Dnes máme viac možností žiť svoj život podľa svojich túžob. Môžeme sa ľahšie vzdať presvedčení, ktoré nás obmedzujú, zmeniť povolanie a sociálne prostredie, vybrať si náboženstvo a politické názory. Množstvo príležitostí na sebarealizáciu však pridáva pochybnosti. Čo je vo mne skutočne moje? Čo je moje pravé ja?
Aby ste mohli povedať „ja som“, musíte pochopiť a prijať minulosť svojej rodiny a vedome v nej zaujať svoje miesto. Životné situácie, ktoré prijímame alebo odmietame, sa stávajú stavebnými kameňmi, ktoré tvoria to, kým sme. A aby sme sa stali sami sebou, musíme si vedome vybrať to, čo v sebe cítime ako dobré, a zbaviť sa toho, čo nás trápi.
Môžeme sa vnímať najmä ako profesionál alebo napríklad matka rodiny, akoby sme sa uzavreli do jedného jediného obrazu. Ale počas dňa môže byť človek pracovníkom aj priateľom, rodičom aj manželom, smutným aj nahnevaným, milujúcim aj ľahostajným.
Tieto stavy je potrebné neustále vzájomne zosúlaďovať. Mýlia sa tí, ktorí si myslia: „Stal som sa sebou a teraz takým zostanem navždy.“
„Som taký a nemôžem s tým nič urobiť“, ‚Mám takú povahu‘ – kto z nás nepočul takéto frázy? Niekedy začíname veriť, že sme definitívne sformovaní, že všetky vlastnosti našej osobnosti a charakterové črty sú nemenné.
Ale zaujatím tohto postoja sa človek obmedzuje, nedovoľuje si napredovať, rozvíjať sa, a preto sa izoluje sám od seba. Cestou k sebe samému je neustály rozvoj a zmena.
Niektorí ľudia si myslia, že byť sám sebou znamená povedať o sebe doslova všetko a otvorene povedať druhým, čo si o nich myslíte. V skutočnosti je našou výzvou nájsť súlad medzi vlastnými myšlienkami, pocitmi a tým, čo vyjadrujeme druhej osobe.
Ak pri komunikácii pochopím, čo je pre mňa dôležité, predpokladám, čo je dôležité pre druhého človeka, zohľadním miesto a čas komunikácie, budem schopný vyjadriť svoje myšlienky a pocity bez toho, aby som porušil hranice druhého človeka.
Vytesnené spomienky, duševné traumy, nezodpovedajúce túžby nám bránia byť úprimní. Nepriznávame si ich, pretože sa podvedome bojíme ich ničivej sily. Ak však s nimi pracujeme, skúmame sami seba, začneme s druhými komunikovať iným spôsobom.
To obohacuje a zjednodušuje náš život: umožňuje nám to živšie prežívať pocity, slobodnejšie hovoriť o sebe a svojich túžbach a zároveň nás to zbavuje ťaživej potreby predstierať alebo prikrášľovať sa.
Keď si uvedomíme, že niečo nemôžeme, nechceme alebo nemáme na to čas, prežívame silné a nie vždy príjemné emócie, ale v dôsledku toho začneme oveľa lepšie rozumieť sami sebe.
Je dôležité rozlišovať medzi vnútorným pocitom, ktorý nám dáva jasne najavo, či hráme nejakú úlohu, alebo žijeme svoj vlastný život. V každom z nás je „iný v sebe“, ktorý nám pomáha všímať si naše pocity, myšlienky a činy a vzťahovať ich na seba. Tento druhý nie je dozorca ani hodnotiaci intelektuál. Skôr ho možno prirovnať k akémusi anjelovi, ktorý nás starostlivo priťahuje k sebe samým.
Mnohí ľudia majú pravidelne problémy s ochranou svojich hraníc: sme zvyknutí komunikovať pokojne a snažíme…
Superinteligenti často zlyhávajú vo veciach, ktoré sú pre ľudí s priemernou inteligenciou ľahké. Otestujeme to?…
Žena v domácnosti alebo kariéristka - na tom nezáleží. Sila ženy nespočíva v úlohe, ktorú…
Máte pripraviť veľkú správu a chodíte po dome a premýšľate, kde ešte umyť, upratať a…
Niekto dodnes neverí v existenciu depresie, niekto sa jej bojí alebo ju považuje za jeden…
O výhodách a spôsoboch, ako rozvíjať empatiu nečítal (a nenapísal) desiatky článkov, zdá sa, len…