Naša minulosť nás ovláda, aj keď na to nemyslíme, ale ak k nej pristupujeme vedome, môžeme získať prístup k skutočnému pokladu, získať ďalšiu silu na nové úspechy a stať sa autorom svojho života.
Čo nám dáva analýza minulosti? Prečo je taká dôležitá?
Myslím, že mnohí z nás sa zamýšľajú nad zmyslom svojho života a všetci z času na čas zažívame krízy v osobnom a profesionálnom rozvoji.
Autobiografie a dokumentárne filmy poskytujú v tejto súvislosti bohatý podnet na zamyslenie. Čím viac ich sledujeme a čítame, tým viac si uvedomujeme, že bez ohľadu na naše spoločenské postavenie máme všetci rovnaké otázky a rovnaké obavy.
Nedávno som čítal Stingovu autobiografiu Broken Music (Zlomená hudba) – Gordon Sumner v nej hovorí o svojej ceste, kým sa stal Stingom, veľkým svetoznámym hudobníkom. Bol robotníkom na stavbách, potom sprievodcom v autobuse a nakoniec štátnym úradníkom. Neskôr sa Gordon Sumner stal učiteľom na základnej škole – práve tam sa odhodlal stať sa profesionálnym hudobníkom, ale bola to dlhá cesta s hlbokým pocitom stratenosti.
Veľmi zaujímavá a inšpiratívna kniha, podobne ako mnohé iné autobiografie slávnych i menej slávnych osobností. Pri čítaní týchto príbehov vidíme, že každý z nás má svoju minulosť, ktorá v nás stále žije a ovplyvňuje nás. Venovať pozornosť už prejdenej ceste a rešpektovať ju umožňuje lepšie pochopiť samého seba, čo v konečnom dôsledku vždy vedie k jasnejším odpovediam na otázky: Kto som? Kam smerujem? Prečo?“.
V rámci psychoanalýzy existuje predstava, že čas plynie inak – na pochopenie aktuálneho sedenia potrebujeme to nasledujúce. Aby sme pochopili, čo sa deje teraz, musíme sa na to pozrieť z „vtedy“. To znamená, že pochopenie prichádza z budúcnosti a v tomto zmysle sa čas nepohybuje od minulosti k budúcnosti, ale naopak.
Aj keď sme čo najvedomešie prítomní v „tu a teraz“, v danom okamihu jednoducho nie je možné veľa vidieť, významová kontúra sa vytvára v čase. Pozrite sa späť a zistite, koľko z vášho života sa dá konceptualizovať len spätne – z budúcnosti, ktorá sa stala našou prítomnosťou.
Myslím si, že to trochu znižuje tlak, keď musíme riešiť toľko náročných vecí, pretože hľadáme odpovede na dôležité otázky a túžime po istote a jasnosti. Naša minulosť, ktorú si znovu a znovu dávame do zmyslu, sa stáva svedectvom toho, že nikdy nemôžeme úplne pochopiť všetko o sebe, o druhých a o tomto svete. To znamená, že nie sme zamrznutí, ale schopní cítiť, meniť sa, premýšľať, nachádzať nové a nové významy.
Každý z nás má v sebe samostatný dom, ktorý ukrýva množstvo spomienok: izbu plnú znepokojujúcich udalostí, izbu radosti, izbu významných príležitostí, izbu zážitkov, strát, a sú aj izby, ktoré sú plné všetkého – ako skriňa „neskôr to vyriešim“. Aj keď ste o tom nikdy takto neuvažovali, môžete si teraz tento dom predstaviť: aký je pre vás?
Ak ste sa niekedy po čase vracali k tej istej spomienke, možno ste si všimli, že zakaždým môže byť obdarená novými významami a zážitkami, možno dokonca, že sa bude presúvať z jednej miestnosti do druhej.
Naše spomienky a vnímanie toho, čo sa nám stalo v minulosti, sa nevyhnutne menia v závislosti od nových skúseností, ktoré získavame. V tomto zmysle nejde ani tak o to, čo a ako bolo kedysi v skutočnosti, ako skôr o to, ako to všetko existuje v našej psychickej realite a ako sa cez ňu v rôznych obdobiach nášho života vnímame.
Keď z času na čas navštívime tento vnútorný dom, môžeme tam nájsť odpovede na otázky, ako to, čo je uložené v rôznych kútoch našej pamäti, ovplyvňuje to, čo si o sebe myslíme, aké rozhodnutia robíme tu a teraz, čím sú diktované naše strachy, obavy a starosti.
Americká jungovská analytička Clarissa Pinkola Estesová píše: „Ak ste niekedy boli v Mexiku, Novom Mexiku, južnom Colorade, Arizone alebo iných južných štátoch, videli ste pri ceste malé biele kríže. Sú to descansos, miesta odpočinku. Môžete ich vidieť aj na okrajoch útesov, na niektorých malebných, ale nebezpečných cestách v Grécku, Taliansku a iných stredomorských krajinách. Descanso je znamením smrti: tu, práve na tomto mieste, sa náhle prerušila niečia životná cesta. Stalo sa tu niečo, čo navždy zmenilo život človeka a všetkých, ktorí sú s ním spojení.
Z času na čas je dôležité, aby sme sa zastavili, obzreli sa späť na cestu, ktorú sme prešli, a nebežali okolo niečoho obzvlášť bolestivého. Môžu to byť temné obdobia nášho života, niečo, čo spôsobilo utrpenie a bolesť, chvíle, keď nám bolo zlomené srdce. Všetky tieto momenty sú našimi descansos.
Ak im venujeme pozornosť, ktorú si zaslúžia, namiesto niečoho deštruktívneho sa stanú niečím veľmi podporným a udržujúcim
James Hollis, jungovský analytik, napísal, že „lepšie spoznať seba samého je to najlepšie, čo môžeme urobiť pre svoje vzťahy“. Ja by som dodal: „a pre seba samého.“ To znamená, že nie je možné poznať seba samého izolovane od našej minulosti, ktorá v sebe ukrýva viac než len šťastné chvíle.
Naša kultúra je väčšinou zameraná na šťastie a „anestéziu“, bolesť a utrpenie považujeme za niečo zlé, niečo, čo treba zvládnuť, ale skúsenosť ukazuje, že práve skúsenosť bolesti a zlomeného srdca vedie k nášmu rozvoju.
Naša minulosť, možnosť dotknúť sa jej, prehodnotiť to, čo sme už prežili – to všetko ukazuje, že sme živí, že pokračujeme v pohybe, že sa už veľa stalo a ešte veľa nás čaká. Ak budeme k svojej minulosti pristupovať s náležitou pozornosťou, záujmom a možno aj detskou zvedavosťou, môže sa stať majákom, ktorý nám bude svietiť na cestu v najtemnejších nociach.
Konštruktívna kritika nie je pre rozvoj o nič menej cenná ako pochvala a uznanie. Lenže…
Často si zle vysvetľujeme skryté odkazy, ktoré nám posielajú ľudia okolo nás. Každý deň sa…
Ak máte aspoň jedného priateľa alebo kolegu, ktorý sa neustále chváli a snaží sa vás…
Závistlivé, vždy nespokojné, nedokážu sa z vás tešiť, snažia sa vás vo všetkom prekonať.... Toto…
Mnohí ľudia majú pravidelne problémy s ochranou svojich hraníc: sme zvyknutí komunikovať pokojne a snažíme…
Superinteligenti často zlyhávajú vo veciach, ktoré sú pre ľudí s priemernou inteligenciou ľahké. Otestujeme to?…