Ako komunikujeme, alebo: prečo máme v skutočnosti štyri uši

Zdá sa vám to anatomicky trochu nepresné?

Možno.

Nižšie sa však dočítate, že tých psychologických uší máme o niečo viac ako prezrádza pohľad do zrkadla. Povieme si ktoré to sú, ako ich správne používať  aby naša komunikácia a vzťahy boli čo najuspokojivejšie, a dozviete sa aj, ako veľa sa toho dá povedať tromi slovami pri obyčajnom čakaní na zelenú.

Ako komunikujeme?

Skupinka psychológov okolo Paula Watzlawicka tvrdí, že všetko správanie je komunikáciou, a teda, že sa nedá nekomunikovať. Všetko, čo povieme alebo urobíme, nesie určitý význam, určité posolstvo, správu, postoj, či názor, ktorý komunikujeme druhému človeku. Dokonca aj keď „neurobíme nič“. Aj keď sme ticho. Dokonca aj keď sa otočíme iným smerom, alebo keď odídeme. V niektorých prípadoch vtedy ešte duplom.

Je preto veľmi dôležité naučiť sa vyznať v tom, ako vlastne komunikujeme.

Ako to teda v praxi vyzerá? Neprezradím nič nové, ak poviem, že je tu vždy odosielateľ správy, ktorý chce niečo komunikovať, je tu príjemca správy, a napokon samotná správa. Táto správa sa najprv zašifruje u odosielateľa do určitej podoby, odošle sa (slovne, gestom, pohľadom), a na strane príjemcu sa dekóduje.

Čo sa skrýva v slovách, ktoré si hovoríme (a nielen v nich)?

Nemecký psychológ Friedemann Schulz von Thun prispel k lepšiemu pochopeniu komunikácie tým, že konkrétne pomenoval štyri zložky, resp. významové stránky, ktoré, či už sme si toho vedomí alebo nie, obsahuje každá správa. Ktoré to sú?

1. Vecná stránka – aké fakty správa popisuje
2. Sebavýpoveď – čo touto správou vypovedá odosielateľ o sebe
3. Vzťah – čo táto správa hovorí o našom vzájomnom vzťahu
4. Výzva – čo chce odosielateľ dosiahnuť, k čomu nás vyzýva

Pozrime si to na príklade.

Predstavte si, že sedíte v aute za volantom a na sedadle spolujazdca sedí váš priateľ alebo vaša priateľka. Stojíte na križovatke, je červená. Červená sa v jednej chvíli prepne na oranžovú a z nej na zelenú. Váš priateľ či priateľka vysloví vetu:
„Aha, je zelená!“

Čo všetko nám tým vlastne pravdepodobne hovorí? Pozrime si to pod lupou.

1. Na vecnej rovine konštatuje fakt, že na semafore svieti zelené svetlo.
2. O sebe nám hovorí, že je pravdepodobne netrpezlivý/á, že sa ponáhľa.
3. O našom vzťahu to vypovedá, že pravdepodobne potrebujem aby mi niekto pripomenul, že je zelená, potrebujem pomoc, lebo sám/sama to nevidím.
4. Výzvou pri takejto správe môže byť „Pridaj!“ alebo „Pohni sa už!“ .

Okrem toho, že sa takto dá pozerať na slovné vyjadrenia, podobné je to i s tými neverbálnymi. Napríklad ak sa niekto rozplače, vecná/faktická stránka takejto komunikácie síce chýba, ale prítomné sú ešte tri zvyšné. Sebavýpoveďou v takom prípade môže byť „Som smutný/á“, vzťahovou správou môže byť „Tvoje správanie ma doviedlo až k slzám!“, a výzvou by mohlo byť „Uteš ma, venuj sa mi.“

Samozrejme, väčšinou tieto významy nezachytávame súbežne. Na každé máme zvlášť „ucho“. Odfiltrujeme si jeden z nich na základe situácie (prípadne ďalších rôznorodých faktorov ako sú tón a melódia hlasu, sprievodné pohľady, gestá, širší kontext diania, povaha nášho vzťahu atď.) a podľa toho aj ďalej reagujeme. Správu teda prijímame vždy tým uchom, ktoré je z tých štyroch práve najviac vyladené.

Vyskúšajte si to. Aké významy by ste na jednotlivých rovinách vedeli odhaliť ak by ste od niekoho počuli nasledujúce slová? A ktorý vám napadol ako prvý?
„Vezmi si kabát. Vonku je zima.“
„Čo máme na večeru?“
„Tu je ale neporiadok!“
(Možných „riešení“ a interpretácií je viacero. O tie svoje sa s nami môžete podeliť v komentári.)

Počúvajme štyrmi ušami!

Vo väčšine prípadov nám býva jasné, aký má správa, ktorá sa k nám dostane, význam, a teda „čo tým chcel ten druhý povedať“. Preto sa väčšinou navzájom dokážeme viac či menej dohodnúť a porozumieť si.

Situácia sa ale dokáže veľmi napínavo skomplikovať, ak príjemca nastaví ucho inému významu, než aký odosielateľ do svojej správy pôvodne vložil.

Vidíme totiž, že na každú správu sa dá pozrieť z už hore spomenutých štyroch hľadísk (alebo minimálne troch, ak chýba slovná výpoveď). Každý z nás je na ne v rôznej miere citlivý. Ako spolujazdec z príkladu vyššie môžem mať na mysli jedno z nich, keď správu „odosielam,“ avšak nemám žiadny dosah na to, ako bude šoférom pochopená („dekódovaná“).  Dozvedám sa to až z jeho reakcie. Ak mám to šťastie.

Príjemca si podľa vlastnej nálady, skúseností, predstavivosti či aktuálneho citového rozpoloženia – väčšinou automaticky, nevedome – zvolí, z ktorej strany sa na správu pozrie, ako ju pochopí a na čo vlastne bude reagovať. Inak povedané, vyberie si, ktorým uchom si ju vypočuje.

Urobte si malé cvičenie a odpovedzte si na tieto otázky:

1. Ktorú rovinu by som počul/a ako prvú v roli šoféra z príkladu? Fakty, sebavýpoveď priateľa/priateľky, informáciu o našom vzťahu alebo výzvu?
2. Ako by som reagoval/a?
3. Ako by sa moja reakcia líšila, ak by som sa rozhodol/a „počuť“ niektorú z ostatných rovín?

Nedorozumenia veľmi často vznikajú vtedy, ak reagujeme na niečo iné, než čo druhý zamýšľal komunikovať. Ak sa napríklad dohadujeme o tom koľko presne riadu je v dreze a ako dlho, ale náš partner chce v skutočnosti dať najavo, že potrebuje viac pomoci. Alebo ak ten druhý chce iba konštatovať, že je hladný, a my sa domnievame, že tým od nás vyžaduje, aby sme mu okamžite išli navariť.

Ako príjemcovia teda nesieme zodpovednosť za to, ako so správou naložíme a ako ju pochopíme!

Venujme preto viac pozornosti tomu, ktorým uchom práve počúvame. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam a mohli spolu komunikovať čo najefektívnejšie, je dobré všímať si, na ktoré ucho počujeme viac, v ktorých situáciách, a ako to potom ovplyvňuje naše reakcie. Počúvajme všetkými štyrmi ušami.

Čo teda môžem robiť aby som si s druhými čo najlepšie rozumel/a?

• Neunáhliť sa v interpretácii – overiť si, čo mal druhý na mysli skôr, ako automaticky zareagujem.
• Uvedomiť si a prevziať zodpovednosť – za to, ako druhému rozumiem; za to, ako na neho reagujem.
• Metakomunikovať – rozprávať sa o tom, o čom sa rozprávame – hlavne ak sa schyľuje ku konfliktu alebo nedorozumeniu, urobiť pomyselný krok vzad a s odstupom sa pozrieť na náš rozhovor a čo sa v ňom odohráva, vyjasniť si to.
• Hovoriť viac o sebe a menej o tom druhom („Nahneval si ma!“ vs. „Som nahnevaný!“).
• Prinášať do každodennej komunikácie čo najviac uvedomenia a pozornosti – všímať si ako sa v rozhovore cítim, ktoré ucho mám tendenciu naťahovať viac, prečo reagujem tak ako reagujem?

A na záver, buďte k sebe i k druhým v komunikácii zhovievaví 🙂 Je tak spletitá a zložitá, má toľko farieb, vrstiev a úrovní, vstupuje do nej tak ohromne veľa ďalších vplyvov, že by bolo vlastne prirodzenejšie keby k nedorozumeniam dochádzalo oveľa častejšie. Každý raz, keď sa s ľahkosťou dohodneme, je to priam zázrak. A my ho napriek tomu denne považujeme za samozrejmosť.

Veľa šťastia!