Kto z nás sa raz v živote necítil vinný – voči rodičovi, partnerovi, priateľovi, kolegovi, susedovi alebo dokonca voči sebe? Vo všeobecnosti na tom nie je nič zlé, iba ak je tento zážitok zdrvujúci a sťažuje vám radosť zo života, dosahovanie vašich cieľov a lásku k sebe samému. Čím sa odlišuje pocit viny od hanby? A na čo by sme mali pamätať, keď čelíme tejto emócii? Psychológ vysvetľuje.
Na začiatok navrhujem rozlišovať medzi “vinou” a “hanbou”. Zjednodušene povedané, hanba je emócia, ktorú pociťujeme, pretože si myslíme, že sme sa zachovali nesprávne voči inej osobe a tá osoba si to uvedomuje. Hanba si vyžaduje tri podmienky: nás, situáciu a druhú osobu, pred ktorou sa hanbíme (za seba alebo za niekoho iného). Pocit viny je vlastne hanba za to, že sa hanbíme sami pred sebou. Na pocit viny stačí samotná situácia a vy a ja. Keď sa cítime vinní, dávame si “červenú kartu” a udeľujeme si trest.
Aby ste sa vyrovnali s pocitom viny, musíte trochu zmeniť svoj pohľad na situáciu. Pokúsme sa o to spoločne.
1. JE MOŽNÉ VRÁTIŤ SA V ČASE?
Pocit viny je vždy zameraný na minulosť: ľutujeme chyby, ktoré sme urobili, činy, ktoré sme urobili, alebo činy, ktoré sme neurobili. Ešte nikto sa však nedokázal vrátiť v čase, aby niečo zmenil. Aký zmysel má potom točiť v hlave tú istú “platňu”, ktorá vyvoláva príslušné emócie? Pomohlo by to nejako zmeniť situáciu? Ak nie, musíme sa k minulosti správať rovnako ako ku všetkému, čo nemôžeme ovplyvniť: k počasiu, inflácii, nezamestnanosti a ďalším javom. Tieto okolnosti jednoducho akceptujeme.
2. MÁTE PRÁVO MÝLIŤ SA?
Z nejakého dôvodu si myslíme, že chyby nerobí nikto okrem nás. A niekedy si myslíme, že iní ľudia môžu robiť chyby, ale my sami by sme ich nikdy robiť nemali. Tento prístup sa v psychológii nazýva “oughtness”: z nejakého dôvodu si myslíme, že by sme mali konať tak a nie inak. A keď sme v niektorých situáciách nútení odchýliť sa od svojho obvyklého typu správania, začneme pociťovať vinu.
Možno je načase prijať skutočnosť, že je ľudskou prirodzenosťou robiť chyby, a my dvaja nie sme výnimkou. Je tiež vhodné uvedomiť si, že v živote nemôže ísť všetko podľa určitého plánu. Ani my, ani nikto iný sa nemôže správať podľa nejakého “scenára povinnosti”. Naučiť sa odpustiť si je zručnosť, ktorá sa dá rozvíjať.
3. A KTO SÚ SUDCOVIA?
Niekedy sme takí zaujatí pocitom viny, že svoju “vinu” nepodrobíme racionálnemu a kritickému zhodnoteniu. No kto nám povedal, alebo ešte lepšie, dokázal, že to bola naša vina v tej či onej situácii? Radi si pestujeme svoje ego a myslíme si, že všetko na svete sa deje len vďaka našej účasti. Tento jav má svoje pomenovanie: personalizácia. Nie je to však nič iné ako pasca myslenia. V prvom rade sa oplatí nájsť nezvratné dôkazy o tom, že za to môžeme my, že to, čo sa stalo, je výsledkom nášho konania alebo nekonania, a nie jednoducho všetko, čo sa v živote deje, pripisovať sebe.
4. JE TO VINA ALEBO ĽÚTOSŤ?
Niekedy skrývame sebaľútosť za pocit viny. Akoby sme sa skrývali za vlastnú (často za vlasy pritiahnutú) chybu, aby sme v očiach druhých (a svojich vlastných) ospravedlnili, prečo sa o niečo nesnažíme, neplánujeme, neposúvame sa vpred. Mozog takéhoto človeka si v takýchto situáciách akoby hovoril: “Ako môžem po takejto chybe niečo urobiť? Už teraz mám silný pocit viny. Nebudem už nič robiť, aby som si neurobil neporiadok”.
Klasikou žánru v tomto smere je pocit viny po rozvode, keď bolo manželstvo objektívne odsúdené na neúspech. Človek sa však zasekne v minulosti a obviňuje sa. A tento pocit viny neumožňuje budovať nový vzťah, plní ochrannú funkciu. Prestaňte sa ľutovať a prestaňte sa skrývať za svoje zlyhania.
5. ČO ĎALEJ?
Už som povedal, že nemá zmysel premýšľať o udalostiach z minulosti, ak z nich nevyvodíme príslušné závery, aby sme sa nedopustili tých istých chýb znova. Takže je oveľa lepšie pochopiť, čo sa nepodarilo, pracovať na chybách a ísť ďalej. Pokiaľ bude vina ako okovy na našich nohách, bude nás brzdiť v našich budúcich životných plánoch. Možno je čas odhodiť tieto okovy.
A nezabúdajte na slová Ericha Mariu Remarquea z knihy Čas žiť a čas umierať: “Svedomie zvyčajne netrápi tých, ktorí sú vinní.”
