Ako traumy z detstva formujú syndróm oneskoreného života: príklady z praxe kouča

“Postavím sa na nohy a začnem sa viac venovať svojim koníčkom”, “kúpime si vlastný byt, potom si ho zútulníme”, “hneď ako sa naskytne príležitosť, určite budem hovoriť o povýšení” – poznáte takéto myšlienky? Ak áno, potom ste sa s najväčšou pravdepodobnosťou stretli so syndrómom odloženého života, ktorý sa často formuje už v detstve. Ako presne sa to deje, vysvetľuje príklad klienta z oblasti manažmentu.

Oslovil ma mladý muž menom Michael – charizmatický, štýlový, na vrchole kariéry. Bol však nespokojný sám so sebou v mnohých oblastiach života: osobnej, profesionálnej, finančnej, tvorivej. Samotný Michail, krčiac ramenami, sa charakterizoval takto: “Nie že by som bol neúspešný, ale nie som ani ‘úspešný’. Svoju nespokojnosť so sebou považoval za oprávnenú: nerealizoval sa ako človek a odborník, hoci mal všetky možnosti a šance: “Keď som mal 20 rokov, svoju budúcnosť som si predstavoval úplne inak”.

Michail nepripisoval príčiny neúspechov počasiu, zákazníkom, sankciám a retrográdnemu Merkúru. Snažil sa ich hľadať v sebe, bez toho, aby zachádzal do hluchého sebapozorovania, ale všimol si, že prokrastinácia nemilosrdne žerie čas života: “Dôležité veci odkladám na neskôr a čakám, kým sa začne skutočný život. Ale ten sa samozrejme nekoná. Michaila ku mne priviedli pocity viny a menejcennosti, ktoré ho frustrovali čoraz viac, až mu bolo jasné, že buď treba problém vyriešiť, alebo ho úplne znehybní.

Ide o to, že Michael má syndróm odloženého života – žije “na minime” svojich schopností a možností: akoby si šetril sily na “skutočný” život v budúcnosti. To je nebezpečné, pretože čas plynie nepozorovane: roky plynú, ale človek stále žije “na hrubom náčrte”. Séria rozhovorov s Michaelom vyniesla na svetlo päť významných príbehov, ktoré ovplyvnili formovanie takéhoto správania – štyri z nich sa odohrali v detstve.

PRÍBEH Č. 1. STRATENÝ ROBOT

“Žili sme biedne, ale rodičia sa o mňa vždy starali. V materskej škole malo veľa chlapcov hračky robotov, ale ja nie. Závidel som, veľmi som si ho želal pre seba a požiadal som rodičov o darček. Obávali sa, že sa nechám uniesť “všelijakými strieľačkami”, a na drahý plast neboli peniaze. Ale ja som ju naozaj chcel. Nakoniec mi dali hračku mojich snov. Bol som taký šťastný! Na druhý deň som si ju napriek presviedčaniu vzal do škôlky a na prechádzke som ju stratil. Robota sme hľadali s celou skupinou. Reval som, trhal som trávu, váľal som sa po zemi a nechcel som odísť. Robota sa im nepodarilo nájsť. Zrejme si ho niekto nenápadne vložil do vrecka.”

Vplyv histórie

Michail si uvedomil, že druhú robotu si už nebude môcť kúpiť. Prišiel o to, o čom sníval v prvý deň, a to v jeho mysli sformovalo myšlienku: “Skôr či neskôr prídem o to, čo mi je drahé. Sklamal som rodičov, je to moja vina, tak nech je”.

PRÍBEH Č. 2. HRAČKA LORRY

“Jedného dňa pred naším domom zastavilo nákladné auto s nemeckými značkami. Ľudia si rýchlo uvedomili, čo sa bude diať, a zhromaždil sa dav. Mojej mame sa podarilo ukoristiť niekoľko krásnych hračiek, z ktorých som sa tešil ešte niekoľko rokov.”

Vplyv histórie

Radostná udalosť je skutočným zázrakom, o ktorom sníva každé dieťa aj dospelý. Len v Michailovom podvedomí je zafixovaná myšlienka: “Niečo určite spadne z neba, zázraky sa dejú na vašej ulici, u vás doma.” Viera v zázraky môže byť pre človeka oporou, ale pre Michala sa stala zámienkou, aby nežil naplno: načo sa snažiť, keď šťastie samo spadne z neba. Ale to je klamstvo: musíme byť sami sebe vrtuľníkovými kúzelníkmi.

PRÍBEH Č. 3. REVOLÚCIA

“Mal som hračkársky revolver. Kovový, krásny. Veľmi som si ho vážil. Jedného dňa prišla na návštevu sesternica a jej syn, ktorých som videl po prvý raz. Otec mu bez dlhého rozmýšľania dal moju zbraň. Ešte aj teraz mi je to trochu ľúto. Viete si predstaviť, ako sa cítil ten chlapec?”

Vplyv histórie

Pre dieťa je hra hlavnou činnosťou: obľúbené hračky sú mimoriadne dôležité a ich strata sa rovná smútku. Keď otec bezdôvodne dal synovu obľúbenú hračku inému dieťaťu, Michail to vnímal ako zradu. Spomenul si, že každú chvíľu môže prísť o to najdôležitejšie a nebude schopný vzdorovať vonkajším silám.

PRÍBEH č. 4. “SKÚŠAJTE LEPŠIE”

„Môj otec bol so mnou málokedy spokojný. Keď som dostal dve A a dve B, zameral svoju pozornosť na B: “Prečo nie všetky A?” Snaž sa viac.” Keď som pomáhal otcovi s opravami, pravidelne som počúval: „Ukážem ti, ako na to,“ „Sám to zvládnem rýchlejšie.“ Dokonca nedávno, keď som opravoval zámok, stál vedľa mňa a povedal, že sa mi to nepodarí a niečo rozbijem. Zvládol som”.

Vplyv histórie

Takéto komentáre rodičov sú vnímané ako opravy v duchu: „Všetko je v poriadku, ale musíme to urobiť znova. Až keď ste dieťa, skutočne zasiahli vašu sebaúctu: ak to aj tak poserem, prečo začať niečo robiť? Michaelov tieň zvolil sebasabotáž, aby sa vyhol chybám a nedokonalým výsledkom. Michail priznal, že keď mu ostatní povedia „Dokážeš to“, „Urobíš to ako vždy najlepším možným spôsobom,“ demotivuje ho to. Ak takéto očakávania nie sú vyslovené, práca ide oveľa rýchlejšie.

PRÍBEH č.5. EXKOMUNIKÁCIA

„Od detstva zaberá cirkev veľkú časť môjho života, dokonca som bol cirkevným aktivistom. Ale keď som dostal tetovanie, ktoré vizuálne odrážalo moju vieru, vedenie cirkvi ma požiadalo, aby som ho odstránil. Odmietol som a potom som bol exkomunikovaný. Pastor protestantskej cirkvi povedal: „Sme nútení ťa exkomunikovať nie preto, že máš tetovanie, ale preto, že si si ho neodstránil. Nie každý toto rozhodnutie podporil, ale bol som morálne zdrvený, pretože ma „popravili“ moji vlastní ľudia.

Čoskoro som sa presťahoval. Začal som navštevovať iný zbor, ale aby ma prijali, predchádzajúci zbor ma musel v pokoji požehnať na tento prechod. Išiel som pre požehnanie. Pastor vyjadril svoju pripravenosť, ale vyslovil podmienku: odstráňte tetovanie. Celá táto situácia bola šokom. Videl som „temnú stranu Mesiaca“ a už som nechcel byť astronautom.

Vplyv histórie

Ak dieťa nedostalo dostatok neodsudzujúcej lásky, pozornosti a náklonnosti od významných dospelých, potom sa ako dospelý nevedome snaží túto lásku získať.

V kostole Michael našiel prostredie lásky a prijatia. Tetovanie sa preňho stalo kvintesenciou viery, no kvôli nemu ho na vrchole aktivity a vývoja vyhodili ako mor: „Už nie si náš. Vtom sa vo vnútri niečo zlomilo a Michail veril, že je vyvrheľom a podvodníkom. Pokusy vymaniť sa z tohto kruhu narážali na vnútornú kritiku. A vzorec „odlož to na neskôr“, už pevne zakorenený v podvedomí po traume z detstva, sa stal ešte silnejším. Vybetónované.

Keď to vidím, je veľmi dôležité povedať: „Prestaň! Áno, takéto udalosti sa stali, ale moja psychika vyvodila nesprávne závery. U mňa je všetko v poriadku. Môžem žiť.”

Rodičia vytvárajú perfekcionistov s dobrými úmyslami: chcú, aby ich deti dosiahli svoj potenciál a naučili sa disciplíne.

Ale zo všetkých týchto „mohlo byť lepšie“ sa dieťa naučí myšlienku: „Bez ohľadu na to, čo robím, nie som dosť dobrý. V analytickej psychológii sa tomu hovorí kráľovská trauma.

Z perfekcionizmu vyrastá komplex podvodníkov – už v dospelosti zostáva človek presvedčený, že sa mu nepodarí dosť dobre, že všetky jeho úspechy sú nezmysly. Psychika sa unavuje neustálym vnútorným odsudzovaním: „Prečo stále počúvať výčitky? Ak to nie je možné a určite dôjde k odsúdeniu, je lepšie to nerobiť vôbec.” Takto sa formuje vnútorný komfort vzdávaním sa úspechov, cieľov a života.

Michail si dokázal zapamätať tieto príbehy, vidieť súvislosti medzi nimi a dopad, ktorý tieto traumy mali na jeho život. Vybrala som preňho niekoľko cvikov, ktoré mu časom pomôžu stať sa odvážnejším. A hlavnou vecou je vytvoriť vnútornú podporu, ktorá nezávisí od vonkajších faktorov.

„Rozprával som sa so svojím detským ja; určil, čo na zozname úloh možno dokončiť nedokonale (ukazuje sa, že takmer všetko!); porovnávať sa s ostatnými na základe skutočných úspechov. A vyzliekol sa a pozrel sa cez rameno do zrkadla: na chrbte nemá krídla – môžeš byť nedokonalý,“ hovorí klientka. Na konsolidáciu výsledkov sa cvičenia musia pravidelne opakovať, pretože psychika, rovnako ako svaly, je inertná.

Keď veríme, že s nami niečo nie je v poriadku, je pre nás mimoriadne dôležité, aby všetko okolo nás bolo „v poriadku“. Chytáme sa za túto vonkajšiu slamku, no jedného dňa sa zlomí a náš svet sa zrúti. Preto musíte poznať pravdu: všetko je tak s vami. Bez ohľadu na to, čo sa deje vonku. Nasledujte svoju vnútornú pravdu a rozvíjajte ju smerom von.