Ako odpustiť otcovi: osobná skúsenosť psychológa

Všeobecne sa predpokladá, že dospelé deti ľahšie prežívajú odlúčenie rodičov. Ale aj v dvadsiatke môže odchod otca zanechať také hlboké rany, že liečba bude trvať mnoho rokov. Psychologička Olga Khodaeva nám porozpráva, čím si prešla, kým dokázala odpustiť.

Chcel som o tom napísať už dávno, ale nemohol som. Nedá sa písať, keď vás z každého slova bolí vo vnútri, keď vzlykáte a nemôžete prestať, keď po stýkrát kričíte: “Ocko, ako si mohol?”. A nie je to ľahké ani teraz. Ale cítim, že som pripravená povedať vám, k čomu som dospela, odkedy sa moji rodičia rozviedli.

Psychológovia hovoria, že čím je dieťa staršie, tým ľahšie prijíma rozvod rodičov. Ja si tým nie som taká istá.

Pamätám si na deň, keď môj otec odišiel. Keď som otvorila dvere prázdnej skrine v spálni mojich rodičov a všetko sa v nej zrútilo. Bolo to, akoby mi do hlavy zabodli kovovú špicu: “Ani sa nerozlúčil.” Cítila som sa chladná a prázdna, potom ma začala páliť neznesiteľná nevôľa. “Odišiel.” Ako stratené šteniatko, ktoré vyhodili na ulicu, som si sadla na zem k prázdnej skrini a hlasno, detsky som plakala. V tom čase som mala dvadsať rokov.

Miloval som ho. Otec bol najdôležitejším mužom v mojom živote. Bol som na neho hrdý. Bol mi oporou v mnohých ohľadoch, mohol som sa naňho spoľahnúť. Pamätám si, ako som bol dlho chorý v škole a vynechal som celú štvrtinu. Učitelia so mnou odmietali pracovať: veľké objemy za krátky čas. Otec ma za pár nocí pripravil na test a ja som úspešne uzavrel štvrťrok. Zachránil ma, keď som sa dostal do rôznych problémov. Niekoľko blokov bežal bosý za jedným z mojich násilníkov, aby ho chytil a potrestal.

Mojím jediným želaním vtedy bolo získať všetko späť

Otec mamu zbožňoval. Vždy to hovoril. Dával jej koše kvetov, plnil jej želania, snažil sa, aby sme sa všetci cítili dobre. A ja som bola šťastná a mala som ich oboch rada. Ale niečo sa v ich vzťahu zlomilo. V jednom okamihu som o všetko prišla.

Mojím jediným želaním v tom čase bolo získať to všetko späť. Uvedomovala som si, že vzťah mojich rodičov sa nedá napraviť, ale chcela som, aby sa náš vzťah vrátil. Veď pred odchodom povedal, že s nami, jeho dcérami, bude všetko po starom. Ale celé tie roky sme prakticky nekomunikovali. Zo začiatku to bolo bolestivé, niekedy až neznesiteľné. Boleli ma akékoľvek príbehy, filmy, zmienky o vzťahoch otca a dcéry, najmä ak boli podobné tým mojim. A tých bolo veľa.

Bola som nahnevaná, zranená, plakala som, nechápala som: “Ako mohol vymeniť vlastné dcéry za inú ženu?” Vynadala som mu, povedala som mu veľa zraňujúcich vecí. Viac ako rok som sa s ním nerozprávala. Dokonca som mu povedala, že už nemám otca. A potom mi chýbal. Chcela som mu odpustiť. Ale nemohla som.

Téma môjho otca sa stala kľúčovou témou v mojej práci s psychológom. Dala som priechod hnevu a nevôli, ktoré vo mne vírili, vykričala som skrytú bolesť, vyliala nahromadenú nehu a lásku. A až potom som si uvedomila, že ten, ktorého som tak túžila získať späť, už neexistuje. Nie, môj otec je živý a zdravý, vďaka Bohu. Ale je to iný muž, ktorého ešte nepoznám. Rozhodol sa žiť s inou ženou, do ktorej sa zamiloval. Má syna a novú rodinu.

Áno, stále som jeho dcéra. Ale mám takmer 40 rokov a viem, že ma bude chrániť a pomáhať mi iný človek – môj manžel. Alebo ja sama. Uľavilo sa mi. Bolesť, hnev a odpor ustúpili. Preč sú sklamania a nádeje. A ak si odpustenie predstavujete ako uvoľnenie, potom som odpustila svojmu otcovi. Ale nepotrebujem sa vrátiť k nikomu inému, chcem byť v iných vzťahoch. S manželom, mamou, sestrou, priateľmi. K obrazu, ktorý som milovala, stále prechovávam vrúcne city a rada by som sa o svojom otcovi dozvedela viac. Zistiť, čím a ako teraz žije, o čom sníva, s kým sa priatelí. Ale komunikujeme spolu len zriedka.

Niekto si možno pomyslí: aké smutné, šťastný koniec sa nekonal – neobjímali sa, nevrhali sa jeden druhému na krk a nežili jedna veľká priateľská rodina. Áno, mne to tak nevyšlo.

Ale dokázal som byť k sebe úplne úprimný. Úprimne som chcel vrátiť môj vzťah s otcom, žil som naplno všetky pocity, ktoré ma pokrývali. A vďaka tejto úprimnosti som dospela k dospelejšiemu, uvedomelejšiemu pohľadu na vzťah s ním. Ako psychológ chápem, že každá strata si vyžaduje vystupovanie, teda vyjadrenie všetkých pocitov, ktoré v súvislosti so stratou stúpajú. Je ťažké urobiť dospelé rozhodnutie, urobiť vedomú voľbu bez toho, aby ste prežili stratu: plakať, smútiť, trpieť, ochorieť a dokonca sa zamilovať. To je potrebné pre naše vnútorné dieťa, ktoré bolo opustené, urazené, zbavené svojho otca. Nezáleží na tom, koľko mal rokov. Je dôležité, aby mu v tejto chvíli niekto poskytol oporu, len bol pri tom a povedal mu cez slzy: „Ako mohol vymeniť svoje vlastné dcéry za inú ženu?