Piatkové pivko s priateľmi, fľaša vína s rodinou, slivovica od bolesti či nejaký ten pohárik na oslavu dosiahnutého úspechu. Alkohol je bežnou súčasťou (spoločenského) života väčšiny dospelých ľudí. Premýšľali ste však niekedy nad tým, kedy pitie začína narážať na hranice akejsi normy a stáva sa škodlivým pre naše zdravie a fungovanie?

Kedy to je ešte v norme?

Na otázku, kedy je pitie alk*holu ešte v norme a kedy je to už problém neexistuje jednoznačná odpoveď a k tomu, aby sme si na ňu mohli odpovedať, musíme vziať do úvahy mnoho skutočností. Je však dôležité vedieť, že o rizikovom či škodlivom pití môžeme hovoriť ešte pred vznikom závislosti.

Mohli by ste si povedať, že keď človek pije len pivo, je to v norme a problémy nehrozia. Možno vás teda prekvapí, že alk*holizmus, problémové či škodlivé pitie ku svojej definícii druh požívaného alk*holu vôbec nepotrebujú. Milovník piva teda môže mať problém s pitím rovnako ako vínkar či ten, kto si radšej naleje niečo “tvrdšie”.

Čo je teda ešte v norme? Jedno pivo denne je v norme? Piť každý piatok večer je pohoda? Poldeci na guráž, od nervov, či na uľahčenie zaspávania nie je problém? Čo myslíte?

Za bezpečnú úroveň pitia alk*holu sa všeobecne považujú 2 drinky pre mužov a 1 drink pre ženy. Samozrejme, študentské alk*holové záťahy, ktoré mieru jedného či dvoch pohárov niekoľkonásobne presiahnu, z nich automaticky nerobia alk*holikov. To však takisto neznamená, že takéto užívanie alk*holu nie je škodlivé.

Problém má až ten, čo je na dne, nemá prácu a pije osamote

O nadmernom užívaní alk*holu koluje v spoločnosti mnoho rôznych mýtov. Ako si napríklad predstavujete človeka, ktorý má problém s pitím? Ako agresívneho povaľača bez práce, od rána do večera pijúceho lacný alk*hol a žijúceho osamote, pretože rodina ho kvôli jeho životnému štýlu opustila? Pravdepodobne nie ste jediní s touto predstavou. Tá je však mylná a zavádzajúca.

V skutočnosti sa osoba so škodlivým pitím môže značne odlišovať od tejto predstavy, ktorú ľudia často zdieľajú. Problémy s alk*holom sa často objavujú aj u vysoko postavených ľudí s normálnym spoločenským životom, ktorí pijú vyberaný drahý alk*hol, navyše nemusia piť osamote, ale iba v spoločnosti. Veľký rozdiel, však?

To, že títo ľudia fungujú normálne a v živote sa im dobre darí, často vytvára falošný pocit, že je všetko v poriadku – buď pre okolie, alebo to slúži ako “výhovorka” pre samotných užívateľov. A v tom spočíva hrozba tohoto mýtu. Môže viesť k prehliadaniu už dávno blikajúceho alarmu.

Kto vydrží dva dni nepiť je v pohode

Ďalší z rozšírených mýtov hovorí o tom, že človek, ktorý naráža na problémy s pitím, pije stále, pije sám a nevie sa alk*holu vzdať. Pravda je však taká, že aj títo ľudia sú schopní niekoľko dní alebo týždňov nepiť vôbec, pijú iba v spoločnosti, prípadne “iba” niekoľko večerov v týždni.

Tieto osoby však často berú ako bežné práve to, že si vypijú, hoci len trochu. Môžu hľadať dôvody, výhovorky a príležitosti k tomu, aby si naliali.

A čo na to blízki?

Prvý výstražný prst, ktorý má upozorniť na to, že niečo nemusí byť v poriadku aj napriek tomu, že samotný užívateľ problém vôbec nevníma, dvíha často rodina či blízki ľudia. Vyjadria obavu, že vzťah daného človeka k alk*holu možno naráža na hranice normy, že pije príliš veľa alebo príliš často. Takúto výstrahu však zvyknú ľudia presvedčení, že všetko je v poriadku, bagatelizovať a ostatným začnú vysvetľovať, že všetko majú pod kontrolou. V skutočnosti však môže byť takéto vyjadrenie blízkych dôležitým varovným signálom vznikajúceho problému.

Prehodnoťte svoj vzťah k alk*holu

A čo vy? Premýšľali ste niekedy nad vašim vzťahom k alk*holu? Kedy pijete? Ako často pijete? Ako na vás alk*hol pôsobí? Prečo pijete? Ďalším dôležitým varovným znakom môže byť napríklad to, že človek na alk*hol siaha kvôli tomu, že je v náročnej situácii, prežíva úzkosť, strach, nemôže spávať, či sa s jeho pomocou vyrovnáva s rozpadom vzťahu, pracovnými či inými problémami.

A čo ak mám podozrenie, že to už nie je v norme?

Ak máte z nejakého dôvodu pocit, že váš vzťah k alk*holu prekračuje normu, je vhodné začať vzniknutý či vznikajúci problém riešiť. Tak isto ako u liečby fyzických ochorení, aj tu platí – čím skôr si problém uvedomíte, postavíte sa mu čelom a začnete ho riešiť, tým lepšie. Netreba čakať na to, kedy sa rozvinie závislosť a problémy začnú eskalovať.

Je dôležité vedieť, že skončiť s nadmerným užívaním alk*holu nie je jednorázová udalosť, ale skôr dlhodobý proces, pričom vzdať sa škodlivého pitia je len prvým krokom k zdravému a kvalitnejšiemu životu. Rovnako podstatné je hľadať dôvody, ktoré vás k nadmernému užívaniu priviedli a učiť sa tieto okolnosti zvládať inak, vytvoriť si predstavu toho, ako bude váš život vyzerať bez pitia a tiež toho, čím nahradíte “prázdne miesto”, ktoré sa vytvorí tam, kam predtým patril pohárik.

Samozrejme, je dôležité podotknúť, že pohľady odborníkov na túto tematiku sa môžu líšiť a tak isto sa môžu líšiť aj skúsenosti ľudí s ňou. Cieľom článku však bolo poukázať na to, že škodlivé pitie sa objavuje nie len u tých, ktorí už bojujú so závislosťou, ale tiež u ľudí, u ktorých o závislosti (zatiaľ) nehovoríme a ktorí dokážu svoj vztah k alk*holu (do určitej miery) korigovať.

Možno si po prečítaní článku hovoríte, že tento pohľad na pitie je príliš prísny. V skutočnosti to však môže byť aj tak, že náš bežný pohľad na alk*hol je príliš tolerantný. Naša spoločnosť je zvyknutá piť a nepitie sa považuje za zvláštne. Samozrejme, na príležitostnom pohári vína či piva nie je nič zlé, no ako sa hovorí, všetkého veľa škodí.

Stretli sme sa s tým hádam všetci. Jednotkár je šikovný, trojkár je slabší, štvorkár hlúpy. Hodnotíme výkony a deti na základe nich porovnávame. A bohužiaľ aj škatuľkujeme. Dieťa, ktorému sa v škole nedarí, ktoré školsky neprospieva podľa našich predstáv či priamo zlyháva, je často považované za hlúpe a lenivé.

To, že takáto nálepka môže dieťa prenasledovať často celé roky a že sa môže negatívne odraziť na jeho sebavedomí a sebahodnotení, snáď netreba dlho vysvetľovať. No skúsme sa zamyslieť aj nad niečím iným. Nech sú výkony dieťaťa akékoľvek… Máme vôbec právo nazvať ho hlúpym? A čo všetko môže stáť za školským neúspechom?

Nie každý je génius

Áno, to je pravda. Každý je šikovný na niečo iné. Jeden je na učenie šikovný viac, druhý menej. Nemôžeme čakať, že všetkým deťom sa bude dariť vo všetkom rovnako. Jedným z dôvodov školského neúspechu teda môže byť skutočne to, že dieťa je na učenie slabšie. To nás však v žiadnom prípade neoprávňuje nazývať ho hlúpym. Cieľom učiteľov a rodičov by pri tomto dieťati malo byť hľadanie a rozvíjanie schopností, na ktoré má dieťa vlohy. Zároveň je dôležité, aby nad ním nezlomili palicu a pomaly, postupne s ním prekonávali prekážky v učení tak, aby mohlo dosahovať svoje optimálne výsledky.

A nemá náhodou poruchy učenia?

Už ste o nich pravdepodobne počuli. Dyslexia, dysortografia, dysgrafia, dyskalkúlia, či ďalšie iné “dys”. Ale o čo vlastne ide? Práve špecifické poruchy učenia môžu byť dôvodom, prečo priemerne či dokonca nadpriemerne nadané dieťa zaostáva. Dieťa s dyslexiou má problémy s čítaním. Pletie písmená, komolí slová, číta príliš pomaly, nevie o čom prečítaný text je. Čítanie je preňho celkove veľmi namáhavé. Že si to neviete predstaviť? Vezmite papier, traste ním a nahlas čítajte. Namiesto M čítajte N, O vymeňte za A a B za D. Že je to ťažké? Tak vidíte. Takto sa cíti dyslektik. Samozrejme, je dôležité podotknúť, že konkrétny obraz porúch učenia sa môže dieťa od dieťaťa líšiť a u každého sa môžu prejavovať inak.

A čo teda keď má dieťa “papier” na to, že je dyslektik? Nemusí sa toľko učiť?

Samozrejme, takto to vôbec nie je. U detí s poruchami učenia by mal byť na domácu prípravu kladený dokonca väčší dôraz. Nie len preto, že im učenie a čítanie môže zabrať viac času, ale tiež preto, že okrem bežnej prípravy na vyučovanie musia tieto deti vynaložiť ďalšie úsilie na precvičovanie oslabenej schopnosti čítania, písania ale tiež iných funkcií, ktorých oslabenie sa môže podpisovať pod celkový obraz porúch učenia. Nimi môžu byť napríklad problémy v oblasti zrakového a sluchového vnímania alebo grafomotoriky.

Zlé známky kvôli alergii?

Ďalším dôvodom, ktorý môže viesť k zhoršeniu školského prospechu detí sú zdravotné problémy. A nemusí sa jednať iba o poruchy nervovej sústavy, ktoré so schopnosťou učiť sa a podávať zodpovedajúce výkony súvisia priamo. Aj naoko nesúvisiace problémy, ako napríklad ťažkosti v oblasti tráviacej sústavy či alergie môžu dieťa vyčerpávať natoľko, že im na učenie neostane dostatok energie – nehovoriac o tom že dieťa, ktoré trpí akoukoľvek bolesťou sotva myslí na učenie.

Je príliš živý, určite má ADHD

Samostatnou kategóriou sú poruchy správania a pozornosti. Často skloňovanú skratku AD/HD počul už asi každý. Čo sa za ňou skrýva? V stručnosti by sa dalo povedať, že o týchto poruchách hovoríme u detí, ktoré sú nadmerne aktívne, psychomotoricky nekľudné, potrebujú byť stále v pohybe, v činnosti – avšak často bezúčelnej. Od práce majú tendenciu odbiehať, sústredia sa len krátku dobu, ich pozornosť je ľahko odkloniteľná aj malými podnetmi. Opäť podotýkam, že konkrétny obraz porúch správania je individuálny a je teda dôležité, aby samotnú diagnózu stanovil odborník. Nie každé aktívne dieťa má ADHD.

Ako však iste chápete, sústrediť sa na učenie (či už doma alebo v škole) predstavuje pre tieto deti veľmi ťažkú úlohu. A preto sa môže stať, že im to v škole nejde aj napriek tomu, že sú šikovné. Pomôcť im môžeme napríklad správne nastaveným režimom a spôsobom práce. Osvedčuje sa napríklad častejšie striedanie činností, poskytovanie priestoru na vybitie energie a na relaxáciu, zadávanie úloh po jednotlivých krokoch a pod. Prípadne, pokiaľ je to nevyhnutné možno zvážiť taktiež možnosť medikácie, ktorá bude viest  podľa potreby ku skľudneniu dieťaťa, obmedzeniu impulzívnych reakcií či k podpore schopnosti sústrediť sa. Samozrejme, verditkt, či je medikácia správnym riešením, je nutné nechať na odborníka.

Rodičia sa rozvádzajú, prospech sa zhoršuje

Často opomínanou príčinou školského neúspechu či zhoršenia prospechu u detí je práve náročná životná situácia. Rozvod rodičov, úmrtie či choroba v rodine, ale tiež situácie, ktoré sa nám na prvý pohľad môžu javiť ako maličkosti, ako je napríklad smrť domáceho miláčika a mnohé iné. Toto všetko kladie na dieťa zvýšenú záťaž, ktorá sa môže do výuky premietnuť nedostatkom záujmu či síl.

Je normálne, ak u človeka, ktorý sa trápi alebo rieši životnú zmenu či krízu, dochádza k (dočasnej) zmene priorít alebo k vyčerpaniu, ktoré oslabuje jeho výkon. A u detí to nie je inak.

Je dôležité, aby malo dieťa v tomto období dostatočnú podporu a tiež dostatok času na to, aby sa dokázalo na zmeny, ktoré nastali adaptovať a aby preňho bolo prežívanie náročného obdobia aspoň o čosi menej bolestivé.

Obeť nepriaznivej rodinnej situácie

Okrem rôznych situácií, ktoré vstúpia do inak bežného života dieťaťa, môže za školským neúspechom stáť tiež dlhodobo nepriaznivá životná situácia. Nie je prekvapením, že rodiny v materiálnej či sociálnej núdzi často nedokážu dieťa dostatočne stimulovať či viesť ku vzdelávaniu. Okrem školského neprospievania môžu viesť problémy v rodine tiež k záškoláctvu, či iným výchovným problémom, ktoré sa môžu tak isto podpísať na výkonoch či na správaní dieťaťa v škole.

Práca s týmito deťmi často kladie na pedagóga zvýšené nároky. Aj napriek tomu je však veľmi dôležité neobviňovať dieťa za problémy, ktoré sa s ním spájajú a mať na pamäti, že práve deti sú najväčšou obeťou nepriaznivej rodinnej situácie. To, čo im môžeme ponúknuť je dôsledný, ale tiež láskavý a trpezlivý prístup.

Vidíme teda, že dôvodov školského neúspechu, či nezáujmu dieťaťa o školu môže byť mnoho. Vo všetkých prípadoch je veľmi dôležité dieťa neodsúdiť, nenálepkovať, ale práve naopak, pomáhať mu a snažiť sa ho do učenia vhodne motivovať. V prípade potreby môže byť taktiež na mieste vyhľadať pomoc psychológa, či špeciálneho pedagóga.

V spoločnosti dlhodobo a veľmi aktívne koluje mýtus, že schizofrénia je rozdvojená osobnosť a že človek trpiaci schizofréniou má dve osobnosti (niekedy to dokonca zájde tak ďaleko, že jedna jeho osobnosť je dobrá a jedna zlá a vzájomne si protirečia).

Čo je schizofrénia?

Nemusím dlho vysvetľovať, že tento pohľad na vec je nepravdivý a zavádzajúci. A čo je to tá schizofrénia v skutočnosti? Ide o psychotické ochorenie charakterizované poruchami v oblasti myslenia, emócií, správania a kognitívnych funkcií.

Sú preň typické halucinácie (vnemy, ktoré nemajú reálny podklad, časté sú sluchové halucinácie, ktoré človeka komentujú alebo o ňom diskutujú) a bludy (myšlienky rovnako bez reálneho podkladu – môže ísť napríklad o presvedčenie, že človeka niekto prenasleduje, že je niekým iným, že sa dejú veci, ktoré sa v skutočnosti nedejú apod., pričom je človek presvedčený o pravdivosti týchto predstáv). Často sa objavuje tiež pocit, že niekto nám vkladá či odníma myšlienky. Typická je tak isto dezorganizovaná reč či správanie, oploštená emotivita, alebo iné zmeny v osobnosti, správaní a prežívaní.

Samozrejme, je potrebné zdôrazniť, že klinický obraz schizofrénie sa človek od človeka líši a nemusí vždy spĺňať všetky spomínané príznaky.

Priebeh ochorenia je trvalý, epizodický alebo sa môže objaviť jeden či niekoľko atakov s úplnou alebo neúplnou remisiou (vymiznutím príznakov).

Ako schizofrénia vzniká?

Na vzniku tohoto ochorenia sa podieľa viacero vzájomne na seba pôsobiacich faktorov. Jedná sa o faktory biologické, psychologické a tiež sociálne.

U ľudí trpiacich schizofréniou sa môžu objavovať určité zmeny štruktúry mozgu alebo zmeny biochemických pomerov v mozgu. V anamnéze môžu byť tiež komplikácie počas pôrodu či pred ním. Svoj podiel zohráva tak isto genetika a dedičnosť.

Niektorí autori hovoria aj o narušenej selektivite (výberovosti) vnímania. Ide o schopnosť vyčleniť zo všetkých podnetov, ktoré na nás pôsobia, tie, ktoré sú dôležité. Ľudia, u ktorých je táto schopnosť narušená, vnímajú všetky podnety okolo seba bez toho, aby ich dokázali triediť. Na takéto množstvo informácii však ľudský mozog nie je uspôsobený. Vzniká teda zmätok, v ktorom si človek potrebuje urobiť určitý systém – všetkým vnímaným podnetom teda priradí určitý význam, ktorý je z pohľadu zdravého človeka zvláštny a bludný.

Ďalšími faktormi, ktoré sa môžu podieľať na vzniku tejto choroby môžu byť napríklad problémy v rodinnom prostredí a komunikácii, či užívanie dr*g a psychoaktívnych látok. Nezanedbateľný vplyv majú tiež nepriaznivé životné okolnosti či stres – relapsu (znovuobjaveniu príznakov) u ľudí so schizofréniou často predchádza náročné stresové obdobie.

Dá sa to vyliečiť?

Schizofrénia je choroba, ktorá sa dá liečiť a aj vyliečiť. Časť pacientov sa z ochorenia dostane úplne, u iných sa celoživotne striedajú fázy remisií a relapsov a ďalší trpia stálymi príznakmi. Základom liečby schizofrénie je farmakoterapia – užívanie liekov, ktoré znižujú halucinácie, bludy a korigujú i ďalšie príznaky choroby. Výhodou je, keď má chorý prístup aj ku psychoterapii, pomocou ktorej sa učí zvládať ochorenie, životné okolnosti a stres.

A odkiaľ pochádza mýtus o rozdvojenej osobnosti?

Pravdivou časťou “rozdvojenosti” pri predstave schizofrénie môže byť typická rozštiepenosť myslenia a emotivity, či dezintegrácia osobnosti jednotlivca.

Zaujímavé priblíženie života so schizofréniou vám môže ponúknuť napríklad kniha Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem. Autorka v nej popisuje vlastnú skúsenosť s týmto závažným ochorením.

Paríž, Manchester, Londýn… Zdá sa, že rôzne teroristické útoky sa stávajú súčasťou života v európskych metropolách. Desivé, strašné a nepredstaviteľné. Je prirodzené, že správy o tom, čo sa stalo na našom kontinente nás vydesia viac než reportáže z afrických či ázijských krajín. Vyvolávajú v nás totiž strach, že hrozba sa blíži a môže kedykoľvek zasiahnuť aj nás.

Nakoľko je však neustály strach z toho, že by sa “niečo mohlo stať”, na mieste? Čo ho podporuje a zvyšuje? Doktor Robert L. Leahy, odborník na kognitívnu terapiu, spomína niekoľko faktorov, ktoré živia náš strach z možného teroristického útoku. Na nasledujúcich riadkoch vám predstavím faktory, ktoré podľa neho vedú k preceňovaniu rizika, že budeme obeťou podobného útoku.

Koľkokrát ste čítali o tom, že lietadlo nespadlo?

Je samozrejmé, že v médiách sa dočítate kedy a kde prebehol teroristický útok a koľko ľudí kvôli nemu zahynulo. Dočítate sa tam však bežne aj to, že ostatné dni boli pokojné, nikto neútočil a nikto kvôli terorizmu nezomrel? Nie. Rovnako je to aj s pádmi lietadiel či dokonca výhrou v lotérii. Dozvieme sa o tom len vtedy, keď sa to stane. O bežných a pravdepodobných situáciách médiá nehovoria. Máme teda tendenciu na ne zabúdať a naopak preceňovať málo pravdepodobné udalosti, o ktorých čítame.

Nedávna udalosť – pravdepodobná udalosť

Taktiež môžeme nadobudnúť pocit, že udalosť, ktorá sa stala nedávno, sa stane znova. Vysvetlím to na príklade. V Londýne nedávno horel panelák. Pod vplyvom tejto udalosti určite mnohí z vás rozmýšľali, “čo keby sa to stalo aj vám”. Premýšľali ste nad tým aj pred požiarom v Londýne? Pravdepodobne nie. Ale to, že sa udalosť stala, nám môže dať pocit, že je reálna a že sa môže jednoducho a rýchlo zopakovať.

Čím väčšia dráma, tým viac medializácie

Máme tendenciu preceňovať riziko, ktoré je dramatické. Svoju rolu tu zohrávajú opäť aj médiá. Dramatické udalosti priťahujú pozornosť, a teda, medializujú sa častejšie. O riziku, ktoré pre človeka predstavujú choroby ako obezita a alk*holizmus sa hovorí menej. Je totiž menej dramatické, a teda menej “zaujímavé”. Zabijú však menej ľudí než dramatický terorizmus? Práve naopak.

Neistota zvyšuje strach

Preceňujeme situácie, ktoré nemáme pod kontrolou a ktoré sú nejasné a neurčité. Vyvolávajú v nás totiž pocit, že s nimi nedokážeme nič spraviť. Neurčitých situácií, s ktorými sa potýkame denne, je však viac a väčšinou im čelíme bez toho, aby sme prežívali strach. Môže nimi byť napríklad každodenná cesta do práce, stretnutie s chorými ľuďmi, alebo prechádzanie cez cestu.

Nebezpečenstvo z nenávisti – dvojité nebezpečenstvo

Leathy ďalej hovorí o tom, že máme tendenciu preceňovať aj nebezpečenstvo, ktoré vnímame ako neviditeľné (predpokladáme, že teroristu nespoznáme ani keby kráčal oproti nám) a tiež, keď vnímame páchateľa ako zlomyseľného, nenávistného a snažiaceho sa nás zabiť. Tieto úmysly však neovplyvnia reálnu pravdepodobnosť, že pod jeho vplyvom zahynieme. Rakovina, infarkt, či dopravné nehody nemajú “v úmysle” nás zabiť, no aj tak denne oberú o život viac ľudí než terorizmus.

Deje sa to stále?

Medializácia útokov v nás môže tiež vyvolávať dojem, že tieto útoky sa dejú stále. Opäť to však nie je úplne pravda. Dejú sa častejšie než by sme chceli, to áno. Ale (našťastie) nie sú každodennou súčasťou života v každom európskom meste. A to je realita.

Strach nás môže vyvolávať tiež pocit, že ak sa náhodou podobný útok stane, budeme pri tom (prípadne, že sa staneme priamou obeťou). Pozrime sa však na čísla. Napríklad, populáciu Paríža tvorí viac než dva milióny ľudí (nepočítajúc množstvo turistov). Útoky v novembri 2015 si vyžiadali 137 obetí. Je to veľa, no keď si počet obetí porovnáme s počtom ľudí, ktorí sa v tom čase v meste nachádzali, zistíme, že drvivú väčšinu útok nezasiahol. A teraz späť do súčasnosti – existuje šanca, že v budúcnosti dôjde v Európe k ďalšiemu útoku? Bohužiaľ áno. Znamená to však automaticky, že sa staneme jeho obeťou? Nie.

Nebezpečenstvo podľahnutia strachu

Strach je bežnou emóciou, ktorá nás má chrániť pred možným nebezpečenstvom. Problémom však je, keď sa strach stane neprimeraným a začne ovplyvňovať naše životy. Ako na nás môže takýto nepretržitý strach vplývať?

Okrem toho, že dlhodobý strach, úzkosť a stres majú nepriaznivý vplyv na naše fyzické i psychické zdravie a pohodu, môžu tiež ovplyvňovať náš pohľad na svet. Môžeme sa kvôli nemu báť cestovať, chodiť na koncerty, užívať si život. Svet prestaneme vnímať ako bezpečné miesto a naopak ho začneme vidieť ako mínové pole plné rizík a hrozieb. A v takomto svete len ťažko nájdeme pokoj a radosť.

Najsilnejšia zbraň teroristov

Navyše, tým, že sa necháme zastrašiť, prakticky hráme do kariet teroristickým organizáciám. Ako? To, že strach je silná emócia, zdá sa, veľmi dobre vedia aj teroristické organizácie. Preto je strach ich najsilnejšou zbraňou. Leathy píše o tom, že terorizmus je psychologickou zbraňou pre tých, ktorí nemajú silnejšie zbrane. Keby ich mali, neváhali by ich použiť.

A čo platí proti strachu?

Neustály strach z toho, že by ste sa mohli stať obeťou teroristického útoku preto môže byť veľmi zväzujúci a obmedzujúci. To je síce jednoduché skonštatovať, ako sa ho však môžeme zbaviť? Jednoznačný a jednoduchý návod opäť nenájdeme. Zaujímavou cestou môže byť napríklad pohľad na štatistiky.

Rizikový analytik Tom Pollock vo svojom článku, ktorý napísal po útoku v Nice v lete 2016 píše o pravdepodobnosti, že zomriete pri teroristickom útoku. Napríklad, v dôsledku teroristických útokov vo Francúzsku za posledné 2 roky (počítajúc posledné dva roky od útoku v Nice) zomrelo 247 ľudí. Vo Francúzsku žije 66 miliónov ľudí. Šanca zomrieť pri nich je teda podľa neho nižšia než dve desaťtisíciny percenta. Pre zaujímavosť, je to 27-násobne menej než pravdepodobnosť, že zomriete pri autonehode.

Skúsme si tiež uvedomiť jednoduché fakty, napríklad niečo v zmysle “včera v Európe nedošlo k žiadnemu útoku”. Cieľom teroristických skupín je vzbudiť v nás dojem, že útočia stále a sú všade medzi nami. Keby to však bola pravda, útokov a obetí je určite mnohonásobne viac (čím samozrejme netvrdím, že teraz ich je málo).

Pod vplyvom strachu a úzkosti si môžeme povedať: “Áno, šanca, že sa to stane je malá, ale čo ak predsa? Čo ak predsa budem jednou z obetí ja?” Rovnako si však môžeme klásť otázky ako “ Čo ak dostanem túto alebo túto alebo nejakú inú chorobu a zomriem na ňu?” alebo “Čo ak budem mať cestou do práce smrteľnú nehodu?”. Zo strachu z autonehody však pravdepodobne neostávame celý život zavretý doma. Prečo to teda má byť s terorizmom inak?

Na jednej strane sú teda tieto racionálne argumenty, ktoré sa nás snažia presvedčiť o tom, že teroristickej hrozby sa nemáme báť. Naproti tomu však stoja naše emócie. Je normálne, že po podobných udalostiach sme vydesení, nahnevaní a vystrašení. Ako dôležité sa však javí nedovoliť strachu, aby ovládol naše videnie sveta.

Samozrejme, cieľom článku nie je bagatelizovať teroristickú hrozbu, znevážiť zbytočnú smrť desiatok nevinných ľudí, či príšerné udalosti, ktoré majú teroristické skupiny na svedomí. Mal vám poskytnúť iný pohľad než ponúkajú bežne médiá a vysvetliť niektoré mechanizmy, ktoré  môžu vplývať na vnímanie terorizmu.

Do života ľudí pomaly ale isto preniká okrem starostlivosti o telesné zdravie aj povedomie o starostlivosti o zdravie duševné. Zaujímame sa o životný štýl, o to, čo je pre nás dobré a čo zlé, čítame o prepojenosti tela a psychiky a neraz sa stane, že sa rozhodneme so svojimi problémami navštíviť psychológa či terapeuta. Tu sa však objavia pochybnosti či otázky, ako nám vlastne môže tento odborník pomôcť. A túto otázku si nekladú iba laici, ale tiež samotní psychoterapeuti a vedci zaujímajúci sa o výskum psychoterapie.

V tomto článku sa vám pokúsim priblížiť výsledky niektorých výskumov zisťujúcich, čo je “účinným faktorom” v psychoterapii. Možno však viete o tom, že nie je psychoterapia ako psychoterapia a existuje veľký počet rôznych psychoterapeutických smerov a prístupov (ich počet sa pohybuje okolo 250). Je teda vôbec možné premýšľať nad tým, čo v psychoterapii “funguje” všeobecne alebo má každý smer vlastné účinné faktory?

Pravda je taká, že aj túto otázku si kladú odborníci už niekoľko desaťročí. A vďaka tomu vám môžem napísať niečo o účinných terapeutických faktoroch, s ktorými sa stretávame v podstate vo všetkých etablovaných terapeutických školách a prístupoch. V  tomto článku vám predstavím výber “spoločných pomáhajúcich faktorov” tak, ako ich popisuje Kratochvíl (2012), ktorý zhrňuje výsledky výskumov iných autorov (Garfield, 1989, Frank, Franková 1991, Lambert 1992, Weinberg 1993).

Vzťah medzi terapeutom a klientom je základ

Možno to znie zvláštne, veď čo už na vzťahu medzi ľuďmi môže byť liečivé? No skutočnosť je taká, že práve toto je často spomínaný faktor, ktorý sa, ako môžeme očakávať, objavuje v každej psychoterapii. V každej terapii sa objavuje klient a terapeut. Avšak účinná a efektívna bude iba tá terapia, kde títo dvaja naviažu skutočný a dôverný vzťah. Klient verí, že mu terapeut pomôže a terapeut je rozhodnutý, že klientovi chce pomôcť a že mu poskytne prijatie a porozumenie.

Výklad poruchy a poskytovanie informácií

Výklad poruchy poskytuje pacientovi možnosť porozumieť tomu, čo sa s ním deje. V terapeutickom procese je najdôležitejšie to, ako terapeut toto vysvetlenie podáva, ako mu klient rozumie a či ho dokáže prijať za svoje. Tento faktor by sme mohli voľne rozšíriť aj o podávanie rôznych informácií. Do terapie samozrejme nechodia len ľudia trpiaci rôznymi psychickými poruchami ale tiež tí, ktorí prechádzajú náročným životným obdobím alebo tí, ktorí sa ocitli v situácii, s ktorou si nevedia dať rady. Aj týmto môže terapeut poskytovať rôzne informácie súvisiace s ich prežívaním či správaním, ktoré klientovi pomôžu porozumieť svojim problémom. Zároveň sa tak učí vyznať sa sám v sebe.

Emočné uvoľnenie

Klient má v terapii priestor pre seba a pre svoje emócie. Môže tu v bezpečnom prostredí prežiť a ventilovať akékoľvek súčasné či minulé pocity. Nemusí sa pritom báť, že mu terapeut povie, aby neplakal, alebo nebol nahnevaný, alebo že sa terapeut jeho pocitov zľakne.

Konfrontácia s vlastnými problémami

Vďaka terapii sa klient prestáva vyhýbať svojim problémom, prestáva sa ich báť a učí sa im čeliť. Postupne sa teda učí zvládať svoje problémy a tiež získava pocit kompetentnosti – teda toho, že problémy zvládnuť dokáže.

Posilnenie

Kratochvíl píše o tom, že terapeut svojimi slovami a svojim správaním posilňuje žiadúce správanie a prežívanie klienta a napomáha k odstraňovaniu správania nežiadúceho. Na toto kladie dôraz hlavne kognitívne-behaviorálna terapia, no aj v terapii vedenej terapeutmi, ktorí pri práci využívajú  iný prístup sa klient posupne učí rozoznávať adaptívne a neadaptívne spôsoby správania a reakcií.

Týchto päť faktorov vybral Kratochvíl spomedzi výsledkov rôznych výskumov. Mnohí ďalší autori uvádzajú ako dôležitý faktor tiež osobnosť terapeuta, to, že terapeut klientom rozumie, ustojí aj náročné či tabuizované témy, vytvára bezpečné prostredie, dodáva nádej a tiež to, že klient terapeutovi dôveruje a nemá strach otvoriť aj bolestivé témy.

Veľmi známa je tiež štvorica faktorov, ktoré stoja za terapeutickou zmenou, ktorej autorom je Lambert (1992). Táto triedi faktory podieľajúce sa na zmene v terapii do nasledovných skupín: spoločné faktory (to sú faktory, ktoré fungujú bez ohľadu na terapeutický prístup využívaný terapeutom a patria sem napríklad faktory, o ktorých som písala vyššie), terapeutické techniky (ktoré sú špecifické pre konkrétny terapeutický smer a spôsob práce terapeuta), mimoterapeutické faktory (sem radí napríklad osobnosť klienta, jeho vlastnosti, sociálne prostredie a oporu apod.) a očakávanie klienta od terapie.

Placebo efekt v terapii?

Opäť sa nám potvrdzuje, že psychika človeka je sama osebe silným činiteľom. A preto sa na priebehu a výsledku psychoterapie môže odraziť aj to, čo ste od nej vlastne očakávali. Šli ste do nej preto, že vás niekto prinútil a v skutočnosti neveríte, že rozprávanie sa s niekým, kto si hovorí terapeut, môže byť užitočné? No, v tom prípade je dosť možné, že budete mať pravdu. Alebo naopak ste sa na terapiu tešili a veríte tomu, že vám pomôže zvládať vaše ťažkosti? Opäť máte pravdu.

Dokonca je možné, že určitú zmenu budete pozorovať už po tom, ako ste sa odhodlali a dohodli si terapeutickú konzultáciu, hoci reálne ste sa jej ešte nezúčastnili. Je to podobný placebo efekt, ako keď vás zub prestane bolieť chvíľu po tom, čo ste sa konečne objednali k zubárovi.

Vidíme, že faktorov, ktoré sa spolu podieľajú na terapeutickej zmene je mnoho. Taktiež je mnoho aj výskumov, ktoré sa touto témou zaoberajú a ktorých výsledky a názvy použité pre jednotlivé faktory sa miestami môžu líšiť a prelínať. Vytvoriť jeden ustálený a všetko zahrňujúci zoznam by bolo preto nemožné, alebo minimálne veľmi náročné.

Rovnako dôležité je tiež myslieť na to, že každý klient môže pociťovať ako subjektívne prospešné niečo trochu iné. Ak máte za sebou terapeutickú skúsenosť, môžete sa zároveň zamyslieť nad tým, čo ste vnímali ako užitočné a čo pomohlo práve vám.

Škola, práca, verejnosť. Rovnaké podmienky, rovnaké nároky, očakávanie rovnakých výsledkov. Áno, záruka jednotných podmienok a rovnosti je niečím, za čo ľudia dlho bojovali a čo do našich životov prináša spravodlivosť a určitú formu istoty. Čo ak však prerastú do konformity a začnú v nás potlačovať našu prirodzenosť a kreativitu?

Áno, znie to prehnane. Poďme sa však na to pozrieť bližšie. Spomienky na školské časy a pohľad na fungovanie školstva ma privádza k myšlienke, že ideálnym stavom má byť situácia, kedy všetky deti zvládajú všetko dobre. (O tom, že nie každé dieťa má predpoklady k tomu, aby dosahovalo výborné výsledky, nehovoriac. To však nie je predmetom tohto článku.)

To, že je niekto “šikovný” má byť akýmsi predpokladom toho, že bude šikovný vo všetkom. Buďme však úprimní. Poznáte niekoho takého? A tak sedia šikovné deti dlhé hodiny pri matematike a fyzike, ktoré im nejdú, namiesto toho, aby sa učili jazyky, v ktorých vynikajú. Ale veď z jazykov majú jednotky aj bez väčšej snahy, tak je predsa na mieste, zabrať tam, kde to ide horšie. Ľahko sa môže stať, že namiesto toho, aby sme investovali energiu do činností, ktoré nám idú a v ktorých by sme mohli vynikať, obetujeme svoj čas veciam, v ktorých sme slabí a v ktorých po tvrdej (a možno dokonca i nudnej) práci a námahe, dosiahneme “iba” priemerné výsledky.

Ako by to vyzeralo v prípade, že by sme naopak investovali čas a energiu do činností, ktoré nám idú prirodzene lepšie a na ktoré máme vlohy? Rozvíjali by sme tak svoj prirodzený potenciál a z priemerných či mierne nadpriemerných schopností by sme vyformovali schopnosti vynikajúce. Nehovoriac o tom, že je prirodzené, že veci, ktoré nám idú lepšie, nás zväčša taktiež viac bavia. Takáto práca by teda nakoniec nemusela byť len drinou, ale tiež radosťou.

Koľko energie venujeme činnostiam, v ktorých sme dobrí?

Skúsme teda sami pre seba porozmýšľať nad tým, čo sú tie prirodzené veci, ktoré nám idú. V čom sme dobrí? Koľko času a energie investujeme do rozvoja týchto oblastí? Nakoľko naša práca či študijné zameranie odráža tieto naše silné stránky? A nakoľko naopak trávime čas činnosťami, ktoré nám nejdu a nebavia nás? Spomeňme si na školu. Koľko hodín týždenne sme sa učili na predmety, v ktorých sme boli slabí a koľko času sme venovali rozvoju tých oblastí, ktoré nám išli?

Samozrejme, netvrdím, že nemáme ísť za svojimi snami a túžbami. Túžite hrať na klavír, no hudobný talent nepatri medzi vaše silné stránky? Len do toho! Nehnevajte sa však sami na seba za to, že i napriek dennému cvičeniu nehráte tak dobre, ako hudobne nadaný kamarát, ktorému to ide výborne aj bez tréningu. Neporovnávajte sa s ním a buďte si vedomý toho, prečo to robíte.

Tak isto sa nesnažím zhodiť snahu, ktorú vyvíjame na rozvoj v oblasti, ktorá je súčasťou našej práce či štúdia, no je pre nás náročnejšia, či menej záživná než ostatné oblasti. Je prirodzené, že nech sa venujeme hocičomu, každá práca zahŕňa aj veci, ktoré nás nebavia alebo ktoré nám idú menej. Rozvíjať sa v nich je preto samozrejmé a nutné.

Máme teda robiť len to, čo nás baví?

Nechápte ma nesprávne. Nemyslím si, že dokonalý stav bude ten, kedy budeme robiť len to, čo nás baví a ostatné veci budeme zanedbávať. Tak to, samozrejme, nefunguje. Možno sa skôr snažím premýšľať nad tým, na ktoré aktivity kladieme väčší dôraz.

Taktiež netvrdím to, že výchovný a vzdelávací prístup k deťom, ktoré sú slabé a ktoré nemajú predpoklady ku kvalitnému zvládaniu školských nárokov, by mal byť laxný a bez nárokov. Práve naopak. U týchto detí môže mať identifikovanie silných stránok (hoci sa môžu nachádzať mimo “akademickú” oblasť) a rozvíjanie ich prirodzeného potenciálu ešte väčší zmysel k tomu, aby si na svete dokázali nájsť svoje miesto a spokojnosť.

Každý je iný

Cieľom článku bolo poukázať na to, že často nie sme (či už v škole alebo mimo nej) vedení k tomu, aby sme si uvedomili svoje klady a rozvíjali ich. Namiesto toho sa môže stať, že sme tlačení do konformnej formy “priemernosti vo všetkom”. A to aj napriek tomu, že tento prístup je predom odsúdený k záhube. Každý človek je predsa iný, každý je šikovný (a zároveň tiež nešikovný, či menej šikovný) na niečo iné a v tom spočíva krása bytia.

Prijmime sa takí, akí sme. Prijmime svoju priemernosť, svoju nešikovnosť a slabosť. Buďme si však vedomí aj svojich schopností a silných stránok a rozvíjajme ich. Možno to má väčší zmysel, než trápiť sa s tým, čo nám nejde.

“Kamarátovi zomrela manželka, čo mu mám povedať?” “Kamarátke zomrel otec, ako jej mám pomôcť?” tieto a podobné otázky mi položilo už niekoľko ľudí.

Smrť je v našej spoločnosti tabu. Hovorí sa o nej ťažko. A ešte ťažšie, keď jej prítomnosť bezprostredne ťaží nás alebo niekoho z našich blízkych. Ako teda hovoriť s niekým kto aktuálne prekonáva stratu blízkej osoby?

Niekedy sa zdá, akoby sme sa priateľovi, ktorý sa ocitol v tejto situácii zrazu báli pozrieť do očí. Nie preto, že by sme mu nechceli pomôcť. Práve naopak. Pomôcť chceme, ale nevieme, ako máme reagovať. Čo chce počuť? Čo nechce počuť? Čo mu máme povedať? Čo sa máme spýtať?

Je celkom normálne, ak sme z tejto situácie nervózni či zmätení. Predsa len, táto téma je nepríjemná a stále zahalená akýmsi rúškom tajomstva. Na začiatok je dôležité nadýchnuť sa a uvedomiť si, že nech povieme či spravíme čokoľvek, zosnulého medzi živých nevrátime. A to dobre vie aj osoba, ktorá prežíva túto stratu. Zázraky od nás nečaká. Tým zo seba snímeme bremeno neprimeraných a priveľkých očakávaní a môžeme ponúknuť to, čo skutočne môžeme dať.

A čo teda môžeme dať? Vlastne sa to môže líšiť človek od človeka. Každý z nás vie na takúto situáciu reagovať inak a tak isto každý pozostalý potrebuje niečo iné. Niekomu trvá vyrovnávanie sa so stratou kratšie, niekomu dlhšie. Niekto potrebuje rozptýlenie a odreagovanie, iný potrebuje byť sám. Ďalší cíti silnú potrebu rozprávať sa o tom, iný zas byť ticho, ale s niekým blízkym po boku.

Za najdôležitejšie zo všetkého považujem to, aby sme človeka netlačili do aktivity, o ktorej si myslíme, že by mu mohla pomôcť bez toho, aby sme si overili, či to preňho bude naozaj užitočné a únosné. Môže sa nám zdať, že sa potrebuje rozptýliť a prísť na iné myšlienky. On to však môže vnímať úplne inak. Na naplánovanú akciu s nami síce pôjde, no bude sa trápiť ešte viac, než keby sa s vami porozprával v kľude doma, prípadne keby ste spolu zašli na cintorín. Potreby smútiacich sa nám často môžu zdať nepochopiteľné, no skúsme ich rešpektovať. To je vlastne to najviac, čo im môžeme ponúknuť. A čo ďalej?

Buďte úprimný

Aj napriek vašej snahe byť statočný vo vás situácia vyvoláva rozpaky? Nemusíte sa báť byť úprimný a priznať to. Vetou ako napríklad “Počul som o tvojej mame/o tom, že ti zomrela mama. Je mi to ľúto… Neviem, čo ti mám povedať, ale rád by som ti pomohol. Čo pre teba môžem urobiť?” vyjadríme našu sústrasť, záujem a zároveň dáme tejto osobe možnosť vyjadriť svoje potreby.

Nič nevnucujte

Ale ako prísť na to, čo tento človek vlastne chce a potrebuje? Ťažká otázka, jednoduchá odpoveď. Spýtame sa ho. To najjednoduchšie, čo môžeme urobiť je, že sa spýtame, či a ako môžeme pomôcť. Dajme najavo našu účasť a ochotu pomôcť. Akceptujme však to, že daná osoba našu pomoc nebude chcieť využiť. Tak isto je normálne, ak momentálne nebude vedieť, čo vlastne chce. Či byť sám, alebo s niekým, či o veci hovoriť, alebo nehovoriť.

Nezľahčujte situáciu

Proces smútenia nemá predpísanú formu a ako som písala vyššie, každý sa so stratou vyrovnáva trochu inak a potrebuje k tomu niečo iné. Ak však existuje niečo, čomu by ste sa mali vyvarovať, určite je to zľahčovanie situácie. Vety ako “to bude dobré” sem nepatria. Taktiež, ak si nie ste istý, že s danou osobou zdieľate náboženské presvedčenie a jeho hĺbku, vyvarujte sa výrokom o božej vôli a o tom, že zosnulý je už na lepšom mieste. Vlastne, vyvarujte sa im aj ak vyznanie zdieľate. Pokiaľ však s podobnými myšlienkami príde samotný pozostalý, neignorujte ich.

Ustojte plač a emócie

Pozerať sa na to, ako niekto plače je ťažké a nepríjemné. Nezastavujme však prežívanie trpiaceho tým, že mu povieme, aby neplakal. Prišiel o niekoho blízkeho. Má právo plakať. A okrem toho, naše “neplač” slzy aj tak nezastaví. Človek však naberie pocit, že jeho plač a negatívne pocity sú pre nás nežiadúce a tak so svojim trápením ostane radšej sám a nebude nás otravovať. A o to nám nejde. Hoci je to ťažké, naučme sa s ním plač zdieľať. Oveľa užitočnejšie než snaha zastaviť ho, bude, keď ostaneme pri blízkom sedieť, povieme mu, nech kľudne plače, ak to potrebuje, potvrdíme mu, že to, ako sa cíti, je v danej situácii normálne, či keď ho objímeme a pohladíme.

Buďte trpezliví

Je prirodzené, že proces smútenia nebude ukončený zo dňa na deň. A že môže trvať dlhú dobu. Hoci naberieme pocit, že “už to trvá nejako dlho” a že “po takej dlhej dobe by už mal byť niekde inde”, netlačme smútiaceho do niečoho, na čo ešte nie je pripravený. Buďme tam preňho. Dovoľme mu prežívať veci tak, ako ich prežíva a buďme voči jeho pocitom trpezliví – hoci to niekedy môže byť náročné. Tak isto netlačme človeka do toho, “aby sa teraz pozeral do budúcnosti” – môže sa stať, že po ťažkej strate vlastne žiadnu nevidí a hlavne, potrebuje sa vyrovnať s prítomnosťou. Budúcnosť má čas.

Zvedavosť udržte na uzde

Smrť, ako je hrôzostrašná, tak je aj zaujímavá. Môže sa preto stať, že budeme zvedaví na určité detaily sprevádzajúce odchod zosnulého. Udržme však svoju zvedavosť na uzde. Táto situácia je o pozostalom, nie o nás. Opätovné vysvetľovanie detailov môže byť pre človeka veľmi zraňujúce a nepríjemné. Ak bude chcieť, povie vám o tom aj sám.

Pomoc v praktických veciach

Okrem vyrovanania sa so stratou blízkej osoby sa pozostalí musia postarať o veľa vecí. Pohreb, kar, dedičské konanie a usporiadanie ďalších náležitostí sú ďalšie stresujúce okolnosti, s ktorými sa musí pozostalý popasovať a v ktorých môže privítať našu pomoc. Ak mu teda môžeme pomôcť aj v tejto oblasti, povedzme mu o tom, aby vedel, že v prípade potreby sa na nás môže obrátiť.

Pre osobu zasiahnutú stratou môže byť taktiež náročné vykonávať bežné denné činnosti. Urobiť nákup, navariť, najesť sa, či dokonca zaspať sa môže stať naoko neprekonateľným problémom. V prípade potreby preto môžete byť nápomocní aj v týchto aktivitách.

Samozrejme, na záver opäť upozorňujem na rozličnosť ľudí, ich správania a potrieb. Článok popisuje len niektoré všeobecné tipy, ktoré môžu poskytovať akéhosi malého sprievodcu v tom, ako hovoriť o smrti s pozostalým a ako mu môžete pomôcť a je možné, že iný odborník by sa na situáciu pozeral trochu inak. Tak isto, ako som písala vyššie, každý smútiaci potrebuje k vyrovnaniu sa so stratou niečo iné a iný čas. Vnímajte preto jeho potreby a rešpektujte ich. A to je vlastne základ všetkého.

Ak by ste sa chceli o vyrovnávaní sa so stratou blízkeho dozvedieť viac, čítajte v našom článku o prekonávaní straty blízkeho človeka.

Už ste nejakú otázku začali slovami “čo ak”? Ako pokračovala? “Čo ak ma vyhodia z práce?” “Čo ak ochoriem?” “Čo ak sa zrúti lietadlo, ktorým letím?”

“Čo ak…?” otázky sa pýtajú, čo sa bude diať/čo budeme robiť, ak dôjde k nejakej, väčšinou negatívnej, udalosti. Ich spoločným znakom je, že v sebe nesú určitú formu strachu, či nedefinovateľnej úzkosti. Ďalším spoločným znakom je to, že sa zaoberajú udalosťami, ku ktorým ešte nedošlo a ku ktorým dôjsť vôbec nemusí (a pravdepodobne ani nedôjde). Nevedomky si položíme otázku a prehliadka katastrofických predstáv môže začať.

Prečo si teda tieto, k ničomu (dobrému) nevedúce, otázky kladieme? Ťažká otázka. Myslím si, že nie je ničím nezvyčajným, ak nám napadnú samé, bez toho, aby sme nad nimi chceli premýšľať. Iní ľudia zas vysvetľujú, že tieto katastrofické scenáre si vytvárajú preto, aby ich dokázali lepšie zvládnuť, keď sa udejú a aby ich nezaskočili nepripravených.

Zbytočná príprava
Ako som však naznačila už vyššie, väčšina týchto katastrofálnych predzvestí sa nikdy nestane. A tým, že na ne myslíme, že sa na ne (zbytočne) pripravujeme a že sa nimi stresujeme, vlastne plytváme energiou… Tým pádom nie len, že sa dostávame do napätia, ale tiež míňame energiu, ktorú by sme mohli využiť lepším a produktívnejším spôsobom.

Ale čo ak sa to predsa len stane?!
Mohli by ste mi oponovať tým, že niekedy sa naše neblahé predstavy predsa len naplnia. A mali by ste pravdu. Život je nepredvídateľný a prináša aj nepríjemné udalosti. Je však zbytočné zaťažovať sa tým dopredu, pretože riešenie aj tak nevymyslíme.  Situácia sa môže odohrať v toľkých rôznych podobách a formách, že skutočne priliehavé riešenie dokážeme vymyslieť až vtedy, keď to bude aktuálne. Problémy preto riešme až vtedy, keď sa stanú.

Tak isto je možné, že hoci sa udalosť stane, stane sa v období, kedy pre nás už viac nebude predstavovať takú obrovskú záťaž. Prípadne, že ju dokážeme vyriešiť a zvládnuť bez akýchkoľvek väčších ťažkostí a my si povieme, že sme sa dopredu obávali zbytočne. Stretli ste sa s tým už? Čo tak predstava maturity pri nástupe na strednú školu? Neúnosná hrozba. No nakoniec ste ju pravdepodobne (možno aj bez problémov) zvládli.

Dokonca si dokážem predstaviť aj to, že nás strach z toho, čo by sa mohlo stať ochromí natoľko, že tým, že sa budeme sústrediť len naň, si obávanú situáciu sami privodíme. Nie však ezoterickou silou myšlienok, ani ničím podobným. Jednoducho tým, že namiesto toho, aby sme svedomito plnili svoje pracovné povinnosti, míňame všetku energiu na náš strach a stres a na prácu nám neostane kapacita. A tak s nami šéf prestane byť spokojný a skutočne môže nabrať dojem, že niekto iný by našu prácu vykonával lepšie. A my dostaneme výpoveď, ktorej sme sa tak strašne báli.

V čom všetkom nám “Čo ak” zabránili?
Skúste sa sami seba spýtať, v čom všetkom vám otázky začínajúce sa týmito slovami zabránili. Kvôli “Čo ak sa stratím?” a “Čo ak sa zrúti lietadlo?” sme nešli na skvelú dovolenku. Kvôli “Čo ak to nevyjde?” a “Čo ak zlyhám?” sme neskúsili niečo, po čom sme túžili. “Čo ak to nebudem vedieť” a “Čo ak mi to nepôjde” nám zabránili v tom, aby sme prijali zaujímavú prácu, či nastúpili do školy…

A toto je ďalšia obrovská pasca týchto otázok a obáv. Môžu nám brániť v rozlete a radosti zo života. Ustráchaný človek si neverí, pochybuje o sebe a o svete, a tak neprijíma výzvy a ochudobňuje sa o nové skúsenosti či zážitky.

…a čo ak sa to nestane?
Čo teda robiť, keď sa “čo ak…?” otázka objaví? Namiesto nekonečného kolotoča negatívnych myšlienok a obáv skúste niečo iné. Skúste sa spýtať “A čo ak sa to nestane?” a rozvinúť predstavu toho, ako bude situácia vyzerať bez akýchkoľvek dramatických zvratov. Pretože to je tá najpravdepodobnejšia verzia.

Katastrofický scenár skúste čo najviac vyhrotiť
Že to je na vás príliš málo akčné? Máme tu aj akčnejšiu možnosť. Skúste svoj katastrofický scenár čo najviac vyhrotiť. “Čo ak nestihnem autobus? Neprídem načas do práce. Šéf sa nahnevá. Vyhodí ma. Dá mi zlé referencie. Už nikdy si nenájdem žiadnu prácu. Budem celý život nezamestnaná. Partner ma kvôli tomu opustí a vyhodí z bytu. Nebudem mať kde bývať…” Tak to vidíte. Kvôli hlúpemu autobusu sa zo mňa práve stal bezdomovec. Absurdné však? A práve to je cieľom. Priviesť situáciu, ktorá v nás vyvoláva obavy do takého absurda, že tomu sami nebudeme môcť uveriť a že sa tomu, pri troche šťastia aj zasmejeme a pochopíme, že také zlé to vlastne snáď nebude a že zmeškaný autobus nemusí znamenať žiadny kolosálny životný prevrat.

Mnohé strašiaky vyzerajú v budúcnosti oveľa väčšie než sú v skutočnosti. Preto by sme sa nemali strachovať a znervózňovať vecami, ktoré (možno) prídu, ale sústrediť sa na to, čo sa deje teraz.

Samozrejme, hore popísané možnosti, ktoré majú pomáhať obavy plynúce z týchto otázok zahnať, sú len príkladom toho, čo napríklad môžete skúsiť. Nie sú však ani stopercentným, ani jediným návodom, ktorý vás týchto strachov zbaví. Pokiaľ však máte pocit, že váš život je rôznymi obavami sprevádzaný viac, než je pre vás únosné, môžete zvážiť návštevu psychiatra, psychológa, či terapeuta, ktorý vám môže pomôcť vystúpiť z bludného kruhu obáv a úzkosti.

“Vedeli ste že…” na záver
Existuje aj ochorenie, ktoré sa vyznačuje práve nadmerným prežívaním takýchto obáv a úzkostí. Nazýva sa generalizovaná úzkostná porucha. Ľudia, ktorí ňou trpia, prežívajú nekontrolovateľné záchvaty strachu a obáv. Tie sa najčastejšie týkajú bežných životných situácií, ako napríklad zamestnania, zdravotného stavu či rodiny.

Mám dobrú prácu, zdravú rodinu, skvelých kamarátov. Mám sa výborne. Potom však zazriem pár facebookových príspevkov, vypočujem si niekoľko známych s dokonalými životmi a začnem premýšľať… V porovnaní s nimi sa asi nemám až tak výborne… Poznáte to?

Hoci sme so svojimi životmi de facto spokojní, v porovnaní s inými nám stále čosi chýba. Ten a ten zarába viac, tá a tá môže pri práci cestovať po celom svete, tá zvláda kariéru aj deti, ten má vo všetkom väčšie šťastie… A my len drieme, peniaze nám stále chýbajú, cestujeme maximálne na nákup a životné šťastie nie a nie si na nás sadnúť. Prípadne si uvedomujeme, že máme dobrú prácu a zdravú rodinu, ale kdesi v kútiku duše počujeme hlas, ktorý nám hovorí, že práca by mohla byť ešte lepšia, že rodina by sa mohla mať ešte lepšie a my pripustíme, že je to tak.

A z našej “de facto spokojnosti” sa zrazu stala nespokojnosť. Ako k tomu došlo? Jednoducho. Porovnávaním sa s druhými. A v horšom prípade aj so s ním spojenou závisťou.

Stav nespokojnosti, samozrejme, nemôžeme udržiavať príliš dlho a to minimálne z dvoch dôvodov. Prvým z nich je, že znižujeme svoju životnú spokojnosť. Druhým je to, že porovnávaním sa s ostatnými a závisťou si často vytvárame negatívne vzťahy ku svojmu okoliu a k ľuďom, ktorí ho tvoria. Vidíme teda, že tento stav by sme mali pre naše vlastné dobro čo najrýchlejšie zmeniť.

Áno, vždy to môže byť lepšie

V prvom rade si musíme uvedomiť, že “áno, vždy to môže byť lepšie”. Nie však preto, aby sme ľutovali, že to, čo máme nám nestačí, prípadne sa stále hnali za vidinou dokonalosti. Tú predsa, za predpokladu, že všetko vždy môže byť lepšie, nikdy nedosiahneme. Pretože po prekročení cieľovej pásky dokonalosti, objavíme zas ďalšiu a ďalšiu dokonalejšiu verziu toho, čo máme. A tak to bude donekonečna. Nekonečný hon za dokonalosťou a nekonečná nespokojnosť.

Vytvorme si konkrétne ciele

Skúsme preto neexistujúci a nedosiahnuteľný ideál zameniť za konkrétnu a reálnu predstavu. Toto budú životné ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Verím, že nemusím pripomínať, že takéto ciele je potrebné hľadať a určovať s rozvahou a súdnosťou. Keď si tieto ciele vytvoríme, položme si otázku: “Keď sa tieto ciele naplnia, budem spokojný?” Ak si odpovieme kladne, sme na dobrej ceste. Nezabúdajme si však tieto ciele a spokojnosť, ktorá z nich má vyplývať, priebežne pripomínať, a to hlavne vtedy, keď začneme vnímať, že sa do nášho života opäť vkráda závisť a porovnávanie sa.

Odpovedali sme si na vyššie zmienenú otázku záporne? V tom prípade sme v určovaní cieľov mohli pochybiť. Skúsme to znova a buďme k sebe úprimní. Čo potrebujeme k tomu, aby sme boli spokojní?

Koľko toho vlastne mám…

Pri bežných povinnostiach a starostiach sa stáva, že vlastne zabúdame na to, čo všetko vo svojich životoch máme. A to je veľká škoda. Uvedomenie si všetkého, čo máme a pripomenutie si, čo všetko sme dosiahli a zvládli, môže byť užitočnou prevenciou proti závisti a tiež cestou ku zvyšovaniu spokojnosti a radosti zo života. Naopak sústredenie sa na to, čo nemáme prináša nespokojnosť a negativitu.

Ani jeho život nie je dokonalý

Môže sa stať, že z nejakého dôvodu nadobudneme dojem, že niekto žije dokonalý život a my to chceme tiež. A tak opäť nastupujeme na cestu porovnávania sa a závisti. Keby sme sa však skúsili  pozrieť na život tohto človeka bližšie, rýchlo by sme zistili, že aj on má svoje problémy a že jeho život tiež nie je dokonalý. Často sa stáva, že ľudia sa na prvý pohľad zdajú byť šťastnejší a menej ustarostení než je tomu v skutočnosti. Veď ani vy neodhaľujete svoje problémy a starosti každému, koho stretnete. Pozitívnym zážitkom, či úspechom sa však nemusíte báť pochváliť. A ľudia, ktorí poznajú iba tieto oblasti vášho života si môžu na základe toho myslieť, že dokonalý a bezproblémový život žijete práve vy.

Skutočné kúzlo “dokonalého života” sa teda možno skrýva v tom, že daný človek je so svojim životom napriek všetkému spokojný. Vlastne by sa dalo povedať, že mu určitým spôsobom závidíme túto životnú spokojnosť, nie konkrétne veci a ciele. Tie sa totiž môžu líšiť od našich hodnôt a túžob. Túžbu byť spokojný však máme spoločnú.

A čo na to Facebook?

Áno, tušíte správne. Sociálne siete sú jedným z veľmi významných zdrojov závisti, žiarlivosti a porovnávania sa. Na sociálnych sieťach ľudia často uverejňujú príspevky týkajúce sa ich úspechov a radostí. A povedzme si to úprimne, väčšina z nás sociálne siete sleduje každý deň. Sme preto náchylnejší k tomu závidieť ľuďom tento “dokonalý” život viac než boli generácie ľudí pred nami, ktoré nevyužívali sociálne siete, a teda mali  o niečo menej príležitostí k porovnávaniu sa.

Zamyslime sa však opäť nad tým, že človek sa na sociálnej sieti síce pochváli tým, že dostal skvelú novú prácu. Nebude však písať o tom, že 10 pracovných pohovorov predtým skončilo negatívne. Pochváli sa kyticou ruží od partnera, no nenapíše o tom, že včera večer absolvovali dvojhodinovú hádku.

Na sociálnych sieťach ľudia obvykle neprezentujú svoj úplne skutočný život. Nenechajme sa preto oklamať a vyviesť z miery touto zdanlivou dokonalosťou.

Porovnávajme sa so sebou samým

Hoci píšem o tom, ako nám porovnávanie sa s druhými škodí, je pravda, že potreba porovnávať sa je pre ľudí veľmi prirodzená. Chceme vedieť, ako na tom sme – a to najjednoduchšie zistíme tak, že porovnáme našu situáciu s tým, ako si v nej vedú ostatní. Ako však iste tušíte, toto porovnávanie je veľmi nepresné. O druhých totiž niky nemáme dostatočné množstvo presných informácií, a tak, ako som písala vyššie, si ich jednoducho domyslíme, dotvoríme a zidealizujeme tak, že z porovnávania nakoniec vždy vyjdeme ako porazení.

Ako teda uspokojiť túto prirodzenú potrebu porovnávať sa a zároveň si tým neškodiť? Porovnávajme sa so sebou samým, nie s ostatnými. Sme jedineční a tak isto aj náš život, ciele, schopnosti a jedinečné je aj to, čo máme svetu odovzdať a dosiahnuť. Nájdime si vlastnú cestu a sústreďme sa na to, aby sme sa na nej zlepšovali sami osebe. Porovnávajme to, čo sme dosiahli dnes s tým, čo sme dosiahli včera. Zlepšujme sa. Nie však preto, aby sme boli lepší než niekto iný, ale jednoducho preto, aby sme boli dobrí.

Neporovnávajme sa s druhými. Nech sme totiž akokoľvek dobrí, je veľmi pravdepodobné, že sa vždy sa nájde niekto, kto je v niečom lepší. To však neznamená, že by sme veci nemali robiť najlepšie ako vieme.

Na záver ešte dodám, že skončiť s porovnávaním sa s ostatnými je náročné a vyžaduje si veľkú dávku sebavedomia a sebadôvery. Ak aj napriek všetkej snahe nedokážeme nájsť vo svojom živote spokojnosť (so sebou samým) a nevieme skoncovať s porovnávaním sa, môžeme zvážiť návštevu psychológa alebo terapeuta, ktorý sa môže stať našim sprievodcom v hľadaní spokojnosti a vyrovnanosti.