Mnohým z vás sa možno niekedy stalo, že ste spadli na ľade, no nenašiel sa nik, kto by vám pomohol, hoci tam bolo viacero ľudí. Alebo ste možno potrebovali pomoc pri nástupe do autobusu a zrazu nebol nik, s kým by ste vedeli naviazať očný kontakt a poprosiť ho o pomoc. Možno ste ďalšie minúty strávili tým, že ste si ponadávali, že kam to tento svet speje, keď už nik nikomu nepomôže atď., no ja v tejto chvíli pre vás mám jedno vysvetlenie aj z radov psychologických. Bystander effect.

Bystander effect a Kitty Genovese

Pôvodná myšlienka vznikla na pozadí drámy v roku 1964, kedy mladá žena Catherine „Kitty“ Genovese bola brutálna zavraždená. V priebehu vyšetrovania sa zistilo, že približne 37-38 ľudí jej smrť videlo, alebo počulo, no neurobili žiaden krok k tomu, aby jej pomohli resp. zavolali políciu. O mnoho rokov neskôr sa však zistenia upravili a teda, že mnohí z tých, ktorí mohli počuť, že v ich blízkosti sa deje vražda si mysleli, že ide len o opilca či „bežnú“ manželskú hádku. Veľmi z rýchlika príbeh, na ktorý nadviazalo mnohoročné skúmanie tohto javu psychológmi Darley a Latané.

„Mne by sa to nikdy nestalo, pomohol by som.“

Nuž. Kto vie. Práve preto, že sa tak často mýlime v odhade našich reakcií na vyhrotené situácie či podnety, patrí tento sociálno-psychologický efekt k najviac replikovaným v histórii.

Závery výskumov dokazujú, že ak sa nenachádzame v skupine, sme oveľa viac náchylní pomôcť, ako keď sme obkolesení ľuďmi a o to viac sme zameraní sami na seba. Ak si neviete predstaviť príklad, možno jeden taký zo života. Jeseň 2016, Vysoká ulica v Bratislave, v strede pešej zóny na zemi človek. Počet okoloidúcich, ktorí sa pozastavili nad pánom: 0.

Takto sa už pomaličky dostávame k téme tém a tou je sociálny vplyv okolia na nás samotných. Bystander effect spôsobuje, že hoci možno sami zaregistrujeme situáciu, ktorá by bola hodná našej reakcie, v prípade obkolesenia ľuďmi sme náchylní hľadať potvrdenie o našom presvedčení aj v iných. Inými slovami, keď si ďalší piati ľudia povedia, že situácia ich necháva chladnými, je vysoká pravdepodobnosť, že ostaneme rovnako nečinnými. Keďže modelovať vyslovene nebezpečné a život ohrozujúce situácie pre potreby experimentov, je naozaj na hrane, väčšina experimentov zameraných na tento efekt pracovala so situáciou, v ktorej nešlo priamo o život. Ďalší príklad zo života, ktorý možno poznáte. Sedíte v kancelárii viacerí, niečo však začne divne páchnuť a vy nič, síce to reálne cítite, ale nepôjdete otvoriť okno či zistiť príčinu. A možno naopak, nedá vám to, zareagujete a v rámci konverzácie s kolegami zistíte, že možno jeden z nich do cítil už hodinu pred vami.

Metaanalýzou výskumov naprieč 50 rokmi sa zase zistilo, že Bystander effect je zoslabovaný charakterom situácie, konkrétne ak sa jedná o násilný čin, je vyššia pravdepodobnosť, že nás to nenechá chladnými, rovnako ako keď vnímame prítomnosť agresora a je potrebné vynaložiť primárne fyzickú silu.

Naše očakávania v živote vs. realita

Ako som už naznačila, na pomoc z vonka sa 100%-tne nemožno spoliehať. Práve naopak. Efekt rozptýlenej zodpovednosti z nás skutočne môže urobiť neviditeľných, keď to budeme najviac potrebovať. Avšak určite oceníte pár tipov na to, ako sa stať nepriehliadnuteľným v situáciách, kedy potrebujete pomoc. Čo i len s nástupom do vozidla.

1. Adresujte prosbu o pomoc konkrétnej osobe. Nezáleží na tom, či ju poznáte. Oslovenie konkrétneho človeka z neho „sníma“ akýsi závoj skupinovej zodpovednosti a prechádza k zodpovednosti za seba samého. Skúste to aj mimo vyhrotených situácií.
2. Nespoliehajte sa na to, že všade je vždy veľa ľudí ochotných pomôcť. Práve naopak. Čím viac ľudí, tým menšia ochota pomôcť.
3. Ak vidíte situáciu, v ktorej je potrebné pomôcť, konajte. Možno prvotný impulz vyjde od vás a bude stáť veľa námahy, ale určite nenechá chladným ani ľudí okolo vás. Pokiaľ ste v obkolesení známych ľudí, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že budú pomáhať spolu s vami.

Zamyslenie sa na záver.

Dnes som vás, naši drahí „psycho“čitatelia chcela podnietiť k zamysleniu aj keď možno troška nadnesene. Čo je vo vašom živote to, čomu sa len pasívne prizeráte, čakáte kým niekto iný navrhne riešenie či zmenu? Hoci sme v živote členmi veľkého množstva skupín, akási kolektívna zodpovednosť nikdy nenahradí tu našu vlastnú, jedinečnú zodpovednosť za to, čo robíme. Ako absolútnu bodku dnešného zamyslenie odporúčam pozrieť TEDx talk nižšie. Ani ja by som ten záver lepšie nedala.

Buďme všímaví k potrebám iných ale aj nás samých.

V kalendári sa už pomaly schyľuje k poslednému listu tohto roka a mne napadlo, či už máte predsavzatia. Ak patríte k tým, čo životné vylepšenia takto nárazovo neriešia, dobre, ak sa práve tešíte, ako príde ten 1. január 2017 a vy otvoríte dvere fitka, kúpite si namiesto cigarety jablko, či čokoľvek iné, možno vás sklamem ešte skôr, ako s vysokou pravdepodobnosťou sklamete samých seba.

Zvyky sa nemenia zo dňa na deň. Prečo?

Keď sa opýtame samých seba, čo by sme na sebe najradšej zmenili, zvyčajne sa dostaneme k odpovedi, ktorá má na svojom pozadí jeden a ten istý menovateľ. Aký? Takýto spôsob správania je pre vás niečím ukľudňujúcim, nejakou formou istoty, nad ktorou nemusíme veľmi premýšľať a berie nám relatívne menej energie, ako by sme ,,vymýšľali stále niečo nové“. Btw. to posledné je možno aj odpoveďou na to, že prečo po dňoch, kedy sa nezastavíte a prijímate neustále nové podnety, zrazu potrebujete ostať v pokoji svojho domova a robiť niečo nenáročné. Človek je jednoducho baterka, ktorá sa vybíja.

Ale aby sme sa teda vrátili k tomu, že prečo. Pretože náš mozog je geniálny. Okrem toho, že dokáže vyprodukovať všetko, čo potrebujeme pre základné fungovanie, stará sa o nás, resp. nás chráni pred kolapsom aj tým, že dovolí vybudovať si určité ,,vychodené dráhy“, zautomatizované odpovede na podnety či situácie, ktorými bežne reagujeme. Avšak zvaliť svoje zvyky na mozog nie je ospravedlnenka. Lebo mozog dovolí meniť naše správanie. Len nato potrebuje čas. Pre ľahšiu predstavu skúste zmeniť svoju zaužívanú cestu do práce. Pár dní vás to bude stáť viac námahy, aby vás to neťahalo zaužívanými chodníčkami a to je len drobnosť. Ach tie naše zvyky – železné košele!

Koľko dní teda potrebujem na zmenu?

Pre všetky páry vzájomne sa viniace z toho, že ten druhý sa nikdy nezmení, mám pozitívnu správu. Ak vás hnevajú konkrétne zvyky toho druhého, zmeniť to pôjde. Bude nato potrebná aktívna účasť a hlavne chuť partnera a čas. Koľko presne? Nuž, rozmedzie 18-254 dní. Každý je individuálny a je predsalen rozdiel, ak idete meniť 30 rokov zaužívané správanie a niečo, čo môžeme považovať za krátkodobú drobnosť. Resp. zase v tom je ten náš mozog. Neurónové dráhy, ktoré reprezentujú spojenia medzi podnetom a reakciou sú silnejšie, čím viac nejaký typ správania bol realizovaný. Možno troška uletený príklad: Ak niekto chodí celý život na posledné sekundy oranžovej a bude to chcieť zmeniť, potrebuje dostatok času na to, aby ho po zvyšok života poháňala už len zelená. Alebo niečo z vlastných radov. K naplneniu správneho pitného režimu mi chýba ešte liter denne. Momentálne je to viac boj ako potešenie, ale pomalými krôčikmi ten svoj zvyk mením. A tak je to so všetkým. Zo dňa na deň sa trvalé zmeny nedejú.

Recept na zmenu

1 človek, ktorý vie, prečo chce zmeniť svoj zvyk, ideálne vnútorne motivovaný

dostatok času a vytvorenie postupných krokov k zmene

nový zvyk

odmena

podpora okolia – podľa potreby

Ako sa udeje zmena?

V podstate sa pozrime do detstva. Dieťa sa tiež nenaučí chodiť hneď, najskôr dvíha hlavičku, časom štvornožkuje, potom sa pohybuje s oporou nábytku a nakoniec prejde samo cez celú kuchyňu k sporáku (príklad zo života, žiaľ nepamätám si ho). Čo tým chcem však povedať je, že každé štádium pred tým bolo dôležité na to, aby jednak svaly spevneli, vytvorila sa akási dôvera v seba samého, že sa dokáže pohybovať aj bez podpory a hlavne, vytvorili sa nové nervové dráhy a prišla zaslúžená odmena v podobe sebestačnosti. Chodíte aj teraz občas po štvornožky? Predpokladám, že okrem situácií, ktoré si je možno lepšie nepamätať, nie. Jednoducho ste sa naučili chodiť. Zmeniť zvyk funguje v podstate na rovnakom princípe, postupnými krokmi a upevňovaním sa učíme nahrádzať niečo, čo nám vadí niečím želaným. A ďalší príklad zo života: nadobudnutá schopnosť prejsť okolo fast foodu bez povšimnutia resp. možno so slinkou na okraji jazyka, ale s vedomím, že si dáte na obed radšej niečo zdravšie. Ale tu sa už dostávame k slonovi a pohoničovi.

Pohonič a slon?

Chip & Dan Heath(ovci) vo svojej knihe Zmena vysvetľujú mechanizmus zmeny práve na koncepte pohoniča a slona, ktorý vymyslel psychológ Jonathan Haidt. Veľké množstvo výskumov len potvrdzuje to, že keď niečo meníme, zároveň bojujeme. Často nevedome sa do konfliktu dostáva racionálna a emocionálna zložka našej mysle. To je presne ten moment, kedy platíte pri pokladni za vec, ktorú vám reálne netreba, ale chcete či potrebujete mať z nej potešenie. Tak hor sa do boja?

Emocionálna zložka predstavuje veľkého slona, pohonič na ňom je racionálny zvyšok. Veľký nepomer? Veru. Práve to je jedným z vysvetlení, prečo sa zmeny robia ťažko (napr. ranné vstávanie po prvom zazvonení budíka, aby ste mali čas na zacvičenie si), keď emociálna zložka často víťazí nad tou racionálnou. Zatratenie emociálnej zložky, teda toho nášho slona však určite nie je na mieste, pretože práve táto časť je zodpovedná za to, že máme motiváciu, také to zapálenie, ktoré nám nevyhnutne treba. Avšak práve zladenie sa s pohoničom, ktorý ponúka také to racionálne, analytické, udáva smer je cestou k úspechu.

Pomôže sila vôle?

Heathovci vysvetľujú, že síce áno, ale len krátkodobo. Sebakontrola v najširšom slovazmysle, ktorá nás v tomto prípade môže viesť, má svoje limity a teda po čase sa vyčerpá a nakoniec to môže vyzerať, že sme až leniví a od výsledku na míle vzdialení. Ale nie sme, sme unavení. Čo však pomôže je presné definovanie toho, čo by sme chceli zmenou dosiahnuť. Také to novoročné ,,žiť zdravšie“ znie síce dobre, ale väčší efekt bude mať ,,zaradiť do jedálnička 3 jablká denne alebo vypiť 3 litre vody“. Presnejšou definíciou toho, čo chcete urobiť zamedzíte všetkým tým nespočetným analýzam a točeniu sa v kruhu, čo všetko môže znamenať žiť zdravšie. Udávate si tým presný smer. Ak ešte upravíte aj samotnú cestu, začína sa cesta k víťazstvu. (Príklad zo života- ak chcete prestať jesť čipsy pri pozeraní filmu, žiadne si v obchode nekúpte.)

Aby sme to teda zhrnuli:

• Potrebujeme nasmerovať našu racionálnu stránku – vedieť ako niečo urobiť, inšpirovať sa spôsobmi, ktoré fungovali, mať cieľ a vedieť, prečo chceme zmenu
• Potrebujeme uspokojiť našu emocionálnu stránku – zaangažovať ju, rozdeliť si zmenu na menšie celky, aby nenastala zbytočná demotivácia
• Potrebujeme upraviť cestu, po ktorej emociálna a racionálna časť nás samých ide – prispôsobiť si či zmeniť prostredie zmeny

3 tipy, aby ste od nového roka naozaj začali

1. začnite už dnes Ak si zreálnite veľkosť zmeny a rozkúskujete na drobné časti, môžte s novou aktivitou začať už dnes. Vybudovanie nejakého návyku vám bude trvať pravdepodobne aj tak dlhšie ako mesiac, ale zato rok 2017 začnete s tým, že už niečo máte za sebou.

2. nájdite si svojho motivátora či osobu, ktorej sa budete zodpovedať. Nebude to ako v škole, no bude to mať podobný efekt.

3. neanalyzujte, ale konajte. Priveľa pátrania po tých najlepších informáciách môže viesť až k presýteniu informáciami, rozhodovacej paralýze a vy sa nakoniec nikam nepohnete. Preto sa skúste zamyslieť, čo by mohol byť prvý krok, ktorý viete urobiť čo najskôr a vykročte.

A na záver. Nič čo stojí zato, vraj neprichádza ľahko. Empiricky ani výskumne to podporiť neviem, ale je možné, že na tom bude niečo pravdy. Každá trvalá zmena si v sebe nesie aj množstvo pádov či zlyhaní, ktoré však v konečnom dôsledku viedli k cieľu. Nech je vaša túžba po zmene akákoľvek, najdôležitejšie bude zistiť, odkiaľ pramení. Zmena, ktorá by netešila nás samotných, je podľa mňa len maskou, ktorá časom unaví aj slona.

Doprajte si čas na zmenu. Kedykoľvek.

Prečítajte si knihu Zmena od Heathovcov:

Stredoškoláčka Zuzka je druhý mesiac ,,doma“, vysokoškolák Erik sa práve vrátil ,,domov“ z posledného leta za oceánom, Juraj s 10 ročnou praxou vo svojom odbore začína svoj šiesty mesiac ,,doma“. V tomto kontexte však ,,doma“ nie je niečo, čo by sa automaticky spájalo s pozitívnymi emóciami, či osobnostným naplnením. Hovorím o nezamestnanosti. Ako prežiť nezamestnanosť produktívnym spôsobom a tak, aby to človeka nepoložilo?

Predpokladám, že väčšina z nás sa stretla s obdobím, kedy im oficiálna ,,8 hodinová náplň dňa“ chýbala. Aj väčšie tragédie ako vypadnúť na pár mesiacov z pracovného kolobehu existujú, ale.. Ale po chvíľkovom oddychu to komédiou prestáva byť a kde-tu sa objaví aj prvok tragédie. Kto však túto hru režíruje? Každý sám za seba. Tak skúsme zistiť, ako nato, aby to nakoniec nebol smiech cez slzy.

Prečo som bez práce?

Poznáte odpoveď? Organizačné zmeny, zlé pracovné podmienky, či čerstvý absolvent? Do týchto troch skupín by som rozdelila to, akým spôsobom sa človek ocitol bez zamestnania. Nech sa už zaradíte do ktorejkoľvek skupiny, možno nezaškodí si tie dôvody občas pripomenúť.

Ale hlavné je sa pýtať. Ak zamestnávateľ ďalej nemal záujem o vzájomnú spoluprácu, čo v tom bolo? Určite je jednoduchšie v návale negatívnych emócií uzavrieť situáciu s tým, že zamestnávateľ je hlupák, ktorý svoje rozhodnutie oľutuje, ale verte, ak sa v tom začnete špárať, môžete získať viac pre seba, než si myslíte. Možno napokon nájdete oblasti vo svojom prejave, správaní, či znalostiach, na ktorých bude ešte fajn popracovať. A to je dobrý odrazový mostík pre nadchádzajúce obdobie. Máte na čom pracovať.

Shakespearovskú otázku dať či nedať výpoveď ste vyriešili nakoniec vy? Aj to je možnosť. Poznáte dôvod? Dúfam, že áno. Nielen zo svojho okolia, ale aj vychádzajúc z rôznych výskumov (napr. LinkedIN, Delloite) môžeme povedať, že dôvody na odchod zo zamestnania sú zvyčajne podobné. Pre tento blog vypichnem dva: pocit stagnácie/nemožnosť sa posunúť ďalej a nevyhovujúce pracovné prostredie (do ktorého zahrniem jednak pracovné vzťahy, ale aj pracovnú kultúru).

Keď si teda viete zadefinovať, čo vám v práci chýbalo, mali by ste si vedieť definovať, čo v práci pre vás nevyhnutne byť musí, čo sú vaše hodnoty, ktoré ovplyvňujú pocit spokojnosti v práci, a len plat či jablká a pitný režim to byť nemusia.

A najlepšie nakoniec. Vitaj, čerstvý absolvent. Síce sa môže zdať, že 10-tisíce čerstvých absolventov sú tí, ktorí nemajú reálne žiaden problém si nájsť prácu, štatistiky hovoria o niečom inom. Práve ľudia s čerstvým diplomom v rukách patria medzi znevýhodnené skupiny obyvateľstva pri hľadaní si práce, avšak zároveň tvoria len cca 18 % zo všetkých nezamestnaných. Hoci vám možno troška odľahlo, netreba zaspať na vavrínoch.

Ako prežiť nezamestnanosť a nájsť si dobrú prácu?

Je to alchýmia. Predovšetkým preto, že kritériom pre každého je niečo iné. Vy ste si už zadefinovali, čo pre vás znamená dobrá práca? Kedysi bolo kritériom zamestnania hlavne to, aby vôbec bolo. V posledných rokoch, kedy na pracovný trh prichádza generácia ,,Millennials“ alebo generácia Y /narodení v období rokov 1980-2000 / však takáto jednoduchá formulka neplatí.

Prečo? Lebo čoraz viac sa do popredia dostávajú hodnoty work-life balance, zdravé pracovné prostredie, či možnosti ďalšieho rozvoja. Z praxou potvrdených výskumov môžeme povedať, že finančná odmena má silu motivovať len do určitého momentu a následne stráca svoju váhu, čo nám ostane potom? Pre každého asi niečo iné.

Tak skúste pohľadať, čo je to vaše, čo je must have. Zdanlivo to bude vyznievať ,, slniečkársky“, ale ak budete vedieť, prečo by ste chceli určitý typ práce, následné hľadanie vhodného zamestnávateľa bude o poznanie ľahšie. Ale to len v skratke, o tom, ako si hľadať prácu možno niekedy nabudúce. Čo ale s tým, ako prežiť nezamestnanosť? Čítajte ďalej.

Tak o čom toto vlastne je?

O tom, ako sa počas obdobia nezamestnanosti ,,nezblázniť“. Strata zamestnania môže dokonca spôsobiť stres, ktorý je porovnateľný so sobášom či vážnym ochorením, a tak je fajn poznať aspoň nejaké triky, ako s ním naložiť.

Začnem zo široka. Zamyslite sa možno na začiatku nad tým, ako bežne reagujete na stresové situácie. Povzbudzujú vás v aktivite alebo skôr inhibujú a vy sa cítite, že sa nedokáže pohnúť z miesta? Odkiaľ v takých situáciách čerpáte energiu? Máte vo svojom vnútri akúsi batériu, ktorá vás dokáže nabiť, alebo sa obraciate na svoje okolie? Sú nejaké ďalšie barličky, ktoré vám dokážu pomôcť?

Verím, že ste k nejakým konkrétnym odpovediam prišli. Presne toto je to, k čomu sa budete vedieť obracať, keď prídu chvíľky, ktoré sa budú niesť v znamení ,,A zase nič“. Počuť utešujúcu vetu ,,To bude dobré, neboj sa“, môže mať zaiste efekt, ale ak poznáte to, čo vás dokáže vzpružiť a ísť ďalej, nezabúdajte nato. Hoc by to bol aj usmoklený večer nad Denníkom Bridget Jonesovej, po ktorom príde nové ráno s čistou hlavou plnou nápadov.

Ako využiť nezamestnanosť vo svoj prospech?

Spoznávajte! Seba, čo chcete, čo viete, ale aj čo neviete. Hoci je primárne dôležité identifikovať a rozvíjať svoje silné stránky, pozrite sa aj na to, čo neviete tak, ako by ste chceli či potrebovali. Je naozaj tá pokročilá znalosť Excelu v životopise pokročilá, alebo končí pri jednoduchej funkcii Σ?

Znie to možno banálne, ale práve to, že sa niečo nové naučíme, v nás posilňuje naše sebavedomie, zefektívňuje naše fungovanie a samozrejme nám to už nik nevezme. Nikdy nevieme toľko toho, aby sme sa nemohli naučiť niečo nové. Zaujímavé informácie o učení si môžete prečítať aj TU. Myslím, že neexistuje odbor, v ktorom by sa aspoň raz za týždeň nedala nájsť nejaká zaujímavá novinka. Buďte zvedaví. Hľadajte.

Ale čo so životom celý deň?

Pre nezamestnaných by malo byť celodennou náplňou práve hľadanie si práce. Ale ako vieme, ani v klasickom zamestnaní tých 8 hodín skutočne neodrobíte, pretože ľudský mozog sa na jednu činnosť nedokáže tak dlho sústrediť.

Ako však resetnúť svoju motiváciu pri písaní životopisu, hľadaní vhodných inzerátov či praobyčajnom ,,nezbláznení sa“ za počítačom? Rovnako aj tu platí, že treba aktivity striedať. Nebezpečenstvom toho, ak si človek nekontroluje svoje aktivity, môže byť práve zacyklenie sa a následná strata motivácie, či koketovanie s prokrastináciou. K nej je lepšie sa nedostať, a tak okrem toho, že ste hľadačmi, buďte aj manuálnymi ľuďmi, upratujte, opravte, čo bolo dlho pokazené, či okopte záhradu. Málo tipov? Vy si určite niečo vymyslíte.

Len jednoducho zmeňte typ práce a spôsob zamestnania vášho mozgu, lebo ako vieme, aj veľa rozmýšľania a analyzovania škodí. Tým, že témy, ktorým sa človek mentálne venuje, sa zvyčajne stále točia okolo súčasného stavu, je nevyhnutné mať aj chvíľky, kedy človek naozaj vypne. Ak je človek zameraný najmä na negatívnu stránku situácie, jej neustále posilňovanie k ničomu viesť nebude. Teda bude, ale to vás nepoteší a ani v ničom nepomôže.

Tie štyri steny sa so mnou neporozprávajú

To je pravda. A preto, hoci ste bez práce, choďte von. Nepodarilo sa mi nájsť žiaden relevantný prieskum, tak len taký sumár z vlastnej hlavy. Za všetkým, čo kedy robíme, môžeme nájsť nejakú motiváciu. Prečo idete von z bytu? Kvôli nákupu, vyzdvihnúť deti zo školy či vyniesť smeti? Taká klasika. Ale čo tak ísť von len na prechádzku? Ono, tento druh fyzickej aktivity je žiaduci všeobecne, ale počas obdobia, kedy je toho času viac, je ešte žiaducejší.

O vplyve endorfínov, slnečnej energie a nových podnetov asi nemusím hovoriť. Ale hlavne. Nezabudnite na svojich priateľov či známych, ktorí bežne patrili do vášho života. Sú to práve tí ľudia, ktorí môžu byť veľmi nápomocní pri prekonávaní prekážok, alebo vám radi ukážu, aký ste skvelý manažér či rečník, keď nato vy sami zabudnete.

Ono, toto asi nie je veľmi bežné v našich vzťahoch, ale viete, ktoré vlastnosti považuje vaše okolie za vaše najsilnejšie? Nie? Ani ja som nevedela, a tak sa opýtam. Spýtajte sa aj vy. A odpoveď jednoducho prijmite a nenegujte ju. Práve spätná väzba a pohľad z opačnej strany posúva vpred. A tam niekde je aj nová práca.

Ešte koľkokrát sa ma opýtajú na prácu?

Popravde, ešte asi veľakrát. Téma zamestnania je jednou z tém, ktorá patrí do akejsi základnej výbavy pri stretnutiach všetkých druhov. Už sa na ňu len pripraviť. Pamätáte si, ako v mnohých amerických filmoch začínajú skupinové terapeutické sedenia povedaním mena a priznaním si svojho problému? Príde mi to dosť podobné, lebo aj nezamestnanosť je určitá stigmatizácia, ale jej priznanie si, je začiatok cesty.

Častokrát sa mi osobne stalo, že keď prišla reč na prácu, dotyčný človek sa cítil zahanbene a dosť nesvoj. Rozumiem tomu, čo je zrejme za tým. ALE. Nech je teda záver blogu troška osobnejší. Mať zamestnanie či vlastné podnikanie je jedným z pilierov v živote. Zanechať po sebe niečo, či svojím pričinením budovať hodnoty. Avšak v živote nejde všetko podľa plánu. Plány sa menia, rovnako ako sa človek v čase mení, takže ak je jednou zo zmien práve zmena práce, kedy ste momentálne ešte len v štádiu hľadania, vydržte to.

Práca sa opäť do života vráti, skúste využiť toto obdobie na sebapoznávanie, zdokonaľovanie sa, nehľadajte vinníkov, ale ľudí, ktorí vás dokážu inšpirovať či potiahnuť. Buďte hrdí, že dokážete zvládnuť tak náročné obdobie, možno práve z neho raz budete čerpať.

Presýtenosť podnetmi z okolitého prostredia sa stala charakteristickým znakom doby, ktorú žijeme. Možno na prvý pohľad to vyzerá, že my sme v tom nevinne a nemáme na to dosah a ani čas, no opak je pravdou. Aspoň čiastočne. Aj napriek reklamnému smogu, externým požiadavkám z okolia či neočakávaným udalostiam, sme my tí, ktorí môžu vypnúť tragické správy či naučiť sa hovoriť nie na požiadavky, ktoré skôr vysiľujú ako tešia.

Ale ako na to?

V prvom rade bude dobré, ak sa budeme poznať. To znamená vedieť, aký typ osobnosti sme resp. ako radi trávime čas, akým spôsobom dobíjame baterky a aké situácie nás vyvádzajú z miery, alebo aspoň dostávajú do nepohody. Pri príprave tohto blogu mi bolo inšpiráciou poznanie rozdielov medzi introvertmi a extrovertmi, čo je myslím jedna z najjednoduchších typológií osobností vôbec. Avšak ani Eysenckovo delenie na cholerika, sangvinika, melancholika a flegmatika nie je na zahodenie. Teda, nejde ani o to, aby sme sa vedeli zaradiť do nejakej škatuľky, ale o to, aby sme sa poznali. Ani jedna z typológií nie je ospravedlnením či oprávnením k nejakému typu správania, je skôr odpoveďou na to, čo má na správanie človeka vplyv a z čoho vychádza.

Už viem, kým som. Čo teraz?

Povedať formulku, že treba prijať samého seba v celej svojej šírke aj hĺbke by bolo príliš jednoduché. Ale možno práve jednoduchosť je tá cesta. Ak dokážeme prijať fakt, že z nás nikdy nebude veľký rečník, či naopak hĺbavé stíšenie sa nie je cesta pre nás, otvoríme si tým dvere k sebe samému a od tohto momentu je to len krôčik k tomu, aby sme si dokázali viesť svoj život smerom, ktorým chceme. Reálne čas, ktorý neustále plynie, nemáme šancu ovplyvniť. Môžeme ovplyvniť jedine svoju energiu, ktorú v rámci dňa môžeme manažovať.

Manažovať si prácu, na ktorú nemám vplyv?

Väčšina z nás pravdepodobne pracuje na pozíciách, ktoré majú pridelenú svoju agendu, stanovené KPIs či hraničné deadliny. To je fakt. Tieto externé podmienky nie sú závislé od našej vôle. No to, čo ide urobiť, je na základe sebapoznania si zmanažovať svoju vlastnú energiu. Náš organizmus funguje v tzv. cirkadiálnych cykloch, ktoré ovplyvňujú bdenie/spanie, meniace sa hladiny hormónov ovplyvňujú správanie atď. Ak nastáva dlhodobý problém v rámci cyklov, môže to viesť až k badateľným zmenám v správaní a výkonnosti človeka. Prečo o tom hovorím? Lebo v čím väčšej kondícii bude telo, tým jednoduchšie bude zaobchádzať s ním. Už Abraham Maslow definoval základné biologické potreby, ktorých naplnenie viedlo k možnosti pracovať na ďalších potrebách. Príklad zo života: počas striktnej diéty, po úraze, pri prechladnutí či po operácii nie ste naplno schopní podávať výkon. Všetka energia, ktorú máte, spotrebujete na to, aby vaše telo dokázalo fungovať. Preto už možno Hippokrates v dávnych dobách riekol: „Nech je strava našim liekom“ a ja len dodám, že ak chceme vydať zo seba čo najviac, musíme do tela prijať čo najviac. S rozumom.

Telo energiu má. Čo ďalej?

Ak nám po fyzickej stránke nič nechýba, na rad prichádza to, o čom sme si povedali na začiatku. T.j. poznanie seba samého a to nielen vo všeobecnosti, ale aj náš aktuálny stav. Žiadneho lepšieho manažéra svojej energie nenájdete, tak zvažujte, ako s ňou naložíte. Veľakrát sa stáva, že človek pod vplyvom vonkajších očakávaní sa snaží byť iným, akým skutočne je. To je už na zváženie, či takto vynaložená energia je vôbec efektívna. Častokrát potom nezvýši čas na nič iné a tým sa ochudobňujeme. V tomto bode sa však začíname približovať aj k veľmi populárnej téme time-managmentu. Každý človek má svoj najproduktívnejší čas dňa inokedy. Samozrejme, ak je tento čas skoro po obede, nepríde človek do práce pred obedom, hoci aj to by niekde bolo možné. Poznanie toho, kedy budem potrebovať najviac energie je pomôckou na rozloženie svojich síl do dňa. Ak je niekto tvorivý skoro ráno, bude kontraproduktívne dávať brainstorming na večer. Ak viem, že zdrojom energie je striedanie aktivít, tak ich striedam. To sú tie momenty, kedy prechádzka na obed, zaplávanie si počas obeda, alebo krátky futbálek môžu prinavrátiť energiu a motiváciu k ďalším aktivitám dňa. Poznať samého seba nie je otázka jedného dňa. Je fajn byť zvedavý a občas sa zamyslieť nad tým, že prečo mi príprava príhovoru zaberie pár minút, ale napísať článok o tom je na pol dňa. Lenivosť nie je takmer nikdy odpoveď. Tým, že každý máme určité zaužívané vzorce správania a myslenia, si potrebujeme prispôsobovať svoj deň svojmu rytmu. Ak je niekto nočný vták, raňajšie stretnutia nebudú mať význam, jedine ak by ste chceli stretnúť nevyspatého človeka, ktorý má od sústredenia veľmi ďaleko.

Čakali ste niečo iné?

Mojím cieľom je skôr nakopnúť vás k zamysleniu, než vám dať návod na to, ako zvládnuť 100 úloh v rámci 24 hodín (ktorý aj tak nemám). Nie nad ničím ani nikým iným, ale nad sebou. A ani nie nad tým, čo by ste hneď mohli zmeniť, aby vám život ľahšie plynul. Na to, aby ste mohli urobiť osožné zmeny, potrebujete vedieť, kým v skutočnosti ste. A perlička na záver. O kreativite sa na psychoblogu ešte dočítate, no toto zistenie som si nemohla nechať pre seba. Podľa jednej z posledných štúdií je možné nabudiť kreativitu aj za pomoci elektród smerujúcich priamo do mozgu. Troška komplikované na bežný deň. Ak to ani vás neláka, skúste nájsť tú svoju cestu, ako vyťažiť zo svojho potenciálu čo najviac produktívnej energie.

Možno ostanete prekvapení, čo všetko sa dá.

Ešte za čias štúdia na vysokej škole sme sa mnohokrát učili o tom, ako je pre náš život dôležité identifikovať naše silné stránky a následne ich rozvíjať. Aby sme mali jednoducho niečo, v čom sa môžeme stať expertmi a ,,neplytvať“ energiou na slabiny, ktoré by v konečnom dôsledku spôsobili, že nebudeme expertmi v ničom. Rečou ľudovej múdrosti ,,nemôžeme byť dobrí vo všetkom“. A tak si teda niektorí to svoje orechové pre život nájdeme už v škôlke. Hra na pekárov sa v dospelosti pretaví do vychýreného cukrára, z večne ubehaného chlapčeka sa stane vytrvalý bežec ocenený nejednou medailou, z malej školáčky, ktorej učaruje mikroskop, sa časom stane vedkyňa, ktorá raz posunie výskum o ďalší krok dopredu, atď.

A čo vy?

Ani vy sa neviete identifikovať s týmito príkladmi a možno ani doteraz neviete, čo je to pravé orechové pre vás? Nebojte sa, nie je to neobyčajné a popravde ani výnimočné. Človek častokrát ani po skončení školy nevie, čo je to jeho, v čom je výnimočný a z čoho by ďalej mohol čerpať a viesť tým život smerom, ktorý by ho spravil šťastným. Tento blog však nebude o tom, ako sa dopracovať k tomu, v čom ste dobrí a čo by vás mohlo potenciálne napĺňať viac, ako to čo práve robíte. Bude skôr o tom, ako si nájsť čas nato, vôbec začať hľadať, lebo ako iste vieme, sme generácia, ktorá nemá na nič čas.

„Je popoludnie a ja som dnes ešte nič nespravila.“

Týka sa to aj vášho popoludnia? Možno nie tohto, ale pár ich už určite bolo. Prečo? Jasné, sú dni, kedy je jedna porada strieda druhú a dopoludnie prejde ako nič, takže sa človek reálne k rozrobenej úlohe zo včera ani nedostane. A čo ten kopec mailov, ktorý sa cez noc nahromadil v schránke? Kedy sa k nemu dostanete? Možno tá porada nie je pre vás až tak dôležitá, alebo ste len v roli pozorovateľa (ak je tomu tak, je vaša účasť vôbec nevyhnutná?), tak si skúsite otvoriť notebook alebo telefón. Začnete triediť doručenú poštu jedným okom, druhým okom sa pozeráte na prezentáciu, jedným uchom počúvate kolegu, ktorý poradu vedie a tým druhým vnímate tichú debatu kolegu odvedľa. Hodina prejde, odchádzate z porady, ktorá vám veľa nedala, odpísali ste na pár mailov, zasmiali sa na kolegovej poznámke a popoludní tak či tak musíte zájsť za kolegom, že na čom ste sa vlastne na porade dohodli, lebo k tomu vaša pamäťová stopa nesiaha. A pred koncom dňa vám príde mail od klienta, že neporozumel vašej reakcii z rána, lebo to bolo úplne mimo témy. Už ste to zažili? Snaha o multitasking, ako novodobú ,,značku kvality“ častokrát ide práve na úkor kvality.

„Prepáč, zopakuješ mi ešte raz, čo si mi hovoril, keď som telefonoval? Vypadlo mi to z hlavy.“

Nuž, ono sa to do tej hlavy možno ani nedostalo. Prečo? Náš mozog nie je stavaný na to, aby sme prijímali a spracovávali viacero podnetov rovnakými senzorickými kanálmi, pokiaľ aspoň jedna takáto činnosť nie je zautomatizovaná. (Prikyvovanie hlavou v štýle Áno, miláčik, sa za zautomatizovanú činnosť nepočíta.) Spomeňte si na vaše prvé kilometre za volantom, kedy aj náznak konverzácie bol rozptyľujúci a o zapnutom rádiu nemohlo byť chýru ani slychu. Po čase sa z tejto aktivity stala rutina. To už váš mozog dokázal bez problémov spracovávať rôzne ďalšie podnety vo forme rozhovoru či hudby. Tak fungujeme, keď je niečo zautomatizované, ľahšie reagujeme na podnety vonkajšieho sveta. Aj keď tu sa mi natíska polemizovať o tom, či si aj zautomatizované činnosti ako šoférovanie či umývanie zubov, nezaslúžia našu plnú pozornosť a tým môžu obohatiť náš život. Ale o tom možno inokedy.

„Môžem na chvíľku? Bude to len minútka.”

Vráťme sa však k našim životom. Ešte stále tým pracovným. Či už máte nad sebou svojho team leadra, alebo ste ním vy sám, či pracujete sami či študujete, koľko vecí skutočne dokážete urobiť v jednom momente? Budem dúfať, že odpovedáte, že len jednu. Lebo tak to reálne je. Avšak koľko úloh a žiadostí o pomoc či vašu pozornosť visí nad vami v jednom momente? Nespočetne. Čo však s tým? Skúste singletasking. V praxi to nevyzerá tak, že ráno začnete robiť na jednej úlohe a budete na nej robiť až do večera, lebo veď single. Singletasking je o tom, že si vážite svoj čas, ale aj čas ostatných a zameriavate sa v jednom momente len na jednu úlohu. Ako si nastavíte priority (poradie) medzi jednotlivými úlohami, je už samozrejme ďalšia vec. Ak máte napríklad vyčlenený blok 30 minút na prípravu prezentácie, využite ho naplno. Všetky mailové notifikácie, chaty a otázky kolegov, nie sú len minútkou navyše. Sú pascou, do ktorej keď sa dá človek chytiť, bude ho to stáť ďalšie minúty pri snahe o znovuzameranie pozornosti k téme, ktorá to bola. A veľká väčšina otázok naozaj môže počkať tých pár minút. Ozaj, o čom mala byť tá prezentácia?

„Čo si mi to povedala, drahá, keď som pozeral ten futbal?“

Snáď sa táto otázka nekončí v mnohých partnerstvách hádkou. Možno na nej však veľmi dobre ilustrovať potrebu singletaskingu v našich životoch. Ak ich chceme mať pokojnejšie. Hoci si možno opojný opar večnej zaneprázdnenosti razí svoju cestu k módnym trendom, z výskumov novších či starších vyplýva, že ľudia chcú byť predovšetkým spokojní, šťastní, zdraví, robiť, čo ich napĺňa, fungovať v stabilnom partnerstve. No áno, toto za peniaze nekúpite. Nevyhnutným pre každú z týchto hodnôt je čas. Ak správne investujeme svoj čas, stále sa nám to vráti.

Z výskumov vieme, že ľudia žijúci v stabilných partnerstvách a manželstvách sú jednak šťastnejší ale zároveň aj zdravší. Neskĺznem do partnerských poučiek, len nadhodím možnosť zapojiť singletasking aj do mimopracovných vzťahov, ale aj do vzťahu k sebe samému. Má to zmysel? Veď ten druhý pochopí, že scrollovanie sociálnymi sieťami je v poriadku a ja ho aj napriek tomu počúvam, či? Pamätáte sa na posledný rozhovor s niekým, z ktorého ste boli úplne unesení? Nemuselo ísť o hĺbanie o zmysle života, pokojne mohlo ísť aj o rozprávanie o dovolenke, ale nič vás nerušilo. Aký to bol pocit? Určite skvelý. Keď si ho doprajete čoraz viac, už nebudete mať potrebu reagovať na práve prijatý mail, ktorý vám jednak môže pokaziť náladu a jednak stratíte niť celého rozhovoru a taktiež s úctou voči druhej strane to bude pokryvkávať.

„Stále odo mňa niekto niečo chce a hneď.”

A čo singletasking a my sami? Často sa umárame tým, že koľko toho naozaj máme, nič nemáme dokončené a nové úlohy stále prichádzajú. A stále dokola. Ešte akoby sami zosilňujeme dôležitosť všetkého, čo nás čaká. Čo s tým? Vedieť povedať nie na požiadavky z vonku, presunúť ich na iný termín je nielen zodpovedné, ale aj veľmi ohľaduplné k sebe samému. Vedieť si manažovať nielen čas, ale aj svoju pozornosť nie je sebecké, ani prejavom toho, že by sa vám nechcelo. Je to prejavom zrelosti a v konečnom dôsledku je to dobré pre všetkých. Btw. Koľkokrát ste už pripálili jedlo, lebo ste zároveň vešali prádlo?

„Ty si taký skvelý multitasker!”

Naozaj? Lebo v skutočnosti multitasking neexistuje. To, čo robí náš mozog, je obyčajné rýchle prepínanie medzi úlohami. A čo sa stane, keď váš partner prepína počas večera dokola 4 televízne stanice? Nemáte z toho zážitok, zo všetkého vám niečo ujde a nakoniec sa možno pohádate, lebo ste nevideli záver filmu. Berte to len ako paralelu s tým, že náš mozog je geniálny, no v tomto sa nesnažme robiť viac, ako je jeho kapacita a radšej využime to, na čo je stavaný. Dlhodobý nápor nedokončených úloh, naša nespokojnosť s výsledkami, zlý feedback od okolia a frustrácia… To je zaručená cesta k tomu, že naša spokojnosť pôjde dolu kopcom a odtiaľ je len krôčik k vyhoreniu.

Ako teda nato?

Ak si chcete len otestovať, aké by to bolo zamerať svoju pozornosť len na jednu aktivitu, skúste to. Prežiť vedome deň s tým, že keď budete telefonovať, budete len telefonovať, pri odpisovaní na maily sa nebudete rozprávať o dôležitom projekte s kolegom a v rámci písania článku si nebudete zároveň chatovať s dodávateľom novej skrine, môže byť naozaj obohacujúce. Je možné, že na konci dňa zistíte, že upriamená pozornosť na to, čo práve robíte, vám priniesla pár minút navyše, ktoré vám zvyčajne chýbali.

Je veľa vecí, na ktoré v živote nemáme jednoduchý dosah. To, či dokážeme povedať Nie na vyrušujúci podnet, je jedným zo spôsobov, ako v sebe objaviť nový potenciál a radosť. A možno práve tým, že si v živote upraceme krôčik po krôčku, veci nám pôjdu kvalitnejšie a možno aj rýchlejšie, si vytvoríme čas nato, aby sme našli to naše pravé orechové.

Skúsite singletasking?

,,Človek má toľko sociálnych ja, koľko je rozdielnych skupín ľudí, na ktorých názore mu záleží. Vo všeobecnosti platí, že každej z tých skupín ukazuje inú stránku vlastnej osobnosti.”  William James

Súhlasíte? Nebolo by ideálne vychutnať si život s jedným autentickým ja, ktoré by neovplyvňovalo to, s kým a v akej situácii sme? Keď Carl Gustav Jung pred desiatkami rokov pokladal základy typológie osobnosti vychádzajúcej zo vzťahu k prostrediu, ani len netušil, že ako to bude vyzerať v 21. storočí. Asi (určite) to malo niečo do seba, keď nás aj dnes zaujíma, ako sa správame a skúmame hlavne prečo. Pre mňa osobne je táto typológia jedným zo základných pre lepšie porozumenie svetu a tým, ktorí ho tvoria.

O 5 minút prejav pred veľkým publikom a žalúdok zovretý ako nikdy, roztrasený hlas pri argumentácii v skupine, panika zo zoznamovania sa s novými ľuďmi… Napadne vám to, keď vás požiadam o to, aby ste si predstavili introverta? Po dlhšom uvažovaní, možno aj za pomoci googla by ste našli ďalšie charakteristiky, ktoré bez pochyby ľuďom s introvertnejším typom osobnosti prislúchajú. Introverti sú z každej strany radení k tým, ktorých bohatosť vnútorne prežívaného sveta častokrát odtŕha od spoločenského diania a medziľudských kontaktov a väzieb, jednoducho si častokrát vystačia aj sami, alebo uprednostňujú stabilný okruh menšieho počtu priateľov. Niekto by možno napísal, že sú vlastne nespoločenskí. Našli ste sa v opise introverta? Odľahlo Vám, že nie? Nuž, asi Vás sklamem, ale v každom z nás je namixovaný aj tento typ osobnosti a sama si dokonca myslím, že čím viac introverta, tým lepšie. Dajte mi chvíľku a ja Vám to objasním.

Žiadne delenie nie je len čiernobiele, a teda ani v tomto prípade nie ste vyhradený len jeden typ správajúci sa len jedným spôsobom. Resp. je zbytočné určité charakteristiky a prejavy správania prisudzovať len určitému typu osobnosti. Introvert nie je len ten, ktorý celý život prežil v laboratóriu nad výskumnou dilemou s minimom komunikačných interakcií a extrovert nie je len ten sebavedomý šašo, ktorý dá prejav pred tisícovým publikom ľavou zadnou. Možno niekedy to, čo na nás pôsobí extrovertne je len výsledkom intenzívnej práce introverta, aby zvládol nároky, ktoré konkrétna udalosť vyžaduje.

Svet potrebuje introvertov

Ak sa budeme pozerať na introverta len ako na človeka s osobnosťou, ktorá je v niečom pre momentálny spoločenský ideál nedostatočná, ochudobníme len sami seba. Prečo? Pretože svet potrebuje introvertov. Za veľkými objavmi, posunmi spoločnosti vpred ale aj možno za vašou pozitívnou zmenou v živote stojí práve introvert. Parafrázujem názov skvelej knihy o introvertoch od Susan Cane- práve to, že žijeme vo svete, ktorý mnohokrát nedopustí chvíľku ticha, je výzvou nielen pre extrovertov, ale aj pre početný zvyšok populácie. Jedna z reakcií, ktorými človek odpovedá na podmienky, v ktorých žije, je práve adaptácia. Jednoducho povedané zvyknete si správať sa určitým vzorcom správania a akoby prijmete situáciu za svoju. Z krátkodobého hľadiska to je v poriadku, no chceli by ste žiť celý život spôsobom, ktorý vás stojí viac námahy, ako vám prináša radosti? Ak hovoríte v živote stále a veľa, spadnete do škatuľky ukecaných, ak však hovoríte menej, venujete pozornosť sebe, okoliu a ostatným, začína sa miska váh introverzie nakláňať zase k Vám. Je to zlé? Vôbec nie. Som rada, že sa postupom času na to prichádza. Hoci častokorát ten bohatý vnútorný svet nie je jednoduché na prvýkrát identifikovať ako prínos, dajte tomu šancu. Zmienku o extrovertoch nájdete vo vyhľadávačoch približne na 4,5 milióne stránkach, o introvertoch je to trikrát viac. Príde mi to ako paralela, že o introvertoch je toľko písané. Rovnako ako aj oni sami veľmi radi dávajú svojim myšlienkam textovú podobu. Introverzia je len iný prístup k životu hodný obdivu a rešpektu. Veď introvertov je takmer polovica.

Uplatnenie introverta. Prečo nie?

Keď si pozriete požiadavky budúcich zamestnávateľov na kandidátov o veľkú väčšinu pracovných pozícií, nájdete tam charakteristiky predovšetkým extrovertov, mali by ste byť komunikatívny, mať veľmi dobré prezentačné zručnosti, byť flexibilný atď. Kvality ako rozhodnosť, zameranie na detail, empatia sú vidieť zriedkavo. Samozrejme, nie je pracovná pozícia ako pozícia, ale na druhej strane mať v človeku troška introverta nie je absolútne na škodu. Tak dovoľte, aby váš vnútorný introvert dodal životu ten správny šmrnc. Bohatosť vnútorného sveta a nevšedné spôsoby vyjadrenia neraz môžu zvýšiť kvalitu tohto podnetmi preplneného sveta, v ktorom všetci existujeme.

Nech teda nehovoríme len všeobecne, ale spomeniete si na pracovnú poradu, kedy dostal priestor na prejavenie názoru aj nenápadný a zväčša mlčiaci kolega? Predpokladám, že to stálo zato a nebolo to len tliachanie do vetra. Menšia reaktivita kolegu vytvorila priestor na zamyslenie sa a zváženie všetkých rizík. Za kým sa pôjdete poradiť, keď budete stáť na prahu dôležitého rozhodnutia? Všeobecne máme tendenciu vyhľadávať v takýchto situáciách tých, ktorí nás vypočujú s pokojom Angličana a zvážia všetky uhly pohľadu, ktoré už my nevidíme. Preto si osobne myslím, že namiešať akékoľvek tímy pracovné či aj tie nepracovné je dobré v určitom pomere, aby tam bolo z každého rožka troška.

Ale čo partnerské vzťahy?

Svet sa nevie dohodnúť, či sa tie protiklady skutočne dlhodobo priťahujú, alebo je to len krátkodobé a nakoniec sa budú odpudzovať. Vo všetkom ide o komunikáciu. Ak je pre vás ten druhý partner príliš hlučný a vy potrebujete ticho, analyzujte to a porozprávajte sa a nájdite ten kompromis, ktorý vám prinesie príjemné spolužitie. Ak chce byť jeden každý piatok vonku a druhý by radšej ostal doma, dohodnite sa na nejakom pomere, schodnom pre oboch a tiež na zložení, v ktorom budete tráviť svoj čas. Nech je ako sa hovorí vlk sýty aj ovca celá. Z rozhovorov z rôznorodých partnerstiev mi vychádza, že to, čo si zvyčajne vážime na tom druhom je to, čo možno my sami nemáme a zároveň obdivujeme, a tak sa nedivte, že pre partnera, ktorý miluje byť stredobodom pozornosti, je práve vaša schopnosť zvážiť pre a proti a rozhodnúť sa, alebo schopnosť triezvo zhodnotiť investíciu priam neodolatelná. Alebo páni, ktorí možno pri spoločnej večeri s priateľmi nie ste iniciátorom komunikácie, nechajte aby vás vaša partnerka milovala pre pokoj, ktorý do života dokáže vniesť.

Nech už naberáte nové sily v dave ľudí či v prítmí a za zvuku pokojnej hudby, nechajte vyniknúť svoju jedinečnosť, je veľa ľudí, ktorí to ocenia. Kedysi koloval vtip, že každá brunetka potrebuje svoju blondínku, ja to s humorom nemyslím, keď poviem, že každý extrovert potrebuje svojho introverta. Jednoducho si dovoľte byť tým, kým naozaj ste.

PS: Viete kto bol krkom, ktorý otáčal hlavou prezidenta F. D. Roosevelta? Jeho manželka Eleanor, introvertka, ktorej vnútorná sila, myšlienky a aktivity zmenili svet.