Poviete si: „Prečo by som sa mal/a zaujímať o pojem nenásilná komunikácia? Veď nie som násilník. Na nikoho nekričím, ľudí neosočujem a neurážam ani nenapádam. Som slušný človek. Toto sa ma netýka.“

Ak je to skutočne, tak potom už to samo o sebe je skvelé. Avšak ak sa začítate, zistíte, že nenásilná komunikácia hovorí aj o takých formách násilia, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Často si ich dokonca neuvedomujeme vôbec. Ich dopad preto v skutočnosti môže byť ešte silnejší a o to ničivejší. Ak sa chcete dozvedieť viac o tom, o akom násilí je reč a čo robiť aby sme sa s ním naučili narábať, aby sme boli skôr žirafy ako šakali, dočítate sa o tom na nasledujúcich riadkoch.

Marshall Rosenberg, autor konceptu Nenásilnej komunikácie (NVC – Nonviolent Communication) a zakladateľ Centra pre Nenásilnú komunikáciu, vyrastal v prostredí a v časoch, v ktorých v USA zúrili rasové konflikty, antisemitizmus, a denne bol v škole i v uliciach svedkom rôznych foriem násilia. Vyštudoval psychológiu a pôsobil ako mediátor – venoval sa riešeniu konfliktov po celom svete na rôznych úrovniach (osobné, pracovné, politické…).

Hľadal spôsob ako spolu lepšie vychádzať a postupovať v prípade konfliktu. Ako čo najviac minimalizovať násilie, ktorého sa ľudia tak kruto dopúšťali (a naďalej sa bohužiaľ dopúšťajú).

Rozvinul komunikačný model, ktorý v štyroch krokoch predstavuje spôsob ako s rešpektom voči sebe aj voči druhým komunikovať, dávať najavo svoje pocity a potreby, hľadať spoločnú dohodu a riešenie konfliktných situácií.

Čo je teda Nenasilná komunikácia?

Skôr ako si popíšeme už spomínaný model, ktorý je vlastne praktickým nástrojom a návodom ako konkrétne formulovať naše vyjadrenia a upraviť náš jazyk tak, aby sme čo najviac minimalizovali násilie a čo najviac zvýšili šancu dosiahnuť svoj cieľ mierovou cestou, pristavme sa na chvíľu pri myšlienkach, ktoré tvoria jeho jadro. Ich pochopenie je totiž tou najdôležitejšou časťou, bez ktorej nenásilná komunikácia nie je možná.

Nenásilná komunikácia je totiž oveľa viac ako len štvorstupňový návod „ako na to.“ Je to spôsob myslenia a prístup k sebe i k ľuďom, je to životný postoj. Základnou myšlienkou a cieľom Nenásilnej komunikácie je dosiahnuť spojenie medzi ľuďmi. Aby sme mohli spolupracovať, je nevyhnutné nadviazať spojenie, vzájomne si porozumieť, vcítiť sa do toho druhého, pochopiť jednu i druhú stranu, a na základe toho hľadať najlepšie možné riešenie.

Ako sa teda spojíme? Tak, že sa sústredíme na naše potreby. Potreby sú kľúčovým pojmom Nenásilnej komunikácie, pretože stoja v základe samotného ľudského bytia, ľudskej podstaty. Ako ľudia máme všetci určité prirodzené potreby (od tých fyziologickýcha fyzických ako je napr. spánok, strava, bezpečie, po vyššie potreby ako je láska, pocit, že niekam patrím, alebo sebarealizácia). Počas života sa snažíme naše potreby napĺňať. Musíme to robiť, inak by sme neprežili. Sme však rôzni a na to, aby sme si zabezpečili svoje potreby, využívame rôzne stratégie (v závislosti od nášho svetonázoru, výchovy, preferencií, vkusu a pod.). Ak má napríklad niekto strach a potrebu väčšieho bezpečia, sú rôzne spôsoby ako si ju môže naplniť. Niekto si dá vymeniť zámky alebo celé bezpečnostné dvere, niekto si kúpi lepšie, silnejšie (a teda bezpečnejšie) auto, iný zaútočí na susednú krajinu a obsadí ju…

Vidíme, že paleta je pestrá a možnosti takmer nekonečné. Vtip je ale v tom, že práve vo chvíľach, kedy sa nezhodneme na danej stratégii, alebo sa cítime dotknutí či ohrození stratégiou iného človeka, alebo ju iba jednoducho nechápeme, vznikajú konflikty. Keď nerozumieme tomu, prečo daný človek robí to čo robí, a čo ho k tomu vedie. A spolu s tým aj to, keď nerozumieme prečo sami robíme isté veci, čo potrebujeme, a keď si to odopierame a ubližujeme si tým.

Ešte väčší vtip je však v tom, že potreby, ktoré sa skrývajú za všetkým naším správaním (za každou zvolenou stratégiou) sú nám všetkým spoločné. To, že sme ľudia, máme všetci spoločné, nech by sme boli akokoľvek rozdielni na všetkých ostatných úrovniach. Každý z nás potrebuje jesť, piť, dýchať, potrebuje lásku, bezpečie, porozumenie… a každý vie, aké to je ich mať, a aké to je, keď chýbajú. Myšlienka, ktorú teda ponúka Rosenberg, tkvie v tom, že ak sa nám podarí v spoločnej komunikácii preniknúť na úroveň týchto potrieb, odhaliť skutočné motívy seba i druhých ľudí, dosiahneme toto spojenie. Pochopíme, že každý človek má veľmi dobrý dôvod prečo robí to, čo robí. Možno to na povrchu vyzerá na prvý pohľad nezmyselne, ale ak uvidíme, akú potrebu si tým snaží naplniť, dosiahneme porozumenie na hlbšej úrovni a dokážeme sa vcítiť do jeho kože – pretože tiež takú potrebu máme a snažíme sa ju (hoci možno inak) napĺňať. Ak prenikneme na úroveň potrieb, pochopíme zásadným spôsobom, že sa už nemusíme škriepiť o nepodstatné povrchové rozdiely medzi nami a živiť násilie a napätie. Ale že môžeme spolu hľadať efektívne riešenia založené na podstate veci. Tak, aby sme tým ochránili seba, i druhých, a navzájom sa o seba postarali.

Proces Nenásilnej komunikácie

Takže, poďme už teraz priamo k tomu, ako v praxi vyzerá Nenásilná komunikácia.

Spočíva v štyroch krokoch, štyroch komponentoch, ktoré by mali byť zahrnuté v našom vyjadrení:

1. POZOROVANIE (čo by zachytilo objektívne oko kamery?)
2. POCITY (aké pocity vo mne daná situácia vyvoláva?)
3. POTREBY (z naplnenia alebo nenaplnenia akých potrieb moje pocity plynú?)
4. PROSBA (čo by som rád dosiahol?)

Vo vete by to vyzeralo asi takto:

Keď vidím/počujem/vnímam … (pozorovanie)…, cítim … (pocit)…, pretože potrebujem … (potreba) …, a tak ťa prosím…. (prosba).

Uvediem príklad:

Keď si na stretnutie prišiel pol hodinu po dohodnutom čase bez toho aby si sa vopred ozval, cítil/a som sa sklamaný/á a nahnevaný/á, pretože by som potreboval/a viac úcty k svojmu času a k dohode, ktorú sme uzavreli, ale aj väčšiu istotu, preto ťa prosím, mohol/mohla by si nabudúce prísť načas, resp. ozvať sa mi ak sa stane, že nestíhaš?

Tuším, čo si asi hovoríte Takto sa mám vyjadrovať? Veď to znie neprirodzene! V žiadnom prípade! Budem druhým na smiech.

Máte pravdu, bohužiaľ, znie to neprirodzene, k tomu prečo to tak je a čo s tým, sa ešte dostaneme o chvíľu. Čo je však dôležité si v tejto chvíli uvedomiť, je dopad aký majú jednotlivé formulácie a aký význam v sebe nesú. A tiež čím sa odlišuju od väčšiny toho čo bežne hovoríme.

Veta sa začína objektívnym pozorovaním. Dotyčný sa dostavil pol hodinu po dohodnutom čase. Nezačali sme to žiadnou provokáciou typu „Zasa si ma nechal čakať“ alebo „Meškal si, ako vždy“ a pod., ktorá by toho druhého iba podráždila a vyvolala v ňom túžbu buď to nejako vysvetľovať, brániť sa,  alebo nám oponovať a presviedčať nás o opaku. Na objektívnom fakte sa nemôžeme pohádať, pretože sa s ním (pokiaľ je skutočne správne formulovaný) nedá nesúhlasiť – urobili sme teda prvý krok k tomu aby sme nepodporovali konflikt a mohli pokračovať v komunikácii (a tiež si zvýšili šance, že budeme vypočutí).

Pokračujeme tým, že sa cítim sklamaný/á a nahnevaný/á. Porovnajte si to so slovami „sklamal si ma“ a „nahneval si ma“ – cítite ten rozdiel? Opäť sme sa vyhli rozdúchaniu konfliktnej situácie tým, že preberáme zodpovednosť za svoje vlastné pocity a neobviňujeme z nich toho druhého. To, že našou reakciou bolo sklamanie a hnev, je prakticky „náš problém“ – mohli sme mať predsa aj 10 iných pocitov. Nevyvolal ich však ten druhý človek. Nie je za ne zodpovedný. Vznikli kombináciou toho všetkého čo už v nás bolo pred tým a tejto situácie.

V ďalšom kroku to doplníme tým, že sa tak cítim, pretože by som potreboval/a viac úcty, istoty. Preberáme takto zodpovednosť sami za seba a dávame druhému najavo, že sme si vedomí toho, čo sa v nás deje. Ak disponujeme dostatočnou sebareflexiou a vhľadom do vlastného fungovania, nie je nutné tomu druhému vytknúť „sklamal si ma tým ako si zasa meškal“ – a hodiť mu tak návnadu aby sa s nami začal škriepiť a hájiť vlastnú pravdu. Ako vám to znie?

Už splnenie týchto troch krokov je samo o sebe mocným nástrojom, ktorý nám v komunikácii mnohé uľahčí, niekedy je však ideálne na záver dodať prosbu. Dať druhému akýsi „návod“ na to, čo by nám z jeho strany uľahčilo vyhnúť sa nabudúce nepríjemnej situácii. Samozrejme, druhý sa môže rozhodnúť či nám vyhovie alebo nie. S tým musíme počítať. Ak mu však takýto „návod“ poskytneme, zvýšime tým predovšetkým pre seba šance dosiahnuť želaný stav, naplniť si svoju potrebu. Ak totižto nepomenujeme čo nám chýba alebo čo by sme od druhých potrebovali, tak tí aj pri tej najlepšej vôli môžu veľakrát iba hádať a triafať naslepo (a potenciálne tak nevedome rozvinúť nový konflikt).

Pozor na pasce

Vrátim sa teraz na moment k tomu, ako neprirodzene to môže celé znieť. A nie len k tomu. Je totiž niekoľko pascí, ktoré nám predovšetkým na začiatku, keď sa s Nenásilnou komunikáciou len zoznamujeme (je tak smutné, že nám nie je prirodzená a musíme sa s ňou zoznamovať!), môžu spôsobovať ťažkosti.

Pasca č. 1 – povýšenie formy nad obsah

V Nenásilnej komunikácii síce jazyk, voľba slov a formulácia vyjadrení hrá dôležitú úlohu, ale bez vnútorného zámeru a presvedčenia, ktorý je v súlade s jej myšlienkami, je aj najdokonalejšia forma k ničomu. Ak vašim cieľom nie je s druhým sa spojiť, pochopiť, nájsť vzájomne prijateľné riešenie, zvyšok nemá cenu. Často teda nemusíme vysloviť celú sériu štyroch krokov, alebo ich nemusíme vysloviť v danom poradí, alebo ich nemusíme vysloviť vôbec, a napriek tomu môžeme pozitívne ovplyvniť naše vzťahy. Ale ako všetko nové – v začiatkoch to ide nemotornejšie. A ako vo všetkých začiatkoch – neprirodzená štrukturovaná forma je užitočnou barličkou, ktorá nás podrží do chvíle, kedy sa nám nenásilný štýl komunikácie dostane viac pod kožu a stane sa prirodzenejším, vlastnejším. A s ním i konkrétne formulácie. Čo je teda tou najhlavnejšou ingredienciou? Mať neustále v popredí svoj nenásilný zámer. A nechytiť sa do pasce č.2.

Pasca č. 2 – mýlenie si pojmov s dojmami

Ak si v skratke zhrnieme hlavné body z vyššie uvedeného príkladu, cieľom nenásilného komunikovania je predovšetkým oddeliť situáciu od osoby,  odlíšiť pocity od hodnotenia, potreby od stratégií, a na záver – sformulovať konkrétnu prosbu ako návrh toho čo so situáciou ďalej. Nech už použijete akékoľvek slová či formu, toto by ste mali neustále mať na mysli. Bohužiaľ, žijeme v prostredí, kde sme sa jazyk naučili používať veľmi mätúco a nepresne a miesto aby nám v nenásilnej komunikácii pomáhal, skôr nám to komplikuje.

Je úplne bežné povedať „Nikdy ma nepočúvaš“ alebo „Stále mi skáčeš do reči“ – pri čom jednu konkrétnu situáciu zovšeobecníme a premeníme ju takmer až na neoddeliteľnú vlastnosť človeka, s ktorým hovoríme. Nevnímame fakty v danej konkrétnej situácii oddelené od hodnotenia.

S absolútnou samozrejmosťou hovoríme veci ako „nahneval si ma“ (a nie som nahnevaný), „sklamal si ma“ (a nie som sklamaný), „šéf mi pokazil deň“ (a nie som smutný a rozrušený), „kvôli nej sa teraz musím rozčuľovať“ (a nie som rozčúlený) ale aj „potešil si ma“ (namiesto som šťastný) – a odovzdávame tak zodpovednosť za vlastné pocity do rúk tých druhých. Ako keby oni v nás tie pocity vytvorili. A to pri tom absolútne nie je možné. Ale zvykli sme si myslieť, že áno. Lebo je to jednoduchšie.

A k pocitom ešte dodatok – koľkokrát ste už počuli zo svojich alebo cudzích úst slová ako „cítim sa hlúpo“, „cítim sa ako blbec“, „cítim sa ponížene“? Hlúpo, blbec, ani poníženie však nie sú pocity. Pocity cítime v tele. Je to napr. strach, hnev, radosť, prekvapenie, bezmocnosť, rozrušenie, spokojnosť… Nie sú spojené s rozumovým hodnotením (ponížený znamená, že naznačujem že ma niekto druhý ponížil – ale to ako sa cítim, je smutný či sklamaný; hlupák alebo blbec je tiež označenie, s ktorým príde skôr moja hlava ako môj žalúdok – pocity, ktoré vtedy môžem cítiť sú napr. sklamanie, smútok, hnev). Odlíšiť pocity od hodnotenia je nesmierne dôležité pre rozvíjanie nenásilného prístupu k sebe samým. K tomu, aby sme mohli rešpektovať, že prežívame pocity, ktoré prežívame, a neodsudzovať sa za ne. Pocity totiž nemožno zapnúť alebo vypnúť. Iba prijať. O tom možno bližšie niekedy nabudúce

A čo vyjadrenia ako „má potrebu do mňa stále vŕtať“, „potrebuje si to na mne vybiť“ alebo „potrebujem mu vynadať“? Poznáte to? Tipujem, že áno. A pri tom nič z toho, čo v takýchto (a podobných) prípadoch označujeme za potrebu, potrebou nie je. Sú to stratégie, akými si potreby, ktoré sú o úroveň hlbšie, napĺňame. Ak do mňa „vŕta“, možno potrebuje byť vypočutý, ak si niečo „vybíja“, asi je sklamaný a potrebuje podporu, súcit,  atď. Potrebou podľa Nenásilnej komunikácie je to, čo máme ako ľudia spoločné. Na čom by sme sa vedeli zhodnúť, že aj všetci ostatní ľudia majú a potrebujú rovnako.

Mohli by sme ešte veľmi dlho pokračovať a aj o prosbách a ich špecifikách napísať minimálne takto dlhý článok. Ale verím, že tú hlavnú myšlienku ste už zachytili Viac o vymedzení jednotlivých pojmov ako aj zoznamy slov popisujúcich pocity a potreby nájdete v základnej knižke od Rosenberga Nenásilná komunikácia.

Pasca č. 3 – chcieť zo dňa na deň zmeniť seba aj svet

Neviem ako myšlienky Nenásilnej komunikácie znejú vám, ale ja som sa pre ne veľmi nadchla a mala som okamžite dojem, že práve toto je to, čo naše vzťahy a komunikácia potrebujú. Že toto je niečo, čo okamžite musím vniesť do svojho života a života mojich blízkych a ach, keby tak každý začal používať Nenásilnú komunikáciu, svet by bol omnoho krajší. Ale to je mimo reality. Jednak preto, že zmeniť tak hlboko zakorenené vzorce myslenia a komunikácie nejde lusknutím prsta. A jednak preto, že ak zo dňa na deň začnete používať tak radikálne odlišný jazyk, stretnete sa s výraznou odozvou svojho okolia, ktoré je u vás zvyknuté na niečo iné. Musíte byť pripravení na reakcie od prekvapenia a zmätenia cez nepochopenie po iritáciu.

Tak ako vo všetkých oblastiach, neodporúča sa ani tu nič preháňať. Ike Lasater vo svojej knižke o Nenásilnej komunikácii (Words That Work In Business) dokonca odporúča vyslovene upozorniť svojich blízkych na to, že sa budete odteraz vyjadrovať inak lebo sa učíte novému spôsobu komunikácie a vypýtať si od nich súhlas – aby ste seba ani ich nedostávali do nepríjemných situácií.

Na začiatok však úplne postačí všímať si ako sa spolu zhovárame a aké slová pri tom používame. Skúsiť sa len zamyslieť ako inak by to šlo, prípadne odhaliť kde sa tam nachádzajú pozorovania, hodnotenia, či sú pomenované pocity a potreby a či zaznela aj prosba. Veľkú zmenu dokáže urobiť aj tzv. tichá nenásilná komunikácia – k sebe. Spočíva v tom, že si sami pre seba preformulujeme reč ktorou k sebe hovoríme, čo si často iba pomyslíme. Naučíme sa tak citlivejšie rozlišovať jednotlivé pojmy a zážitky a poskytneme si tak cennú empatiu, ktorá je nezávislá od druhých. A to je jedna z mnohých krás Nenásilnej komunikácie – na to aby fungovala a aby priniesla pozitívnu zmenu nie je nutné aby ju poznali a používali ľudia vo vašom okolí – už vy sami zmenou svojho pohľadu na ľudí a situácie zmeníte veľa. Ak sa pre ňu rozhodnete, výsledky sa dostavia.

No dobre, a čo s tým všetkým majú spoločné žirafy!?

Ak ste dočítali až sem, pravdepodobne vás skutočne zaujíma ako je to s tými žirafami. Tak vám to teda prezradím

Rosenberg si totiž, počas toho ako rozvíjal a vyučoval Nenásilnú komunikáciu, zvolil pre názornejšiu ilustráciu svojich myšlienok dvoch maskotov – žirafu a šakala.

Šakal, ako neúprosný predátor, symbolizuje agresívny spôsob komunikácie voči druhým ale i voči sebe, ktorý zahŕňa obviňovanie, hodnotenie, odsudzovanie, ponižovanie, poučovanie, trestanie a pod. Spája sa s nepochopením, neochotou, odmietaním vlastnej zodpovednosti a izoláciou.

Žirafa je naopak symbolom nenásilnej komunikácie, spojenia a rešpektu voči druhým ako i sebe. Žirafa ako zviera je mierumilovný tvor, ktorý neútočí, ale zároveň je dosť silná, aby sa bránila, keď je to potrebné. Popri tom všetkom si vďaka svojmu dlhému krku udržuje odstup a nadhľad, ale nohami stále ostáva pevne na zemi.

Nastražme teda žirafie uši a nabrúsme si nenásilný žirafí jazyk!

Veľa šťastia vám prajeme

Náš tip: Nesúhlas nie je koniec sveta

O nenásilnej komunikácii písali aj na Denníku N.

Už vám niekto povedal, že ste perfekcionista? Alebo že ste strašný perfekcionista? Boli ste na to hrdí? Alebo ani nie? Alebo si to sami o sebe myslíte? A čo vlastne znamená byť perfekcionistom?

Dnes sa veľmi radi nálepkujeme a označujeme za rôznych -istov, -erov či -ákov, a tak nie je nezvyčajné, že mnohí seba či druhých označujeme ako perfekcionistov či skloňujeme slovo perfekcionizmus. Kontext perfekcionistického správania, motivácia k nemu i jeho dôsledky niektorých fascinujú, mnohým zabezpečujú istý status, a ďalším pôsobia rôzne ťažkosti či trápenia.

A na to všetko sa teraz spolu pozrieme trošku bližšie.

To je perfektné!

To je perfektné! Hovoríme si často. A myslíme tým, že to je priaznivé, super alebo skvelé. V skutočnosti ale má slovo perfektný (pôvodne z latinčiny) rovnaký význam ako dokonalý, ucelený, plne rozvinutý.

Byť perfektný teda znamená byť dokonalý. Byť tak vyvinutý, že už nič ďalšie nie je nutné pridať či ubrať. Perfekcionizmus má teda čo do činenia s dokonalosťou.

Ale nikto predsa nie je dokonalý… alebo áno?

Intuitívne to i sami tušíme, keď niekoho označíme za perfekcionistu – niekoho, kto si dáva veľmi záležať na tom, aby bolo všetko „tip top“, aby neurobil jedinú chybičku, aby všetko vyšlo podľa jeho predstáv.

Čo na to psychológovia?

Aj keď psychológovia, ktorí sa venujú skúmaniu perfekcionizmu (medzi vedúce osobnosti patria Slaney a Ashby, Hewitt a Flett, či Frost a jeho tím), nie sú vo všetkom úplne jednotní, zhodujú na tom,  že ide o nadmerné úsilie dosiahnuť bezchybnosť/dokonalosť za súčasného kladenia si nerealisticky vysokých nárokov.

Podľa Frosta definuje perfekcionistu to, aké vysoké má na seba nároky, ako veľmi sa zaoberá tým, aby mal vo veciach poriadok, či omylmi, ktorých sa dopustil, nakoľko pochybuje o úlohách, ktoré už splnil, a do akej miery na neho kladú (alebo kládli) vysoké očakávania jeho rodičia a blízki. Hewitt a Flett zasa rozlíšili tri druhy perfekcionizmu podľa toho či už spomínané vysoké nároky kladieme na seba sami, alebo ich na nás kladú ostatní, alebo či ich my kladieme na druhých.

Veľkú diskusiu v odborných kruhoch vyvolala polemika ohľadne toho, či je perfekcionizmus vlastne pozitívny alebo negatívny jav. Na jednej strane mnohé výskumy poukazujú na spojenie perfekcionizmu (hlavne zaoberanie sa omylmi, pochybovanie o sebe, vysoká miera kritiky) s javmi ako sú depresia, úzkosť,  poruchy príjmu potravy a iné. Objavili sa však i výskumy a analýzy, ktoré poukázali na to, že nie vždy je toto spojenie také jednoznačné – že niektoré zložky môžu byť v skutočnosti prospešné – napr. stanovovanie si vysokých cieľov a snaha ich dosiahnuť, organizovanosť, snaha o minimalizovanie chýb. Jedna skupina autorov teda prijala rozdelenie perfekcionizmu na pozitívny a negatívny (tiež zdravý a nezdravý). To čo ich odlišuje je, že ľudia s negatívnym perfekcionizmom sú k sebe nadmerne kritickí aj v prípade, že dosiahli stanovené ciele, kým pozitívni perfekcionisti sú na rozdiel od nich schopní pociťovať spokojnosť z dosiahnutého výkonu.

Zásadným oponentom takéhoto rozlíšenia bol Greenspon. Argumentoval tým, že zdravý perfekcionizmus je vlastne paradox, oxymoron. Že sa to navzájom vylučuje. Poukázal na to, že závery mnohých výskumníkov vyplynuli z chybnej interpretácie výskumných zistení, a síce, že tzv. zdravý perfekcionizmus nebol v tak výraznom spojení s nepriaznivými javmi, avšak nebol v pozitívnom vzťahu s prospešnými. Inými slovami, to, že niekto pri svojich vysokých nárokoch na seba neprejavuje symptómy depresie, neznamená zároveň, že jeho kvalita života je vďaka týmto vysokým nárokom na seba vyššia. Nepodporujú to podľa neho ani výskumy. Takisto upozornil na veľmi závažnú okolnosť – motiváciou perfekcionistu totiž nie je dosiahnutie samotného cieľa a radosť z výkonu, ale prostredníctvom neho splniť očakávania druhých, získať ich lásku, priazeň a prijatie, ktoré sa mu v kľúčových vývinových štádiách nedostávalo dostatočne. Nie je to preto nič, čo by zvyšovalo kvalitu života človeka. Je to alternatívny spôsob ako si v živote zabezpečiť základné potreby pre zdravý život, ktoré v skutočnosti u neho neboli (a nie sú) prirodzene naplnené.

Závislosti, ich príčiny a ich kostýmy

V čom teda spočíva tragédia perfekcionizmu? Jednoducho povedané – v tom, že je menej výživnou náhradou skutočnej potravy. Je záplatou na to, čo všetci potrebujeme v určitom období dostať aby sme sa zdravo mohli vyvíjať a rásť. Ak sme to však nedostali a napriek tomu chceme vo svete fungovať, je priam otázkou (psychologického) života a smrti, aby sme našli náhradný spôsob.

Tu nachádzame vysvetlenie pre mechanizmus rôznych závislostí. Či už sú prezlečené za závislosť od návykových látok, alebo od jedla, od druhých ľudí, od práce, od dosahovania dokonalosti, od podávania stále vyšších výkonov…

Človek, ktorému na určitej hlbokej úrovni niečo veľmi dôležité chýba, sa snaží si to nahradiť inak. Závislosť preto existuje, pretože má niečo vyliečiť, a istým spôsobom nás chráni.

Štyri základné ľudské potreby, ktoré je nutné aby boli naplnené na to, aby sme mali zdravý pocit svojho Ja, svojej identity sú:

• OCHRANA (zabezpečenie svojich hraníc, rešpektu)
• PRÍSLUŠNOSŤ (pocit, že niekam patrím)
• DÔSTOJNOSŤ
• UZNANIE

Ak nemáme tieto potreby dostatočne naplnené (a to sa väčšinou deje v raných štádiách detstva), snažíme sa všemožne zabezpečiť, aby sme si ich nahradili. Perfekcionizmus je z tohto hľadiska jednou zo stratégií, ktorú sa niektorí ľudia naučili používať, aby si zabezpečili dostatočné uznanie a priazeň od okolia. Pretože si všimli, že druhí ich za určité výkony obdivujú alebo uznávajú. Sami pred sebou však necítia, že majú hodnotu, že si zaslúžia rešpekt a že niekam patria, pokiaľ to nepreukážu bezchybným výkonom, dokonale zvládnutou úlohou a za každú cenu perfektným výsledkom.

Problém dokonalosti

Je tu však jeden háčik. Čo vlastne znamená byť perfektným a dosiahnuť dokonalosť?

Nikto predsa nie je dokonalý. Sme „iba“ ľudia. A predsa sme dokonalí všetci presne takí akí sme – lebo ako by ste chceli byť lepší než už v daný moment na danom mieste ste?

Počkať, to je paradox, nie? Nuž, záleží od uhla pohľadu, ktorý zvolíme. To je však už ďaleko nad rámec tohto článku. Ak by sme však prijali ktorúkoľvek z týchto dvoch téz, tak úporné perfekcionistické úsilie o dokonalosť by tak či tak nemalo žiaden zmysel.

Ak zo svojej ľudskej podstaty nikto nikdy nemôže byť dokonalý, tak predsa nemôžeme očakávať, že sa takými staneme. A ak sme všetci už aj tak dokonalí, nemusíme sa o to predsa snažiť.

Kde je teda ďalšia z tragédií perfekcionizmu? Spočíva v tom, že perfekcionizmus sa mylne nazdáva, že nerealistický ideál, ktorý si vybájil (a o ktorom je presvedčený, že mu prinesie toľko chýbajúce uznanie a lásku) je totožný s dokonalosťou. A čo viac, pyšne sa nazdáva, že tento ideál je dosiahnuteľný. Perfekcionizmus je teda od základu nerealistický. A zároveň udržuje pevné presvedčenie o svojej uskutočniteľnosti. A preto je dokonalou pascou.

Slovami už spomínaného Greenspona: „Perfekcionizmus je zranenie; nikdy nie je zdravý a možno sa ani nikdy úplne neuzdraví.“

No ale čo teraz?

Ak ste dočítali až sem, a ak ste sa náhodou aj v predošlom popise našli, stavím sa, že si (možno, že aj celkom vydesení) hovoríte: „No dobre. Ale čo teraz?“

V prvom rade, neprepadajte panike Ak ste aj v sebe alebo druhých  spozorovali niečo z vyššie popísaného, venujte tomu ďalšiu (láskavú) pozornosť a snažte sa to bez odsúdenia a hodnotenia prijať ako skutočnosť.

Cieľom tohto článku jednoznačne nie je to, aby teraz niekto vyzbrojený novými definíciami išiel a nalepil každému, kto sa o niečo usilovne snaží, na čelo nálepku perfekcionista. A ani nie každé úsilie je nutne perfekcionistické.

Pochopením perfekcionizmu sa možno dokonca nič také prelomové navonok nezmení. Zažité vzorce správania (a prežitia) sú také silné, že aj keď niektorých v skutočnosti ničia (napr. v podobe rôznych závislostí), nedokážu sa ich zbaviť, lebo namiesto nich skrátka žiadnu zdravšiu alternatívu nemajú a nepoznajú. Aj to je v poriadku. Ale ak sa zmení aspoň ich vnímanie, už to je dosť.

A čo môžu spraviť tí, ktorí sa rozhodnú, že vezmú svoj perfekcionizmus do vlastných rúk? Či už sami, alebo za podpory blízkych, či psychoterapeuta, môžu:

• uvedomiť si a skúmať svoj perfekcionizmus a to, čo im prináša a čo berie
• uvedomovať si čo im v živote chýba a ako sa to prejavuje
• preskúmať akým spôsobom vnímajú vlastnú hodnotu a ako si sami napĺňajú potreby uznania, rešpektu, lásku a prijatia (alebo ako by si ich mohli odteraz napĺňať)
• učiť sa žiť v nedokonalosti a nevyžadovať jej uskutočnenie
• robiť čokoľvek najlepšie ako to v daný moment za daných okolností ide (nie dokonalo, iba najlepšie v daný moment).

A aby na záver nedošlo k omylu – vymenovali sme zopár príkladov v piatich bodoch, ako inšpiráciu k tomu, od čoho sa v prípade perfekcionizmu dá odraziť. Perfekcionizmus a práca s ním nie je žiadny dar ani prekliatie. Je to však celoživotná cesta. Nevyžadujme teda od seba (ani od druhých) nič viac, že sa po nej vydáme.

Inšpirovaná Paľkom Watzlawickom a jeho Úvodom do nešťastia som sa rozhodla priniesť vám zopár rád z oblasti (ne)riešenia konfliktov. Pokiaľ sa vám napriek systematickej snahe stále nedarí zakončiť hádky a konflikty bežného života rozbitým riadom, privedením druhej strany (alebo aspoň seba) k slzám, či trvalému naštrbeniu vzťahov a dôvery, dnes je váš šťastný deň a tento článok vaša zlatá baňa!

(A pokiaľ nepoznáte knižku Úvod do nešťastia, odporúčam vám spoznať ju )

Tých odvážnejších z vás, ktorí by sa predsa len rozhodli vydať sa neistou a tŕnistou cestou zmieru (a opustiť tým ušľachtilý zámer priviesť seba i druhých do absolútneho zúfalstva), čaká na záver malý bonus – balíček prežitia (alebo lekárnička) pre konfliktné situácie a ako ich nevystupňovať do úplného pekla.

Ale späť do kotla – a k veci – pýtate sa ako na to? Takto:

1. Chcite vyhrať

Tento jediný bod by vlastne v našom výpočte úplne stačil, ale keďže som už v nadpise sľúbila päť rád, svoj sľub dodržím a rozviniem ho aj v nasledujúcich bodoch. Ak sa totiž rozhodneme vnímať konflikt ako súboj, ktorý chceme vyhrať (a druhú stranu ako súpera, ktorý musí prehrať), zaručene vytvoríme situáciu, z ktorej nikto nevyviazne spokojný. Zabudnite na to, čo ste sa naučili z tenisu a futbalu. Kto dá viac gólov a získa viac bodov, ten vyhral. V komunikácii medzi ľuďmi to tak nefunguje. Ak dvaja súťažia a zápasia, prehrávajú obaja. Spomeňte si na poslednú hádku, ktorú ste „vyhrali“ a dosiahli ňou to, čo ste „chceli.“ Ako ste sa po nej cítili? Užili ste si vytúžený výsledok? Tipujem, že krátky pocit uspokojenia z výhry vystriedalo nepríjemné dusno po hádke, možno i pocity viny, krivdy, veľmi pravdepodobne únava, či odmerané reakcie toho druhého, a možno aj úplné ukončenie kontaktu s danou osobou. Samozrejme, môžeme byť spokojní s tým, ako sme to tomu druhému „ukázali“ – pokiaľ nám ide o presadenie seba a nezáleží nám na tom ako sa ten druhý cíti. A možno nám na tom skutočne nezáleží a našim záujmom nie je rozvíjať ďalej vzťah s týmto človekom – v tom prípade je však na mieste otázka, prečo plytvať energiou a vlastným hnevom v hádke s niekým, na kom nám nezáleží. Ak tak totiž urobíme, kto vlastne vyhral a kto prehral?

2. Útočte

Pripravte si poriadnu zásobu urážok, nadávok a titulov, ktoré svojmu oponentovi uštedríte. „Ja že som… ? Tak ty si potom… !“ A nenechajte sa zahanbiť tým, že ostanete pri  prvoplánových vulgarizmoch. Nie, nie. Smelo pridajte niekoľko „ale“, „ty si taký/á…“ či „vždy“ alebo „nikdy.“ Ak už to nepôjde inak a budete sa musieť brániť tým, že poviete niečo o sebe alebo za seba, uistite sa, že to spravíte tak, aby všetka zodpovednosť za vaše konanie bola nasmerovaná von. „Ja za to nemôžem, ja predsa musím…“, „Všetko to robím kvôli tebe/nim…“, „Nemám na výber…“ a pod.

3. Nepočúvajte

Ak ste skutočne oddaný (oddaná) svojmu cieľu vyhrať, nemárnite čas počúvaním druhej strany. Máte predsa dosť práce s tým, aby ste počas toho, ako hovorí, premýšľali nad ďalším argumentom, prečo práve vy máte pravdu, a nad tým, ako tomu druhému ešte šťavnatejšie osvetliť, v čom sa mýli. To, čo potrebuje a rád by dosiahol on (ona), je predsa úplne vedľajšie – ide iba o to, aby čím skôr pristal na vaše podmienky a podriadil sa im. Veďte teda neochvejne svoj monológ vedľa jeho monológu a vo chvíli, keď sa vám podarí dosiahnuť, že prestane byť jasné o čom váš konflikt vlastne je, máte takmer vyhraté.

4. Tromfnite súpera

Ak ste sa držali doteraz uvedených odporúčaní, latka je isto už z úvodu nastavená pekne vysoko, s tým sa však bojovník ako vy nemôže uspokojiť.  Dbajte o to, aby ste ju neustále zvyšovali a zabezpečili si tak miesto na stupienku víťazov. Spomeňte si na všetky negatíve vlastnosti vášho súpera, na všetky krivdy, ktoré vám alebo aj druhým spôsobil, a v príhodnej chvíli ich vytiahnite z rukáva na svetlo sveta. Ak si spomeniete na klenot z dôb dávno minulých, ktorý si už nik okrem vás ani nepamätá, využite moment prekvapenia a ohúrte ním svojho oponenta. Šokujete ho tým, odzbrojíte a zožnete vytúžený úspech.

5. Majte posledné slovo

Ak by ani nič z vyššie uvedeného neviedlo k dostatočnej (ne)spokojnosti, nestrácajte nádej. Obrňte sa trpezlivosťou a vytrvalosťou. Za každú cenu majte posledné slovo. Aj húževnatejšieho súpera skôr či neskôr dostihne únava z neustáleho vyvracania vašich argumentov, objasňovania situácie a obhajovania sa. Ak už aj nebudete mať žiadne ďalšie tromfy, nezabudnite za každú ďalšiu vetu vášho súpera vsunúť „no vidíš“ alebo aspoň „veď preto“ či „no jasné“. Kreativite sa tu však medze nekladú.

Čo však v prípade, že vám z akéhokoľvek dôvodu na sebe alebo aj na tom druhom človeku záleží a spomínané techniky boja sa vám priečia alebo v nich už nechcete pokračovať?

Dozviete sa to v závere, v ktorom vám ponúkam sľúbený bonus pre tých, ktorí si vyberú menej násilnú a deštruktívnu cestu  – lekárnička pre vás, ktorí to so sebou a ľuďmi okolo seba myslíte dobre

Prečo lekárnička? Pretože ide o prvú pomoc v prípade, že už sa nachádzate v konflikte. Inšpirácie k tomu aby k nim dochádzalo pokiaľ možno čo najmenej (vyhnúť sa im bohužiaľ, ale i našťastie, nedá) môžete načerpať z predošlých článkov o komunikácii – v rozprave o štyroch ušiach či o žirafom jazyku.

Čo teda robiť vo víre konfliktu?

Odíďte

Možno vám to znie až primitívne. Ale v momente, keď sú už emócie vo vysokých otáčkach, vysvetľovanie či logické argumenty vám budú platné asi ako hrach na stene. Navyše ak ste aj vy sami už poriadne rozrušení, vytočení alebo zúfalí, v mnohých prípadoch seba i druhých najlepšie ochránite tým, že zo situácie skrátka odídete. Zachyťte ten moment kedy už nemá zmysel pokračovať a prerušte dočasne kontakt. Samozrejme, aj to sa dá urobiť spôsobom viac či menej násilným. Ak však vecne a bez osočovania a obviňovania oznámite, že v danej chvíli sa potrebujete vzdialiť, dopriať si priestor, a k problému sa vrátite neskôr (keď vy i partner i celá záležitosť trošku vychladnú), ste na dobrej ceste k zrelému spôsobu riešenia konfliktu.

Kričať? Povolené!

Ak už ste neodhadli bod zlomu a vhodný čas na odrezanie sa zo situácie a ocitli ste sa v prestrelke, je možné, že vami lomcujú silné pocity – smútok, strach, hnev, rozhorčenie… A to je prirodzené. Je dosť možné, že vo svojich predstavách živíte ideál, podľa ktorého sa osoba, úspešne zvládajúca konfliktné situácie, podobá dokonale pokojnému jogínovi, ktorého nič nerozhodí a ktorý takmer šeptom a vyrovnaným hlasom „schová do vrecka“ každého oponenta. Zabudnite na to. Teda, ak za sebou skutočne nemáte roky jogínskej praxe Je jasné, že keď sme až po uši v emóciách, zvyšujeme hlas a často na partnera nakričíme. V skutočnosti to môže byť oveľa zdravšie ako v sebe ten nával dusiť a potláčať. Dajte si však záležať na tom, čo kričíte. Je rozdiel či zvýšeným hlasom zvoláte „Som taký nahnevaný, až idem vyskočiť z kože! Som veľmi rozčúlený a sklamaný! Toto som nečakal!“ alebo ak na niekoho ziapete čosi v štýle „Celkom si sa už zbláznil? To čo si o sebe myslíš? Najradšej by som s tebou vyrazila dvere!“ a pod. Verím, že ten rozdiel cítite

… po tom ako niečo urobíte

Nuž a napokon by som sa s vami na rozlúčku rada podelila o jeden z mojich obľúbených citátov, ktorého autorom je (ak sa nemýlim) psychológ Garry Landreth: „Nie je ani tak dôležité čo urobíte, ale to, čo urobíte po tom, ako niečo urobíte.“ Niekedy sa skrátka aj napriek najlepšiemu úmyslu a najúprimnejšej snahe dopustíme správania, z ktorého ostaneme smutní, sklamaní, alebo ktorým si vzájomne ublížime. To však patrí k životu, sme ľudia, atď. (doplňte ďalšie ľubovoľné klišé… ). Skrátka – nevyhneme sa tomu. Nevešajte ale hlavu ani keď veci vyzerajú beznádejne. Vždy je tu ešte šanca dať veci na pravú mieru, vypovedať čo nebolo vypovedané, odpustiť si, rozlúčiť sa dôstojne a pod. Vždy je tu ešte tá ďalšia vec, ktorú môžete povedať alebo urobiť po tom, ako ste už niečo urobili

Veľa šťastia!

Možno.

Nižšie sa však dočítate, že tých psychologických uší máme o niečo viac ako prezrádza pohľad do zrkadla. Povieme si ktoré to sú, ako ich správne používať  aby naša komunikácia a vzťahy boli čo najuspokojivejšie, a dozviete sa aj, ako veľa sa toho dá povedať tromi slovami pri obyčajnom čakaní na zelenú.

Ako komunikujeme?

Skupinka psychológov okolo Paula Watzlawicka tvrdí, že všetko správanie je komunikáciou, a teda, že sa nedá nekomunikovať. Všetko, čo povieme alebo urobíme, nesie určitý význam, určité posolstvo, správu, postoj, či názor, ktorý komunikujeme druhému človeku. Dokonca aj keď „neurobíme nič“. Aj keď sme ticho. Dokonca aj keď sa otočíme iným smerom, alebo keď odídeme. V niektorých prípadoch vtedy ešte duplom.

Je preto veľmi dôležité naučiť sa vyznať v tom, ako vlastne komunikujeme.

Ako to teda v praxi vyzerá? Neprezradím nič nové, ak poviem, že je tu vždy odosielateľ správy, ktorý chce niečo komunikovať, je tu príjemca správy, a napokon samotná správa. Táto správa sa najprv zašifruje u odosielateľa do určitej podoby, odošle sa (slovne, gestom, pohľadom), a na strane príjemcu sa dekóduje.

Čo sa skrýva v slovách, ktoré si hovoríme (a nielen v nich)?

Nemecký psychológ Friedemann Schulz von Thun prispel k lepšiemu pochopeniu komunikácie tým, že konkrétne pomenoval štyri zložky, resp. významové stránky, ktoré, či už sme si toho vedomí alebo nie, obsahuje každá správa. Ktoré to sú?

1. Vecná stránka – aké fakty správa popisuje
2. Sebavýpoveď – čo touto správou vypovedá odosielateľ o sebe
3. Vzťah – čo táto správa hovorí o našom vzájomnom vzťahu
4. Výzva – čo chce odosielateľ dosiahnuť, k čomu nás vyzýva

Pozrime si to na príklade.

Predstavte si, že sedíte v aute za volantom a na sedadle spolujazdca sedí váš priateľ alebo vaša priateľka. Stojíte na križovatke, je červená. Červená sa v jednej chvíli prepne na oranžovú a z nej na zelenú. Váš priateľ či priateľka vysloví vetu:
„Aha, je zelená!“

Čo všetko nám tým vlastne pravdepodobne hovorí? Pozrime si to pod lupou.

1. Na vecnej rovine konštatuje fakt, že na semafore svieti zelené svetlo.
2. O sebe nám hovorí, že je pravdepodobne netrpezlivý/á, že sa ponáhľa.
3. O našom vzťahu to vypovedá, že pravdepodobne potrebujem aby mi niekto pripomenul, že je zelená, potrebujem pomoc, lebo sám/sama to nevidím.
4. Výzvou pri takejto správe môže byť „Pridaj!“ alebo „Pohni sa už!“ .

Okrem toho, že sa takto dá pozerať na slovné vyjadrenia, podobné je to i s tými neverbálnymi. Napríklad ak sa niekto rozplače, vecná/faktická stránka takejto komunikácie síce chýba, ale prítomné sú ešte tri zvyšné. Sebavýpoveďou v takom prípade môže byť „Som smutný/á“, vzťahovou správou môže byť „Tvoje správanie ma doviedlo až k slzám!“, a výzvou by mohlo byť „Uteš ma, venuj sa mi.“

Samozrejme, väčšinou tieto významy nezachytávame súbežne. Na každé máme zvlášť „ucho“. Odfiltrujeme si jeden z nich na základe situácie (prípadne ďalších rôznorodých faktorov ako sú tón a melódia hlasu, sprievodné pohľady, gestá, širší kontext diania, povaha nášho vzťahu atď.) a podľa toho aj ďalej reagujeme. Správu teda prijímame vždy tým uchom, ktoré je z tých štyroch práve najviac vyladené.

Vyskúšajte si to. Aké významy by ste na jednotlivých rovinách vedeli odhaliť ak by ste od niekoho počuli nasledujúce slová? A ktorý vám napadol ako prvý?
„Vezmi si kabát. Vonku je zima.“
„Čo máme na večeru?“
„Tu je ale neporiadok!“
(Možných „riešení“ a interpretácií je viacero. O tie svoje sa s nami môžete podeliť v komentári.)

Počúvajme štyrmi ušami!

Vo väčšine prípadov nám býva jasné, aký má správa, ktorá sa k nám dostane, význam, a teda „čo tým chcel ten druhý povedať“. Preto sa väčšinou navzájom dokážeme viac či menej dohodnúť a porozumieť si.

Situácia sa ale dokáže veľmi napínavo skomplikovať, ak príjemca nastaví ucho inému významu, než aký odosielateľ do svojej správy pôvodne vložil.

Vidíme totiž, že na každú správu sa dá pozrieť z už hore spomenutých štyroch hľadísk (alebo minimálne troch, ak chýba slovná výpoveď). Každý z nás je na ne v rôznej miere citlivý. Ako spolujazdec z príkladu vyššie môžem mať na mysli jedno z nich, keď správu „odosielam,“ avšak nemám žiadny dosah na to, ako bude šoférom pochopená („dekódovaná“).  Dozvedám sa to až z jeho reakcie. Ak mám to šťastie.

Príjemca si podľa vlastnej nálady, skúseností, predstavivosti či aktuálneho citového rozpoloženia – väčšinou automaticky, nevedome – zvolí, z ktorej strany sa na správu pozrie, ako ju pochopí a na čo vlastne bude reagovať. Inak povedané, vyberie si, ktorým uchom si ju vypočuje.

Urobte si malé cvičenie a odpovedzte si na tieto otázky:

1. Ktorú rovinu by som počul/a ako prvú v roli šoféra z príkladu? Fakty, sebavýpoveď priateľa/priateľky, informáciu o našom vzťahu alebo výzvu?
2. Ako by som reagoval/a?
3. Ako by sa moja reakcia líšila, ak by som sa rozhodol/a „počuť“ niektorú z ostatných rovín?

Nedorozumenia veľmi často vznikajú vtedy, ak reagujeme na niečo iné, než čo druhý zamýšľal komunikovať. Ak sa napríklad dohadujeme o tom koľko presne riadu je v dreze a ako dlho, ale náš partner chce v skutočnosti dať najavo, že potrebuje viac pomoci. Alebo ak ten druhý chce iba konštatovať, že je hladný, a my sa domnievame, že tým od nás vyžaduje, aby sme mu okamžite išli navariť.

Ako príjemcovia teda nesieme zodpovednosť za to, ako so správou naložíme a ako ju pochopíme!

Venujme preto viac pozornosti tomu, ktorým uchom práve počúvame. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam a mohli spolu komunikovať čo najefektívnejšie, je dobré všímať si, na ktoré ucho počujeme viac, v ktorých situáciách, a ako to potom ovplyvňuje naše reakcie. Počúvajme všetkými štyrmi ušami.

Čo teda môžem robiť aby som si s druhými čo najlepšie rozumel/a?

• Neunáhliť sa v interpretácii – overiť si, čo mal druhý na mysli skôr, ako automaticky zareagujem.
• Uvedomiť si a prevziať zodpovednosť – za to, ako druhému rozumiem; za to, ako na neho reagujem.
• Metakomunikovať – rozprávať sa o tom, o čom sa rozprávame – hlavne ak sa schyľuje ku konfliktu alebo nedorozumeniu, urobiť pomyselný krok vzad a s odstupom sa pozrieť na náš rozhovor a čo sa v ňom odohráva, vyjasniť si to.
• Hovoriť viac o sebe a menej o tom druhom („Nahneval si ma!“ vs. „Som nahnevaný!“).
• Prinášať do každodennej komunikácie čo najviac uvedomenia a pozornosti – všímať si ako sa v rozhovore cítim, ktoré ucho mám tendenciu naťahovať viac, prečo reagujem tak ako reagujem?

A na záver, buďte k sebe i k druhým v komunikácii zhovievaví Je tak spletitá a zložitá, má toľko farieb, vrstiev a úrovní, vstupuje do nej tak ohromne veľa ďalších vplyvov, že by bolo vlastne prirodzenejšie keby k nedorozumeniam dochádzalo oveľa častejšie. Každý raz, keď sa s ľahkosťou dohodneme, je to priam zázrak. A my ho napriek tomu denne považujeme za samozrejmosť.

Veľa šťastia!