Aristoteles vnímal telo ako základňu, ktorá dáva duši formu a spojenie duše a tela považoval za zmysel, silu a cieľ.

Podstatou psychosomatického prístupu k pacientovi je komplexný pohľad na zdravie. To znamená, že sa za príčinu choroby nepovažuje priamočiaro nejaký fyziologický vplyv, ale berú sa do úvahy aj psychologické a sociálne vplyvy. V našich podmienkach zatiaľ stále prevláda zaužívaný prístup k pacientovi, kedy sa primárne lekár venuje odstráneniu telesných príznakov choroby liekmi, ktoré niekedy, aj niekoľkokrát po sebe predpísané, nezaberajú, no medzičasom vedľajšími účinkami ničia črevnú mikroflóru pacientov a oslabujú ich imunitu. Pokiaľ lieky nezaberú, podstupuje pacient časovo aj psychicky náročné vyšetrenia u špecialistov a návšteva psychológa alebo psychiatra je často medzi poslednými možnosťami. Ostatní odborníci sa na jeho životné obdobie a na to, čo aktuálne prežíva, zväčša nepýtajú. Akoby to s chorobami nesúviselo. Polemizovať nad tým, aké sú dôvody tohto stavu zdravotníctva, môže byť témou iného článku, určite nejde len o prístup lekárov, ale aj inštitucionálneho nastavenia zdravotníctva, kedy nie je na pacienta dostatok času, hraníc intímnej zóny pacientov súvisiacich s neschopnosťou/neochotou zdieľať informácie zo svojho súkromia a pod.

Telo ako reč duše

Aj vám sa stáva, že keď sa máte dobre, prežívate úspešné a radostné obdobie, zlepší sa vám pleť, ustúpi migréna, ľahšie sa vám dýcha, máte viac energie a ostatní vám hovoria, že žiarite? Psychická pohoda sa odrazí v telesnom fungovaní a v celkovom vyžarovaní. Podobne je to so psychickou nepohodou. Psychiater Radkin Honzák hovorí, že „so stresom a negatívnymi emóciami sa dostávame do chorôb a do nemocníc“.

V pôvode chorôb, ktoré sa prejavujú telesne, ležia podľa neho často emocionálne problémy, ktorých základy sú položené už v detstve. Súvisia predovšetkým s kvalitou vzťahu dieťaťa k matke (alebo inej osobe, ktorá sa o neho stará) – viac informácií o vzťahovej väzbe nájdete v našom článku.

Ďalšími faktormi prispievajúcimi k vzniku psychosomatických chorôb sú, okrem dedičných predispozícií, rôzne podnety vyvolávajúce negatívne emócie a z nich vyplývajúce negatívne reakcie. Ide zväčša o nenapĺňanie našich biologických alebo psychosociálnych potrieb a významným faktorom je stres. Súvis s našimi ochoreniami máva veľmi často životospráva a zjednodušene povedané to, čo dostaneme do nášho tráviaceho traktu. Nejde len o stravu, ale napríklad aj o kvalitu vody, ovzdušia a množstvo prijímaných liekov. Z výskumných záverov posledných desiatich rokov totiž vyplýva, že asi až 70-90 % mozgových chemikálií sa nám tvorí v bruchu. Brušné baktérie produkujú tzv. neuróny (nervové bunky) a neurotransmitery (chemické látky prenášajúce v mozgu signály medzi neurónmi). Črevná flóra komunikuje s mozgom prostredníctvom blúdivého nervu. Hladina neurotransmiterov v mozgu zohráva kľúčovú úlohu pri mnohých psychických poruchách (napr. pri depresii).

Fínski vedci (Numenmaa L., Glerean E., Hari R., Hietanen J. K.)  v roku 2013 publikovali štúdiu s názvom Telesné mapy emócií (Bodily maps of emotions), v ktorej pomocou zobrazovacích techník dospeli k názoru, že máme všetci veľmi podobné telesné prežívanie spojené s emóciami (viď. obrázok).

Prvý riadok: hnev, strach, znechutenie, šťastie, smútok, prekvapenie, neutrálny stav, Druhý riadok: úzkosť, láska, depresia, opovrhnutie, pýcha, hanba, zlosť

Teplé farby (oranžová, červená) zobrazujú oblasti tela, v ktorých daná emócia naberá na sile a studené farby (odtiene modrej) zas tie oblasti tela, kde je pociťovanie pri určitej emócií znížené.

Ako „nesomatizovať“?

Čo môžeme urobiť pre to, aby naše telo nemuselo padnúť do choroby kvôli tomu, že sa cítime vnútorne zle? Český lekár Jan Hnízdil hovorí, že každá choroba je informácia o tom, aký človek je a ako a v akých podmienkach, spoločenských a rodinných, žije. Choroba tak zo psychosomatického pohľadu nie je niečo pasívne, čo sa nám len tak z čista jasna stane. Človek svojím konaním, životným štýlom, prežívaním a myslením zohráva v procese ochorenia sám istú úlohu. Potrebuje ju pochopiť a začať so zmenou k lepšiemu zdraviu sám u seba. Zdá sa teda, že sami máme určitú zodpovednosť na tom, ako sme zdraví alebo chorí a dokážeme mnoho okolností a svojich postojov ovplyvniť tak, aby sme sa cítili lepšie. Môžeme sa opýtať samých seba, s čím sme nespokojní a čo potrebujeme. Môžeme zmeniť prostredie, v ktorom žijeme, aktívne sa venovať komunikácii s blízkymi a náprave vzájomných vzťahov, zobrať si dovolenku v práci, zvoliť zdravší jedálniček, viac sa hýbať a podobne.

Orgány v tele majú z pohľadu psychosomatiky svoje symbolické funkcie, ktoré nám môžu poskytnúť hypotézy alebo vodítka (symbolické funkcie nie sú ale vyčerpávajúcimi príčinami psychosomatických porúch!)  pri uvažovaní o tom, čo nám chcú dať najavo, keď sú choré. Koža sa napríklad vníma ako určitá hranica organizmu, ktorá nás chráni pred okolím. Ekzém tak môže poukazovať na problémy s okolím a vo vzťahoch. Alebo je prejavom niečoho, čo v sebe skrývame, či sebapoškodzovacích myšlienok.

Ako to máte Vy? Čo vám na súčasnom stave vadí a čo vyhovuje? Čo potrebujete, aby to bolo lepšie? A čo pre to môžete Vy sami urobiť? Alebo čo Vám pomohlo v minulosti? Ak máte chuť, podeľte sa o svoje skúsenosti a názory v diskusii pod článkom.

Radkin Honzák vtipne poznamenáva: „Buďme na seba dobrí! To, že si kúpime dvadsať kremrolí a tri torty ešte ale neznamená, že sa o seba staráme“ a sformuloval tri tipy, ktoré môžeme zakomponovať do svojho správania a predchádzať tak chorobám:

• Vykašlime sa na kontrolovanie všetkého. Potreba mať všetko pod kontrolou zvyšuje pocit nebezpečenstva a tým našu nepohodu.
• Prestaňme sa ponáhľať. Alebo naučme sa relaxovať. Možno vás zaujme niečo z týchto záujmov a záľub
• Dodržujme kvalitný spánkový režim. Spime pravidelne, ideálne v noci, v tme a dostatočne dlho. Spánok okrem iného zlepšuje imunitu, funkcie pamäte, prečisťuje mozog, stabilizuje metabolizmus a urýchľuje redukčné procesy – to znamená, že keď spíme, chudneme .

Čo sa robí s ekzémom v psychoterapii?

Psychoterapeutická práca s pacientmi, ktorí prichádzajú so psychosomatickým ochorením vychádza z jeho predpokladaných príčin, tj. často zo spomínaných problémov s ranou vzťahovou väzbou s matkou. Terapeut sa bude zaujímať o pocity pacienta, o jeho nálady, sociálne okolie, o celú jeho osobnosť a mali by spolu postupne utvoriť dôverný vzťah. Vzťah, v ktorom sa pacient bude cítiť bezpečne a bude v ňom vidieť istotu, aby si v ňom dovolil úprimne prežívať svoje pocity. Budú spolu hľadať spôsob, ako by mohol byť pacient viac v kontakte so sebou samým. Predpokladá sa zažitie tzv. korektívnej skúsenosti, teda zažitie si svojich starých emocionálnych vzorcov v novom prostredí s osobou – terapeutom, s ktorým už má pacient dobrý vzťah, a tak mu táto skúsenosť „opraví“  emócie z minulosti a pacient si zažije novú skúsenosť, uvedomí si, že to môže byť aj inak ako doteraz. Ako dospelý človek dostane možnosť prehodnotiť svoje emócie v bezpečnom prostredí terapie.

Smartfóny, alebo tiež (umelo) inteligentné telefóny, sa za posledných 10 rokov stali súčasťou každodenného života mnohých z nás. Pomocou smartfónu čosi čítame, píšeme, hľadáme, niekomu voláme, hráme sa hry… Smartfón sa stal prostriedkom kontaktu s inými ľuďmi. Poslednou činnosťou mnohých z nás pred tým, ako zavrieme v posteli oči, je kontrola smartfónu. A po čom, ako prvom, siahame hneď ráno pri prebúdzaní?

Dá sa povedať, že smartfóny zmenili spôsob nášho správania. Stalo sa vám, že ste s niekým sedeli v podniku a on v priebehu vašej konverzácie ťukal do mobilu? Alebo to robievate vy sami? Toto správanie je už tak rozšírené, že získalo vlastný anglický názov „phubbing“, zložený z dvoch slov: phone [telefón] a snub [nevšímať si; ignorovať]. Ide vlastne o prerozdelenie našej pozornosti medzi človeka, s ktorým reálne sme a displej telefónu.

Psychológovia sa pýtali ľudí, v akých situáciách ich partneri a partnerky používajú smartfón, keď sú spolu a čo pri tom sami prežívajú. Zistili, že partneri venujú pozornosť smartfónom hlavne v rámci domova, často v posteli pred spaním. Asi v polovici prípadov vyvolávalo takéto správanie partnera alebo partnerky negatívne reakcie ako hnev, smútok, nudu či pocit nedostatočnej pozornosti. Mnohým bol „phubbing“ zo strany partnera ľahostajný (38,1%) a v pár prípadoch dokonca vyvolával emóciu šťastia (4,4%). Za „phubbing“ zvykneme svoje polovičky najčastejšie priamo napomínať (27,1%), tolerujeme ho (22,3%) alebo naňho nijako nereagujeme (22,3%).

Zdá sa, že muži zvládajú „phubbing“ o čosi lepšie ako ženy, častejšie sa u nich objavovali pocity šťastia a pochopenia svojich partneriek. Ženy bývajú viac nahnevané a smutné alebo ľahostajné, keď ich partner ťuká do telefónu.

Pokiaľ uvažujeme o „phubbingu“ ako o možnej príčine nespokojnosti v partnerskom vzťahu, zdá sa, že kľúčovú úlohu zohráva žiarlivosť. Smartfóny totiž pre nás nepredstavujú len akýsi prístroj, neživú vec, ale tým, že sprostredkúvajú kontakt s inými ľuďmi, vnímame ich skôr ako sociálny objekt. Manipuláciou s nimi venujeme čas a pozornosť niekomu alebo niečomu inému ako partnerovi, pričom v ňom môžeme vyvolať  žiarlivosť a kaziť si tak vzájomný vzťah.

Viac sa dočítate v článku:

Why Is Your Partner’s Smartphone Use an Issue?

Smartphones have now been with us for 10 years, and play a huge part in our lives. We use them to take selfies, connect on social media and dating apps, read the news, and play interactive games. Many people check their smartphones as the last thing they do at night and then first thing in the morning.

Ako napovedá titulok, príspevok sa bude venovať téme, ktorú vo všeobecnosti nemáme radi, nevyhľadávame ju v rozhovoroch a tvárime sa, akoby ani neexistovala. Je to paradox, nakoľko sa viac či menej často objavuje v živote každého človeka a jediná istota, ktorú všetci práve teraz máme je, že sa s ňou raz osobne stretneme. Hovorím o smrti.

V poslednom období sa naša spoločnosť orientuje skôr na kult života, zdravia (resp. pseudozdravia, ktoré nám majú zabezpečovať chemikálie v podobe kozmetických prípravkov a liekov…) a odďaľovanie staroby. Sústredíme sa viac na dĺžku života, ako na jeho kvalitu. Smrť si však vyberá podľa, z nášho pohľadu často nepochopiteľného, vzorca. Berie k sebe starých a chorých, ale aj mladých a zdravých, a niekedy tiež bohužiaľ deti. Prichádza pomaly a plíživo alebo rýchlo, zrazu, neohlásene. A aj napriek tomu, že vieme, že jedného dňa sa objaví, keď nám vezme blízkeho človeka, spôsobí nám trápenie a bolesť. Aké máva toto trápenie prejavy? Čo ovplyvňuje jeho priebeh? A čo nám pri jeho zvládaní môže pomôcť?

Smútenie a jeho štádiá

Elizabeth Kübler-Ross je meno autorky, ktorá vydaním svojej knihy „O smrti a umieraní“ v roku 1969 prispela k odtabuizovaniu týchto tém. Pracovala s pacientmi v terminálnom štádiu choroby a rozdelila proces umierania na fázy. Spočiatku človek popiera udalosť, nasleduje hnev, vyjednávanie (napr. samých so sebou alebo s  Bohom), štádium depresie, charakteristické pocitmi prázdnoty a nezáujmu, a nakoniec fáza akceptácie, prijatia skutočnosti. Tieto štádiá sa neskôr začali odborníkmi vnímať aj ako fázy reakcie na stratu blízkeho človeka. Kritici tvrdia, že ich aplikácia na proces smútenia nebola výskumne potvrdená. Ďalej, že prežívame vraj skôr pocity túžby po návrate zosnulého, ako depresiu či hnev, a že sme si od začiatku úmrtia vedomí toho, že sa človek už nikdy nevráti.

Akákoľvek kategorizácia prežívania ľudí ponúka aspoň rámcový, ale zároveň zjednodušujúci pohľad. Štádiá prežívania straty môžu trvať u každého človeka rôzne dlhú dobu, nemusia za sebou nasledovať po poradí, človek sa môže do jednotlivých fáz vrátiť viackrát alebo ich nemusí dokonca prežívať vôbec. Ďalej spektrum prežívaných reakcií a emócií je oveľa širšie.

Smútenie ako proces

Na smútenie po strate blízkeho sa v súčasnosti nahliada ako na proces, cestu, ktorá má svoj záver. Strata je trvalá. Smútenie nie je. Záver však v priebehu cesty často nevidíme a uvedomíme si ho až po tom, ako ho dosiahneme. A to keď sa nám už prejavy smútenia nebudú vracať do každodenného správania a prežívania. U niekoho táto cesta môže trvať dlhšie, u niekoho kratšie, u niekoho môže byť viac vyčerpávajúca a kostrbatejšia ako u iného. U niekoho môže dokonca v konečnom dôsledku viesť k pozitívnej zmene osobnosti. Úlohou smútenia je zahojiť rany, ktoré nám strata spôsobuje.

Pre vytvorenie akejsi ucelenej ale dostatočne širokej predstavy o tom, ako asi proces smútenia vyzerá, si môžeme uviesť tri jeho obdobia:

• Obdobie, kedy sme zmätení, zažívame šok zo straty milovanej osoby, sme otrasení.
• Obdobie, v ktorom intenzívne ventilujeme svoj zármutok a žiaľ, vyjadrujeme svoje prežívanie.
• Obdobie, v rámci ktorého sa vraciame k nášmu fungovaniu, k bežnému životu, ktorý sme žili pred stratou. Bude ale pozmenený tým, že sa ho naučíme žiť bez zosnulého.

Prečo nesmútime všetci rovnako?

Prežívanie smútenia po strate sa u každého človeka prejavuje individuálne. Zvykneme mať v sebe zakotvené očakávania o tom, ako bude naša reakcia na stratu vyzerať, či ako by podľa nás, či iných vyzerať mala. Očakávania sú niekedy zradné. Stáva sa totiž, že sa nám nenaplnia a potom nás v kontexte straty blízkeho nezaťažuje už len strata sama o sebe ale ešte aj myšlienka na to, že nesmútime tak ako by sme „mali“. Môžeme sa napríklad domnievať, že prejavy žiaľu sú nezdravé alebo nevhodné, a tak sa ho snažíme skrývať. Alebo naopak, žiadne búrlivé emócie sa k nám nedostavili, sme síce smutní a zosnulý nám chýba, no nemáme potrebu nič rozbiť, ani kričať, plakať či nevyliezť celý deň z postele. Pokiaľ sa smútok nedostaví, môžu nás prepadnúť výčitky svedomia a niekedy začneme spochybňovať svoju ľudskosť, považujeme sa za bezcitných až zlých, pričom môže ísť len o prežívanie šoku.  Porovnávame sa s ostatnými, ktorí vyzerajú zarmútenejšie. Spôsob, akým reagujeme na stratu blízkeho však nie je priamo úmerný tomu, ako veľmi sme mali osobu radi alebo ako nám chýba.

Úmrtie nám blízkej osoby je udalosť veľmi stresujúca. Dvojica amerických psychológov T. H. Holmes a R. H. Rahe v minulosti odstupňovali 43 životných udalostí, ktoré nám v živote spôsobujú stres. Úmrtie manželky či manžela označili za najviac stresovú udalosť, s ktorou sa človek môže v živote stretnúť . Úmrtie blízkeho člena rodiny je na piatom mieste, úmrtie blízkeho priateľa na mieste sedemnástom. Nemožno univerzálne tvrdiť, že každý človek prežíva úmrtie blízkej osoby rovnako stresujúco, škála nám však každopádne ponúka aspoň rámcovú predstavu o tom, aké asi významná je strata blízkeho človeka v živote človeka. Stres nám spôsobuje nie len bolestivá strata a nadchádzajúci nový život, v ktorom budeme musieť žiť bez blízkej osoby, ale aj praktické záležitosti, ktoré sú neodkladné a po úmrtí ich niekto musí zariadiť. Zariadenie pohrebu, spravovanie majetku zosnulého, dedičské konanie, množstvo telefonátov atď.  Ak sa nám darí prechádzať obdobím po strate blízkeho človeka celkom dobre, vďačíme za to takzvanej reziliencii. Reziliencia je odolnosť človeka. Odolnosť voči životným prekážkam, nepriaznivým podmienkam, s ktorými sa stretávame. Človek odolný môže pôsobiť po strate blízkeho ako chladný. Reziliencia súvisí so schopnosťou zotavenia sa z nepriaznivej situácie a vrátenia sa k bežnému fungovaniu. Odolný človek dokáže aktivovať svoje zvládacie mechanizmy aj vtedy, keď ho postretnú ťažké životné situácie.

Smútenie nemá rovnaký priebeh u rôznych ľudí a ani u jedného človeka pri viacerých stratách blízkych. Je to kvôli tomu, že proces smútenia je formovaný viacerými činiteľmi. Napríklad záleží na tom, akí sme, aké máme vlastnosti a schopnosti – napr. spomínaná reziliencia, úzkostlivosť; aké sme pohlavie – muži sa častejšie snažia neukazovať svoje pocity navonok, ženy častejšie chcú hovoriť o tom, čo sa stalo, viac plačú; ďalší vplyv má vek – špeciálnou skupinou sú deti, u ktorých sa vnímanie konečnosti života vyvíja a až v 12tich rokoch vníma mladý človek smrť rovnako, ako dospelý. S tým, ako na nás strata bude vplývať, súvisí aj to, ako sa aktuálne cítime, či už telesne alebo psychicky. Ďalej predchádzajúce skúsenosti, náboženské presvedčenie, naše sociálne okolie a vzťahy. Záleží tiež napríklad na tom, ako k úmrtiu nám blízkej osoby došlo a aký vzťah sme s ňou mali.

Ako sa smútenie prejavuje?

Reakcií spojených s procesom smútenia môžeme zažívať veľké množstvo. Pozorujeme ich v štyroch hlavných oblastiach (ku každej uvediem pre lepšiu predstavu pár príkladov):

• telesné reakcie: tlak na hrudi, stiahnuté hrdlo, sucho v ústach, problémy s dýchaním
• emocionálne reakcie: šok, smútok, strach, pocity viny, bezmocnosť, úľava, hnev
• reakcie na úrovni poznávacích procesov: poruchy pozornosti a pamäti, nedôvera
• reakcie v správaní: poruchy spánku, zmena chuti do jedla, hyperaktivita alebo naopak apatia

„Vo vnútri tela som cítila akési cuknutie, akoby mi niekto odtrhol kus duše… rozdrtil ho na prach a rozfúkal do ničoty…“

Spomínané reakcie sú príkladmi prejavov tzv. „normálneho“, nekomplikovaného smútenia, ktoré nám nebráni fungovať v každodennom živote. V niektorých prípadoch smútenia dochádza k zhoršeniu prežívania smútku a k dlhodobému pretrvávaniu negatívnych prejavov, ktoré nám do života nepriaznivo zasahujú. Hovoríme o komplikovanom smútení, ktorého súčasťou môže byť napríklad depresia (hlboký dlhotrvajúci smútok), strata zmyslu života, nadužívanie alk*holu alebo dr*g, fóbie (chorobný strach z niečoho), pocity na odpadnutie, záchvaty paniky, halucinácie, kedy vidíme alebo počujeme niečo, čo neexistuje – často zosnulého, vyhýbanie sa spoločenským kontaktom. Komplikovaný smútok je udržiavaný spomienkami na zosnulého, spojenými s bezmocnosťou a beznádejou. V prípade, že smútime komplikovane, mali by sme uvažovať nad oslovením odborníka, napríklad psychológa, ktorý nám pomôže zorientovať sa v našom prežívaní, bude nás pri smútení sprevádzať alebo nám eventuálne odporučí návštevu iného relevantného odborníka.

Ako z toho von?

Neexistuje jednoznačný návod na to, čo by sme mali urobiť, aby nás strata blízkeho bolela menej, aby sme sa z nej zotavili rýchlejšie a boli zasa v pohode. Prínosným pre nás môže byť uvedomenie toho, že sme prežili náročnú životnú udalosť, máme právo sa cítiť tak, ako sa cítime a máme právo si dopriať toľko času a priestoru, koľko potrebujeme, aby sme sa vrátili k sebe a k bežnému životu.  V procese smútenia môžeme počúvať samých seba, naše myšlienky a naše telo, ktoré nám napovie, čo by bolo pre nás v tomto období bolo najlepšie. Či už je to napríklad uvoľnenie emócií vo forme plaču, kriku, tanca, rozbitia niečoho… Alebo rozhovor s niekým blízkym či známym či naopak radšej neznámym a nezainteresovaným, odborníkom alebo laikom, prípadne samým so sebou prostredníctvom písania či kreslenia. Alebo sa nerozprávajme s nikým, ak nechceme! Skúsme sa o seba postarať, doprajme si príjemné aktivity a neviňme sa za to, že nám je nachvíľu dobre aj v tomto ťažkom období. Veľkosť nášho utrpenia nie je priamo úmerná miere lásky k zosnulému. Zájdime na prechádzku na obľúbené miesto, dajme si dobré jedlo, zoberme si dovolenku, spomeňme si na pekné chvíle, ktoré sme so zosnulým prežili a dovoľme si usmiať sa. Mne napríklad pomáha predstava toho, čo by mi zosnulá osoba povedala, keby tu teraz bola a videla ako sa trápim a ako mi chýba. Určite by chcela, aby som sa usmiala, užívala si život naplno a plnila svoje sny. Skrátka aby som sa mala dobre.

Oslobodzujúcou súčasťou procesu smútenia je nechať zosnulého „odísť“. Aj napriek tomu, že si väčšinou po strate racionálne uvedomujeme, že sa blízky už nikdy nevráti a rozlúčime sa s ním na pohrebe, povedať mu navždy „zbohom“ v našom vnútri trvá niekedy dlhšie. Môžeme mu napísať list alebo s ním viesť vnútorný dialóg, v ktorom sa s ním rozlúčime a dovolíme si žiť ďalej bez neho.

Smútim – vystupujem na horu

Metaforické pripodobnenie procesu smútenia k výstupu na vysokú a strmú horu ponúka autorka Špatenková v knihe „Poradenství pro pozůstalé“. Podobne ako výstup na horu, aj smútenie je náročné a vyčerpávajúce.  Môžeme si predstaviť, že bezprostredne po smrti blízkej osoby sa ocitáme v chladnom a nehostinnom údolí hory – tzv. slzavom údolí (prvá fáza smútenia). Spočiatku nepoznáme cestu z tohto údolia, nemáme dostatok síl a neveríme, že by sme sa odtiaľ mohli niekedy dostať. Nakoniec zozbierame odhodlanie a pokúsime sa nájsť cestu smerom k vrcholu hory. Je však celá pokrytá ľadom a  kedykoľvek hrozí pošmyknutie sa a skĺznutie späť do údolia. Čím viac sa však návrat dolu opakuje, tým lepšie poznáme smer cesty a aj jej nástrahy. Keď sa škriabeme zo slzavého údolia, ešte pred sebou nemáme vidinu vrcholu hory, niekedy ani neveríme, že existuje, ale snažíme sa utiecť pred trýznivými pocitmi bolesti a zármutku (druhá fáza). Keď sa nám na ceste podarí zotrvať a prečrieť čierne mračná, zbadáme, že sa nad nimi vznáša slnko, ktoré osvecuje krásnu krajinu. Tento pohľad nás zvykne motivovať až k dosiahnutia vrcholu hory (tretia fáza). Prechod do tohto štádia nie je automatický, je poháňaný našim vedomým odhodlaním. Našou úlohou totiž nie je budovať akýsi „pomník“ zosnulému tým, že sa budeme neustále utápať v žiali. Pokoriť horu často trvá asi rok, niekedy aj dlhšie, no nie je to nemožné.

Pri výstupe na horu si nesieme so sebou, podobne ako turisti, nejaký náklad, bremeno. Môžeme vo svojom okolí pohľadať šerpu, človeka, ktorý nám s bremenom pomôže a odľahčí nám strmý výstup.

 V období smútenia po strate milovanej osoby sa môžeme cítiť zradení, zúfalí, bezmocní, slabí, neschopní ďalej žiť… máme na to plné právo. Na určité obdobie, na istý čas, kým sa nenaučíme fungovať bez zosnulej osoby a žiť naplno ďalej. Lebo my sme tí, ktorí sme tu zostali.