Čo chceme povedať, keď sa urážame? Má každý človek traumu z detstva? Aký je vzťah medzi zodpovednosťou a slobodou? Pred nami je rozhovor o jednej z najdôležitejších otázok, ktoré sa objavujú v ordinácii psychológa.

HLAS HURIKÁNU

Niečo chceme. Niečo, čo je pre nás veľmi cenné, a preto veľmi žiadúce. Ale z nejakého dôvodu to nedostaneme. Vtedy sa v nás rozvinie kaleidoskop emócií – hnev, smútok, strach, frustrácia. Takto to funguje v detskom svete aj vo svete dospelých.

Môžete si všimnúť svoje pocity, pomenovať ich, začať priamy rozhovor a vyjadriť ich slovami. „Vieš, je to pre mňa veľmi dôležité a je mi ľúto, že to nevyšlo.“ Alebo sa môžeme uraziť – odvrátiť sa, nehovoriť, vypnúť telefón.

Dostaneme sa tak blízko k tomu, čo chceme? Nie, urazenosť sa stáva múrom nepochopenia – uzatvárame sa pred druhým, nevysvetľujeme si dôvody. Pozornosť sa sústreďuje na toho druhého a my sme bezmocní a čakáme ako princezná vo veži, kedy nás zachránia – uhádneme, čo sa stalo, zmeníme minulosť.

Je užitočné pozerať sa na nevraživosť ako na značku: tu je niečo, čo je pre mňa dôležité. Alebo čo také dôležité som chcel ako dieťa dostať od svojich rodičov, že odpor je stále živý? Prečo je to dôležité práve teraz? A čo od nich stále očakávate?

„KEBY MOJI RODIČIA ROBILI VECI INAK, MÔJ ŽIVOT BY SA ODVÍJAL INAK.“

Nech je to akokoľvek, minulosť je už skutočnosťou. Snažiť sa ju zmeniť je zbytočná snaha.

„Vtedy“ a “teraz“

Vtedy, v detstve, dieťa nemá možnosť voľby ani spôsobov, ako ovplyvniť svet – je malé, má slabé telo, nemá takmer žiadne skúsenosti, vo všetkom je závislé na rodičoch a iných dospelých okolo seba. Dieťa, ktoré vyrástlo a stalo sa dospelým, má oveľa viac možností zmeniť veci v realite tu a teraz. A viac spôsobov, ako získať to, čo chce. Na inom mieste, od iných ľudí. Dospelý človek má oveľa viac síl vysporiadať sa s pocitmi, ak sa jeho „chcenie“ nemôže naplniť. To však neznamená, že musíte súhlasiť so všetkým z detstva. Vôbec nie. Ale oddeliť „vtedy“ a „teraz“ je pre dospelosť veľmi užitočné.

Nie všetky trestné činy v detstve sú traumy

Je možné nazvať psychickou traumou každú situáciu, keď dieťa nedostalo to, čo chcelo? Tento závažný psychologický termín často označuje situáciu stresu alebo frustrácie, práve keď niečo veľmi chcelo a nedostalo. Trauma rozdeľuje život na pred a po.

Stávajú sa takéto udalosti každý deň? Určite nie. Môže byť rozbitá hračka v detstve jadrom psychickej traumy? Áno. ak sa spoja tri faktory: samotná traumatická udalosť, osobnostné charakteristiky psychiky a celkové prostredie, v ktorom sa dieťa nachádzalo.

JE ČAS, ABY SME SA STALI DOBRÝMI RODIČMI SAMI SEBE

Šanca na zmenu

Navždy sme deťmi svojich rodičov. Ale aj s vedomím minulých traumatických udalostí a ťažkých emócií sa môžeme stať dobrými rodičmi sami sebe. Podporiť sa tak, ako sa to možno ešte nikomu nepodarilo. Objaviť, čo je pre nás samých dôležité, a nájsť rôzne spôsoby, ako to získať. Robiť chyby a stále zostať na svojej strane.

Aj keď je príčina v minulosti, samotné jej uvedomenie nerieši zložitosti, ktoré nás obklopujú teraz. Uvedomenie sa často spája s vhľadom. Bolo to temné a nepochopiteľné, a potom zrazu – jasné svetlo, radosť z prežitého vhľadu a úľava: „Teraz je všetko jasné!“ Ale vhľad je len šancou na zmenu. Aby sa skutočne uskutočnili, je potrebné ešte veľa vnútornej práce.

Sloboda a zodpovednosť

Priestor na výber dieťaťa je obmedzený. Dospelý má oveľa širší. A môže si slobodne vybrať sám. Sloboda je však úzko spojená so zodpovednosťou. Ak chceme využívať jedno, musíme súhlasiť s druhým.

V našej kultúre sa zodpovednosť často rovná povinnosti. Možno. Ale aj zodpovednosť je zo všetkých strán obklopená slobodou. A práve v nej žijú všetky naše túžby, sny a rozhodnutia. Každá z nich má svoju cenu a dôsledky. Urobiť krok k svojmu cieľu znamená súhlasiť s platbou a prijať dôsledky. A ako odmenu dostávame slobodu ovplyvňovať svoj život.

Obeť alebo tvorca

Keď si dospelý človek spomenie na niečo bolestivé z detstva a zo všetkého obviňuje rodičov, prestáva byť na chvíľu dospelým, mení sa na to plačúce bezmocné dieťa, ktorému sa rozbila hračka.

To neznamená, že by ste nemali oplakávať to, čo stále bolí a pravdepodobne vždy bude bolieť. Neznamená to, že musíte úplne prijať všetko, čo ste mali ako dieťa. A predsa najdôležitejšia otázka, ktorú si môže Dospelý položiť, znie: „Čím chcem byť napriek tomu, čo sa mi stalo?“

Matky učia svoje dcéry, aby boli milé a zdvorilé. Prejavovať hrubosť, púšťať sa do bitiek – takéto správanie nie je pre dievča krásne. Ale tým, že rodičia vštepujú dcéram dobré spôsoby, ich pripravujú o zručnosti sebaobrany. Či sa v budúcnosti dokáže ubrániť mužskému násiliu – nad tým sa málokto zamýšľa.

Žiaľ, väčšinu moderných žien naučili, že je potrebné skrývať a potláčať pocity, ktoré nevyzerajú „žensky“. A z generácie na generáciu matky odovzdávajú túto normu svojim dcéram – „správať sa pekne“, byť milé, čím ich zbavujú schopnosti brániť sa.

Vo svete dievčat „byť milá“ znamená „nebyť silná“. Ale tým, že matky od dcér vyžadujú, aby zostali „milé“ a ku každému sa správali slušne, im berú zbrane, ktorými môžu reagovať na násilníka. Niekedy im dokonca nedajú silu ani na to, aby sa ozvali.

AKÉ RIZIKÁ HROZIA V BUDÚCNOSTI Z POSLUŠNOSTI

Tu je niekoľko možných scén z budúcnosti.

• Zatiaľ čo vy vo vedľajšej izbe listujete v ošúchanom módnom časopise, vaša dospievajúca dcéra preberá so svojím obľúbeným učiteľom klavíra náročnú skladbu pred koncertom. Zdá sa, že jej to ide dobre, a v tom jej učiteľ položí ruku na bok… Zmätená a vystrašená zamrzne a nevie, čo má povedať.
• Na večierku u kamarátky je (už osemnásťročná) pripravená tancovať.
  celú noc. Veľmi sa jej páči, ako vyzerá vo svojich priliehavých šatách. Možno vypila trochu viac ako zvyčajne. Chlapík zo spoločnosti, ktorý sa s ňou nikdy predtým nebavil, ju pozve von na balkón, ale keď prechádza cez miestnosť, počuje, ako za nimi zatvára dvere… Srdce jej poskočí v hrudi a dievča okamžite pocíti paniku.
• Po skončení univerzity dostala prácu a prvýkrát sa vydáva na služobnú cestu. O desiatej večer sa ozve zaklopanie a keď otvorí dvere, na prahu izby uvidí svojho šéfa s fľašou vína v jednej ruke a dvoma pohármi v druhej.

AKÉ ODKAZY ZANECHÁVAJÚ MATKY SVOJIM DCÉRAM

44 % žien v Amerike bolo aspoň raz v živote sexuálne obťažovaných a každá piata, teda 20 %, bola znásilnená. Vo väčšine prípadov sa násilia nedopustí maniak alebo sériový páchateľ, ale niekto, koho už poznali.

Keď tá chvíľa nastane, nebudete pri nich. Jediné, čo im pomôže, sú rady, ktoré ste im dali predtým, veci, ktoré ste ich naučili v detstve. A zvyčajne to nie je o tom, aké dôležité je chrániť sa, ale ako byť v pohode. Tu je niekoľko príkladov.

1. „Nebuď taký hanblivý – objím svojho strýka.“

Posolstvo: Dobré dievča je povinné prejaviť súcit, nedisponuje vlastným telom. Neprejaviť súcit niekomu, kto ho vyžaduje, znamená správať sa hrubo.

Ponaučenie: Nedôveruj sebe a svojmu zmyslu pre antipatiu. Ak chcete, aby vás niekto prijal a schválil, buďte pripravení bez váhania súhlasiť s prejavením súcitu, aj keď je vám daná osoba nepríjemná.

2. „Nechcel ti ublížiť, len sa hral. Buď dobré dievča a daj mu svoje hračky.“

Posolstvo:  Dobré dievča očakáva od druhých len dobré veci a vidí len dobré veci, napriek tomu, čo robia a ako sa správajú. Musíš ignorovať agresiu od kohokoľvek a naďalej byť milá a ostražitá.

Ponaučenie: Naučte sa ignorovať vyhrážky a hľadať ospravedlnenie pre agresívne správanie voči vám. Zabudnite na to, ako chcete reagovať na páchateľa, a na hrubosť a násilie reagujte len láskavo.

3. „Nie ste na neho nahnevaní, však? Si len rozrušený.“

Posolstvo: Dobré dievčatá sa nerozčuľujú. Potláčajú hnev a prežívajú slušnejšie pocity – napríklad smútok. Hnev poukazuje na páchateľa. Hnev sa dožaduje spravodlivosti. Smútok necháva obeť, aby sa o seba postarala sama…..

Ponaučenie: Pohodlie niekoho iného je vždy dôležitejšie ako tvoje vlastné a to, ako sa cítiš ty. Potlačte hnev ešte skôr, ako si ho uvedomíte, aby sa všetci okolo vás cítili dobre.

ČO EŠTE MUSIA MAŤ MATKY NA PAMÄTI

Dovoľte mi položiť vám ešte niekoľko otázok.

• Ak sa jej niečo stane, bude mať dcéra silu o tom hovoriť?
• Bude dostatočne sebavedomá (a bude si veriť aj po tom, čo sa stalo), aby si uvedomila, že to nie je jej vina?
• Ak zažije sexuálne zneužitie, bude mlčať a nechá si to pre seba? Psychológovia nám pravidelne hovoria, že niekedy je toto mlčanie ešte škodlivejšie ako samotná trauma.

Prečo sú matky také slepé voči deštruktívnym odkazom, ktoré vysielajú svojim dcéram?

Všetci by sme si mali zapamätať aspoň dve dôležité vety, ktoré dievčatám hovoríme od detstva:

„Ak mi povieš, že sa pri niekom necítiš dobre – či už je to rodinný priateľ alebo príbuzný – vždy ťa vypočujem a budem to brať vážne. Tvoja bezpečnosť je pre mňa dôležitejšia ako čokoľvek iné.

To, aké dieťa vyrastie – šťastné, sebavedomé, dôverujúce sebe i ostatným, alebo úzkostlivé, bojazlivo očakávajúce nadchádzajúci deň, závisí do veľkej miery od rodičov. Autor článku „navrhuje“, ako urobiť všetko pre to, aby dieťa bolo z akéhokoľvek dôvodu úzkostlivé a neočakávalo od života nič dobré.

Upratovanie a spokojná mama (Zdroj: namii9/freepik.com)

My rodičia máme nad svojím dieťaťom veľkú moc. A môžeme svojmu dieťaťu pomôcť naučiť sa zvládať životné ťažkosti.

Otec a mama svojím príkladom ukazujú deťom, ako sa správať k druhým a riešiť problémy. Okrem toho dieťa „nasáva“ rodinnú atmosféru. Keď vidí, že sa k nemu a k ostatným správate s láskou a úctou, naučí sa vážiť si seba aj ostatných. Ak musí pozorovať a zažívať hrubý a neúctivý prístup rodičov, začne sa cítiť bezvýznamné a bezmocné a v jeho duši sa usadí smútok.

Ak ste vždy „v strehu“ a správate sa, akoby ste každú chvíľu očakávali katastrofu, naučte svoje dieťa byť nervózne.

Úzkostlivých ľudí často trápia bezdôvodné predtuchy blížiacej sa katastrofy. Tie ich však nenechávajú úzkostnými. Korene tohto problému zvyčajne spočívajú v zážitkoch z detstva. Práve pozorovaním reakcií rodičov sa deti učia znepokojovať. „Nakazia“ sa úzkosťou, pretože sa necítia v bezpečí, istote, nie sú oceňované a chápané.

Na ilustráciu toho, ako sa to deje, ponúka psychoterapeutka Shari Steinesová niekoľko škodlivých rád pre rodičov.

1. PREMENIŤ KAŽDÚ ŤAŽKOSŤ NA KRÍZU

Nikdy neriešte problémy pokojne. Chcete, aby vaše dieťa bolo neustále nervózne – hlasno kričte a prejavujte svoju nespokojnosť vždy, keď sa niečo čo i len trochu pokazí. Ak sa napríklad vy alebo vaše dieťa omylom zraníte, niečo vám spadne alebo sa vyleje, urobte z toho veľkú vec. Zabudnite na frázy typu „To sa stáva, to je v poriadku“ alebo „To je v poriadku, my to napravíme“.

2. NEUSTÁLE DIEŤAŤU VYHRÁŽAJTE

Ak chcete dieťaťu vštepiť chronickú úzkosť až záchvaty paniky, neustále mu hrozte. Vyhrážajte sa vážnymi následkami v prípade neposlušnosti. Robte to pravidelne – tak v ňom určite vyvoláte otupenie emócií, disociáciu a psychosomatické príznaky.

3. VYHRÁŽAŤ SA INÝM PRED SVOJÍM DIEŤAŤOM

Nielenže tým svojmu dieťaťu ukážete, že je najlepšie nerobiť nič proti vám, ale zároveň v ňom vyvoláte zlý pocit voči osobe, ktorej sa vyhrážate. Tento povedie k tomu, že sa bude celý život cítiť menejcenné, vinné a hlboko zodpovedné za niečo, čo naozaj nemôže ovplyvniť.

4. ZMENIŤ SVOJ EMOCIONÁLNY STAV NÁHLE A PRUDKO

Nechajte dieťa pravidelne pozorovať, ako sa z neadekvátnych dôvodov rozčúlite, hoci pred sekundou ste boli úplne pokojní. Je to skvelý spôsob, ako medzi vami vytvoriť takzvanú „traumatickú väzbu“: dieťa sa vám bude vždy snažiť vyhovieť, bude vo vašej prítomnosti „chodiť po špičkách“ a bude sa snažiť akýmkoľvek spôsobom zabrániť vašim výbuchom hnevu. Nevyvinie si jasné sebavedomie, ale namiesto toho sa bude spoliehať na vás a na ostatných, aby zistilo, ako sa má správať.

5. NIKDY NEDÁVAJTE DIEŤAŤU JASNÉ RADY ALEBO VYSVETLENIA

Nechajte ho, nech si samo domyslí, ako správne riešiť problémy, a aby ste ho ešte viac vystrašili, hnevajte sa naň za každú chybu. Deti sa cítia obzvlášť zraniteľné, keď si musia poradiť samy.

Neukazujte mu príkladom, ako sa má správať dospelý, neučte ho, ako sa vyrovnať so životnými ťažkosťami. Neustále v zmätku sa dieťa začne cítiť neschopné. Navyše, keďže mu nič nevysvetlíte, bude sa cítiť aj nechcené. Ak by ste si ho vážili, pravdepodobne by ste boli ochotní investovať čas a energiu, aby ste ho naučili dôležité životné lekcie.

6. BEZ OHĽADU NA TO, ČO SA STANE, REAGUJTE NEPRIMERANE

Táto metóda funguje bezchybne. Ak dieťaťu každý deň ukazujete, že vaše reakcie na udalosti sú úplne nepredvídateľné, začne veriť, že život je ako prechádzka mínovým poľom. Kým sa stane dospelým, toto presvedčenie bude hlboko zakorenené v jeho psychike.

7. PRÍSNE HO TRESTAJTE ZA AKÉKOĽVEK NEÚSPECHY

Je dôležité naučiť dieťa, že jeho hodnota priamo súvisí s jeho úspechom. Preto pri každom chybnom kroku, zlej známke, neúspechu alebo akomkoľvek inom zlyhaní nezabudnite urobiť škandál a vštepiť mu, že sa stala katastrofa. Odsudzujte ho za každú chybu alebo neúspech, aj keď to nie je jeho vina, a častejšie ho trestajte.

8. KRIČTE NA SVOJE DIEŤA

Takto si vaše slová určite nenechá ujsť, najmä ak iné metódy nezaberajú dobre. Tým, že na dieťa kričíte, ho učíte neúctivému postoju k ostatným a dávate mu najavo, že svoj hnev a iné silné emócie si má vybiť na iných. Dieťa sa naučí aj ďalšie dôležité lekcie: napríklad to, že pre vás nie je dosť dôležité, inak by ste sa snažili mu neubližovať. To všetko podkopáva sebavedomie dieťaťa a zvyšuje jeho úzkosť.

9. IZOLUJTE DIEŤA OD VONKAJŠIEHO SVETA

Takto si môžete udržať rodinnú situáciu v súkromí a vaše dieťa neuvidí iné príklady vzťahov medzi ľuďmi. Izolácia je skvelým nástrojom na kontrolu vášho dieťaťa. Ak nemá nikde inú oporu ako v rodine (so všetkou jej nezdravou atmosférou), bude bezvýhradne veriť všetkému, čo poviete, a naučí sa vás napodobňovať.

10. NAUČTE HO, ABY V BUDÚCNOSTI VŽDY OČAKÁVALO PROBLÉMY

Najlepší spôsob, ako dieťaťu vštepiť úzkosť, je naučiť ho vždy očakávať to najhoršie. Nikdy sa mu nesnažte vštepiť nádej a optimizmus, neukľudňujte ho, že všetko bude v poriadku. Hovorte len o budúcich problémoch a katastrofách, vytvárajte v ňom pocit beznádeje. Nechajte búrkové mračná neustále víriť nad jeho hlavou. Ak sa budete dostatočne snažiť, nikdy sa ich nebude môcť zbaviť.

Keď má dievča zohrávať úlohu jediného dospelého v rodine, nie je voči tomu imúnne.

Parentifikácia je situácia v rodine, v ktorej je dieťa nútené starať sa o svojich rodičov alebo rodiča z emocionálneho a praktického hľadiska. Napriek svojmu nízkemu veku sa deti cítia byť zodpovedné za dospelých, stávajú sa pre nich oporou a podporou, preberajú rodičovské povinnosti, rozhodujú, nakupujú, varia, upratujú atď. atď.

Ak sa v živote rodičov niečo pokazí, dieťa sa napriek tomu, že s tým nemôže nič urobiť, cíti vinné a je ešte viac presvedčené, že je zodpovedné za riešenie všetkých problémov, ktorým dospelí čelia.

Rodičovstvo sa zvyčajne vyskytuje v dysfunkčných rodinách, kde chýbajú zdravé vzťahy medzi dospelými, alebo v rodinách, kde je len jeden rodič. Tá (alebo on) účinne mení dieťa na náhradného manžela alebo manželku a núti ho do úlohy niekoho, kto sa stará, utešuje, súcití, podporuje, rozhoduje a drží celú rodinu pohromade. A podľa skúseností psychoterapeutky Katie Gillisovej túto úlohu najčastejšie zohrávajú najstaršie dcéry v rodine.

Ak musíte dospieť príliš skoro, vo veľmi mladom veku, aby ste prevzali rodičovské povinnosti a funkcie, nevyhnutne to ovplyvní vašu osobnosť a vaše správanie. Tu sú charakteristické črty, ktoré si možno všimnúť v osobnosti a správaní dcér, ktoré sa stali obeťou rodičovstva.

1. NADMERNÁ ZODPOVEDNOSŤ A SAMOSTATNOSŤ

Takéto dievčatá a mladé ženy prejavujú nadmerný zmysel pre zodpovednosť nad rámec svojho veku, sú zvyknuté spoliehať sa len na seba, na svoje vlastné sily, a preto sú veľmi nezávislé a samostatné.

2. ŤAŽKOSTI S PREJAVOVANÍM ZRANITEĽNOSTI.

Keďže úloha dospelého vyžaduje, aby dievča bolo silné, je pre ňu ťažké ukázať, že v skutočnosti vôbec nie je silné, a požiadať o pomoc a podporu iných.

Keďže úloha dospelého vyžaduje, aby dievča bolo silné, je pre ňu ťažké ukázať, že v skutočnosti vôbec nie je taká silná, a požiadať o pomoc a podporu iných.

Mnohé dcéry, ktoré zažili rodičovskú identifikáciu, majú pocit, že sa vo svojom živote nemajú na koho spoľahnúť, pretože nikdy nemali okolo seba dospelého, ktorý by im mohol byť oporou. Preto je také ťažké nielen požiadať o pomoc, ale ju aj prijať. Už len myšlienka na to, že by mali niekoho požiadať o pomoc, môže vyvolať pocity psychickej nepohody, strachu a úzkosti.

3. PERFEKCIONIZMUS

Keď sa na vás v detstve a dospievaní kladú vysoké nároky, môže to viesť k perfekcionizmu, čo je túžba dokázať, že nielen zvládnete to, čo na vás dospelí kladú, ale že všetko zvládnete dokonale. Mnohé dcéry, ktoré zažili rodičovskú identifikáciu, sa snažia prevziať čo najviac povinností, vynikať vo všetkých oblastiach – v škole, v práci, v osobnom živote -, aby vykompenzovali vnútorný pocit nedostatočnosti a mali pocit, že majú svoj život pod kontrolou. To všetko často vedie k emocionálnemu a fyzickému vyhoreniu.

4. PROBLÉMY S URČOVANÍM A REŠPEKTOVANÍM OSOBNÝCH HRANÍC

Keďže dcéry, ktoré prežili, museli od útleho veku plniť povinnosti dospelých, majú problém rozlišovať medzi vlastnými záujmami a potrebami a záujmami a potrebami iných. To vedie k problémom s osobným priestorom a starostlivosťou o seba.

5. POTREBA POMÁHAŤ A STARAŤ SA O INÝCH NA ÚKOR SEBA.

Pretože museli od útleho veku obetovať svoje vlastné záujmy a potreby rodine, rodičovské dcéry pokračujú v rovnakom správaní aj keď vyrastú. A veľmi často sú takéto ženy vo vzťahoch, v ktorých hrajú úlohu “rodiča”, pričom svojmu partnerovi prisudzujú úlohu večného dieťaťa, za ktoré rozhodujú, riadia ho a dokonca sa ho snažia “vychovávať” a “korigovať”.

6. PRÍLIŠ “ZRELÉ” NA SVOJ VEK

Rodičom dcéry často okolie hovorí, že sú vyspelejšie ako ich rovesníci. Táto zrelosť sa prejavuje v spôsobe, akým komunikujú, ako sa správajú, ako sa rozhodujú. Z tohto dôvodu sú obete viktimizácie vystavené zvýšenému riziku, že sa dostanú do situácií, v ktorých sa s nimi zaobchádza, akoby boli staršie, než v skutočnosti sú. Napríklad tieto dievčatá sú často vo vzťahoch s mužmi, ktorí sú od nich oveľa starší.

7. POTREBA SCHVÁLENIA

V mladom veku dievčatá očakávajú schválenie za to, ako zvládajú povinnosti dospelých, takže ich sebavedomie je spojené s prispôsobením sa očakávaniam ostatných. Majú pocit, že ich hodnota ako jednotlivcov závisí od ich schopnosti zapáčiť sa druhým.

8. PROBLÉMY DÔVERY

Ťažké rané skúsenosti negatívne ovplyvňujú schopnosť dôverovať druhým a vytvárať zdravé vzťahy. V dospelosti obete parentifikácie často vstupujú do dysfunkčných vzťahov s citovo odlúčenými partnermi.

9. VINA A ZNECHUTENIE

Sú to pocity, ktoré obete parentifikácie neopúšťajú, keď si spomenú na svoje detstvo: vina za to, čo podľa nich nedokázali zvládnuť, a odpor, že boli fakticky pripravené o detstvo.

Je veľmi dôležité mať zdravý vzťah s rodičmi, cítiť od nich bezpodmienečnú lásku už od detstva, čo je kľúčom k formovaniu zdravej osobnosti.

Vo vzťahu medzi deťmi a rodičmi sa často môžu vyskytnúť mnohé akútne problémy. Niekedy rodičia zabúdajú, že deti sú v ich živote “dočasnými hosťami”, a to vedie k problémom s odlúčením, ktoré môžu zničiť budúcnosť dieťaťa.

Na dôsledkoch sovietskej výchovy budeme pravdepodobne pracovať ešte dlhé roky, pretože je veľa rodičov, dokonca aj z mladšej generácie, ktorí nazývajú remeň “najlepším nástrojom výchovy”, a to je hrozné Pretože keď je dieťa bité, naďalej miluje svojich rodičov, ale prestáva mať rado seba.

Veľmi často sa deti stávajú nástrojom na manipuláciu s rodičmi počas rozvodu, mnohí dospelí spomínajú na svoje detstvo, v ktorom sa ich rodičia rozviedli, ako na život pred a po, stále sa podvedome cítia vinní za to, čo sa stalo medzi ich rodičmi pred mnohými rokmi

Musíte si uvedomiť, že rodičia sú zrelé osobnosti, nemôžete ich zmeniť, ale môžete zmeniť svoj postoj k nim, pochopiť, kto sú, a prijať ich. Snažte sa odpustiť za všetko zlé a byť vďační za všetko dobré.

Je možné nemilovať dieťa?

Žiaľ, áno, aj ľudia s psychopatickými poruchami rodia deti, a to je tragédia pre dieťa aj pre jeho okolie, pretože nedostatok lásky v detstve vytvára hnev a utrpenie, závisť a chamtivosť, človek celý život uteká sám pred sebou a bojí sa svojich emócií, Strach zo seba samého človeka neustále núti hľadať vhodnú šablónu, ale tá ho nezachráni pred prázdnotou vo vnútri, a “dospelé deti” neustále kráčajú po okraji priepasti vedomia, hľadajú lásku, nevedia, čo to je, pretože ju v detstve nezažili.

A tak tieto “dospelé deti” prichádzajú na terapiu a učia sa milovať samy seba, nesnažia sa už rodičom niečo dokazovať a zaslúžiť si ich lásku. Lásku si nemožno zaslúžiť, buď je, alebo nie je

Človek sa človekom nerodí, ale stáva sa ním

Človek sa rodí s určitým typom osobnosti, s určitým temperamentom. A to sú akoby ľudské vlastnosti, ktoré sú stabilné, ale svoju konečnú podobu získavajú v procese rastu človeka v sociálnom prostredí.

Osobnosť sa vyznačuje tým, že má zásady, postoje, názory, hodnotové orientácie, potreby, motívy a záujmy. A keďže každá z týchto kategórií má mnoho charakteristík a ich kombinácií, dostávame jedinečného človeka, osobnosť, ktorá sa rozhodne líši od ostatných ľudí

Najplodnejším obdobím, keď sa tieto charakteristiky objavujú a rozvíjajú, je detstvo a dospievanie. Samozrejme, neskôr sa ďalej formujú, upresňujú, lepšie chápu a prehlbujú

V zásade existujú dva spôsoby formovania osobnosti

Prvý spôsob je, keď bezprostredné okolie už má určitý plán pre rozvoj dieťaťa a učí ho podľa tohto plánu. A v tomto prípade, ak sa väčšina vrodených (t. j. nemenných) ľudských vlastností rodičov a detí zhoduje, nebude táto cesta pre jedinca veľmi traumatizujúca. Ak sa ukáţe, ţe sú radikálne protikladné, potom bude pre rodičov aj dieťa veľmi ťaţká interakcia.

Druhou možnosťou je pozorovať dieťa, jeho vlastnosti. To znamená spoznať vrodené vlastnosti, ktoré človek už má. Potom na základe toho, a ak je to potrebné, rozšíriť videnie sveta dieťaťa a navrhnúť smer vývoja s prihliadnutím na vlastnosti dieťaťa. V tomto prípade má dieťa možnosť čo najviac sa otvoriť a stať sa samým sebou – najlepším stelesnením a kombináciou vrodených vlastností a získaných čŕt.

Samozrejme, veľký význam majú osobnostné vlastnosti rodičov a ďalších blízkych osôb dieťaťa. Niektorí sú lojálnejší a flexibilnejší. Niektoré sú autoritatívnejšie a zásadovejšie. Pre niektorých sú vedúcimi vodítkami obavy a pre iných úroveň energie a jej realizácia.

Veľký význam majú aj charakteristiky rodinného prostredia ako celku – ide o širší kolektívny obraz prostredia dieťaťa. Jedna vec je, ak je v prostredí dieťaťa jedna úzkostlivá osoba, zatiaľ čo ostatní sú optimistickejší a odolnejší voči stresu. Iné je, ak je úzkostná väčšina dospelých v okolí dieťaťa. Predpokladá sa, že ak je v okolí dieťaťa aspoň jedna stabilná, vrelá a prijímajúca osoba, výrazne to zvýši šance na rast harmonickej osobnosti.

Rozvinutá a harmonická osobnosť je najistejšou cestou k dosiahnutiu osobného šťastia. Veď zmyslom života nie je žiť ho určitým spôsobom, ale poznať seba samého, svoju osobnosť, a s využitím vlastných vlastností robiť vo svojom živote rozhodnutia, ktoré povedú k vytvoreniu najlepšieho života pre tohto človeka.

V mnohých prípadoch sú depresívne epizódy v živote človeka nejakým spôsobom spojené so stratou tejto jedinečnej cesty. Je to ako strata vlastného jedinečného kódu šťastia. Vtedy môže život stratiť svoje farby, stať sa neradostným

Z ľudí s podobnými vrodenými vlastnosťami v rôznych sociálnych prostrediach vyrastajú veľmi rozdielne osobnosti

Preto je úloha rodinného prostredia pri formovaní a raste osobnosti veľmi dôležitá. Je ako pilot lietadla, ktorý ho môže nasmerovať tak, aby sa cesta skončila katastrofou, alebo ho môže nasmerovať do krajiny snov a šťastného života

Pri výbere životného partnera sa ženy zamýšľajú nad tým, či chcú od tohto muža deti. Bude ich milovať a starať sa o ne, alebo sa ich bude snažiť potlačiť svojou autoritou, ignorovať ich, zvyšovať hlas? Kontrolný zoznam pre tie, ktoré majú pochybnosti.

Naši kolegovia z Rodičovského združenia zostavili niekoľko znakov, podľa ktorých možno identifikovať potenciálne dobrého otca. Ak chcete otestovať svojho muža, odporúčajú odpovedať na týchto šesť otázok, a ak sa vám na základe nich podarí získať šesť kladných odpovedí, pravdepodobne ste si vylosovali šťastný lístok.

1. MÁ S OTCOM DÔVERNÝ VZŤAH?

Vzťah muža k svojim deťom veľmi závisí od toho, ako sa k nemu samotnému správali v rodine, či ho otec vnímal ako súpera o maminu pozornosť, alebo ako priateľa.

Samozrejme, ťažké detstvo s „remeňom na zadku“ nemusí nevyhnutne viesť k rovnakému správaniu muža vo vlastnej rodine, ale je to červená vlajka. Ideálne je, keď váš vyvolený často spomína na čas strávený s otcom, rozpráva, čo spolu robili, a sníva o tom, že on a jeho syn alebo dcéra budú mať rovnaké priateľstvo.

2. KOMUNIKUJE SRDEČNE SO SVOJIMI SESTRAMI/BRATMI?

Ak je váš muž najstarší v rodine, možno ho v detstve „otravovali“ požiadavkami, aby sa staral o mladších. Ale ak to pre neho nebolo v napätí, ak s radosťou vníma ich šibalstvá a vylomeniny, rozpráva, ako ich chránil pred tyranmi, potom s najväčšou pravdepodobnosťou bude rovnako úctivo pristupovať aj k svojim deťom.

3. JE POKOJNÝ, KEĎ IDE O ŽARTÍKY CUDZÍCH DETÍ?

Kedy inokedy sa zabávať a vyvádzať, ak nie v detstve? Ale často rodičia nedovolia ani deťom byť deťmi: v roku tie „musia“ úhľadne jesť, v troch – pochopiť, keď sa od nich žiada, aby ticho sedeli, a v piatich – žiť prísne podľa pravidiel. A ak sa váš muž mrví a krčí, keď pri susednom stole v reštaurácii zaznie detský smiech o niečo hlasnejšie ako zvyčajne, s najväčšou pravdepodobnosťou bol v detstve nútený potláčať emócie a chodiť po čiare. To môže ovplyvniť jeho postoj k výchove detí.

Ak dokáže chytiť loptičku hodenú jeho smerom a veselo ju hodiť späť, máte pred sebou zrelého človeka, ktorý rozumie psychológii detí a ich potrebám.

4. JE POKOJNÝ, POKIAĽ IDE O JEHO VLASTNÉ NEÚSPECHY A ÚSPECHY INÝCH ĽUDÍ?

Je ťažké, keď človek „všetkým niečo dlhuje“ a podľa neho niekto niečo dosiahol len preto, že mu pomohli, a on sám neuspeje, lebo „šéf je hlupák“.

Ide o infantilné správanie, pri ktorom človek pravdepodobne nebude ochotný prevziať zodpovednosť za niekoho iného (ak nie je ochotný prevziať zodpovednosť ani za seba). V podstate budete mať ďalšieho „syna“ – lenže vo veľkom veku.

5. VIE SI ZAROBIŤ A NAPLÁNOVAŤ ROZPOČET?

Deti sú veľmi nákladné potešenie. Za predpokladu, že žena v určitom momente najčastejšie „vypadne“ z tvorby rodinného rozpočtu, financií a prístupu k nim muž – veľmi dôležitý bod.

Budúci otec by mal vedieť nielen zarábať, ale aj rozumne zaobchádzať s peniazmi, nešetriť na kvalitnom kočíku a postieľke, ale ani nevyfúknuť celú prémiu na nové točenie, keď je čas kúpiť stoličku alebo autosedačku.

Najlepšou možnosťou bude zlatá stredná cesta: ani utrácači, ani lakomci ako otec nebudú stabilní.

6. REŠPEKTUJE VÁS A VY REŠPEKTUJETE JEHO?

Zdalo by sa, že odpoveď je jasná: keďže ste spolu, potom je všetko dobré. Ale, žiaľ, vášeň a dokonca ani láska neznamená vždy úctu. A keď žár citov trochu opadne, môže sa stať, že za nimi nie sú žiadne hlbšie city. A žiť s človekom, ktorého si nevážite, je veľmi ťažké.

Deti sú ako malé indikátory, ktoré dokážu vycítiť faloš vo vzťahu. Môže sa teda stať, že otec od muža bez rešpektu sa ukáže ako veľmi toxický.

Dospievaním človek prehodnocuje svoj vzťah ku všetkým okolo seba a mama a otec nie sú výnimkou. Niektorí sa k nim priblížia, iní sa naopak snažia čo najviac vzdialiť. A ak si rodičia chcú udržať vrúcny vzťah so svojimi dospelými deťmi, musia na tom pracovať.

Nie každý dokáže vyjadriť svoje pocity slovami a verí, že činy hovoria samy za seba. Terapeuti však tvrdia, že dospelé deti potrebujú vo vzťahoch s rodičmi slová ako potvrdenie: „Áno, uvedomujem si, že veci neprebiehali hladko, ale som tu pre teba.“

„Tieto afirmácie môžu mať liečivú silu,“ hovorí asistentka rodinnej a manželskej terapeutky Lara Morales Deitterová. – „Najmä v rodinách, kde sa rodičia mohli zaoberať vlastnými problémami a deti majú neuspokojené emocionálne potreby.

Tu je šesť dôležitých fráz, ktoré rodičia môžu (a mali by) povedať svojim dospelým deťom, aby zlepšili vzťahy.

1. „ODPUSTI MI.“

Tieto dve slová túžia počuť viac než čokoľvek iné na svete. Veď kým je dieťa malé, neuvedomuje si, aký vplyv naň majú niektoré činy jeho rodičov.

„V niektorých prípadoch ich správanie, ich rozhodnutia vytvorili určité problémy s duševným zdravím,“ hovorí odborník na manželstvo a rodinu Ariel Doualan. – Mohli ubližovať neúmyselne a väčšina detí si uvedomuje, že viaceré správania boli dobre mienené. Ale aj tak je pre ne rozhodujúce, aby dostali ospravedlnenie a súhlas, aby mohli ísť ďalej.”

2. „BOL(A) SOM V REŽIME PREŽITIA.“

Áno, toto tvrdenie neospravedlňuje drsné správanie ani zlú výchovu. Ale týmto spôsobom rodič aspoň priznáva, že sa snažil vyrovnať s tým, čo sa na neho valilo. Robil to najlepšie, čo mohol, a používal metódy, ktoré boli v jeho dobe dostupné.

A vtedy sa málo hovorilo o emóciách alebo komunikačných zručnostiach – teda o tom, čo očakávame od rodičov dnes.

„Pre dospelého človeka, ktorý je ešte bezdetný, môže byť veľmi ťažké spomenúť si na svoje detstvo,“ hovorí psychoterapeutka Nedra Glover Tawwab. – Ešte však nechápe, aké je to byť dospelým, ktorý musí súčasne pracovať, zabezpečovať rodinu, starať sa o dieťa, variť, vychovávať dieťa. A zároveň sa nezrútiť.”

3. „SOM NA TEBA VEĽMI HRDÝ.“

Nezáleží na tom, či má dieťa 5 alebo 25 rokov. Chce vedieť, že rodičia sú hrdí na jeho úspechy. To poskytuje motiváciu usilovať sa o viac.

„Mnohí rodičia vychovávali svoje deti v duchu ‚buď lepší ako my, dosiahni viac‘,“ hovorí psychoterapeut Jor-El Caraballo. – To často vzbudzuje úzkosť: či si s napomínaním počíname dobre. Veta ‘som hrdý na to, čo si dokázal a kým si’ môže skutočne upokojiť a rozptýliť pochybnosti.”

4. „NEŽIJEŠ SVOJ ŽIVOT TAK AKO JA, ALE AJ TAK ŤA PODPORUJEM.“

Niektorí rodičia tlačia svoje deti, aby išli vlastnou cestou: vytvorili dynastiu lekárov alebo učiteľov, pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu a podobne. Veria, že je to tá „správna“ cesta – známejšia a stabilnejšia.

Ak si však dieťa v období dospievania stanoví ciele, ktoré sa veľmi líšia od cieľov rodičov, ich úlohou je jednoducho akceptovať ich rozhodnutie bez toho, aby prejavili nesúhlas.

„Toto vyhlásenie uznáva individualitu cesty dospelého dieťaťa a potvrdzuje jeho autonómiu,“ hovorí Morales Deitter.

5. „POTREBUJETE RADU ALEBO SA CHCETE LEN POROZPRÁVAŤ?“

Milujúci rodič chce svoje dieťa chrániť bez ohľadu na to, koľko má rokov. Túžba chrániť deti pred chybami je úplne prirodzená. Dospelý syn alebo dcéra však musia nájsť riešenie problému sami – aj to je súčasťou dospievania.

Psychoterapeuti hovoria: Priama otázka – rada alebo pomoc – ukazuje, že veríte, že vaše dieťa zvládne každú situáciu. A túžba naliehavo vydať návod na konanie bráni dospelému dieťaťu, aby sa vyhlásilo za osobu. Často stačí len vypočuť alebo podporiť.

6. „VŽDY SOM TU PRE TEBA.“

“Práca na výchove detí sa nekončí, keď dosiahnu dospelosť. Vzťah sa len mení,“ hovorí Jor-El Caraballo. – Áno, rodičia musia presunúť svoju pozornosť zo starostlivosti o deti na osobné záujmy, to však neznamená, že sa stále nemôžu podieľať na ich živote. Určenie správnych hraníc komunikácie, ktoré zachovajú aktívnu prítomnosť a starostlivosť, je delikátny, ale veľmi dôležitý proces.”

Všetci chceme, aby naše deti boli šťastné. Ale musíte súhlasiť, že byť šťastný a radostný 24 hodín denne, 7 dní v týždni jednoducho nie je možné. Tu je niekoľko tipov, ktoré vám pomôžu zbaviť sa rodičovskej úzkosti.

Odpovedzte na otázku: Máte vždy skvelú náladu? Pravdepodobne nie. Väčšina ľudí prežíva počas dňa rôzne emócie: radosť aj hnev, smútok aj odpor, osamelosť aj vzrušenie.

Mali by ste teda od svojho dieťaťa vyžadovať, aby si zachovalo úsmev na tvári?

Spomeňte si na svoje detstvo: dostali ste vždy všetko, čo ste chceli? Cítili ste sa stále šťastní? Odpoveď je pravdepodobne opäť “nie”. Napriek tomu, ak vás znepokojuje, že vaše dieťa sa zdá byť príliš často nešťastné, tu je niekoľko návrhov, ktoré môžu obom pomôcť.

1. PAMÄTAJTE, ŽE ŠŤASTIE DIEŤAŤA SA NEDÁ KÚPIŤ

Rovnako ako si nemôžete kúpiť jeho lásku. Viac ako čokoľvek iné na svete potrebuje vás, nie darčeky a zábavu, aj tú najdrahšiu a najrozmanitejšiu. Hrajte sa s dieťaťom, počúvajte ho, snažte sa tráviť čo najviac času spolu. To mu pomôže naučiť sa, aké dôležité sú vzťahy.

2. POMÔŽTE MU NÁJSŤ SI PRAVIDELNÝCH PRIATEĽOV

Niektoré deti si kamarátov získavajú ľahko, iné s tým majú problém. Priateľstvo má mnoho nepísaných pravidiel, čo znamená, že vaše dieťa môže potrebovať pomoc dospelých. Vysvetlite, že niektoré drobnosti hrajú dôležitú úlohu.

Ak je dostatočne veľké, povedzte mu, aký dôležitý je tón hlasu a reč tela, a vysvetlite mu, že priateľstvo môže mať rôzne fázy.

Snažte sa deti zbytočne nepresúvať do inej školy alebo mimoškolskej skupiny: ak zostanú v rovnakej skupine, ľahšie si nájdu kamarátov.

3. UKAŽTE LÁSKU

Byť rodičom nie je ľahká práca a často sa nezamýšľame nad tým, ako nás vidia naše deti. Pripadáte si príliš často unavení, podráždení a podráždení? Uvedomujú si vaše deti, že ich milujete bez ohľadu na všetko? Najdôležitejšie je, aby dieťa vedelo, že je to najlepšie, čo vás v živote stretlo.

4. UČTE SA OD DIEŤAŤA

Deti sú skvelí učitelia. Mám troch synovcov a veľa som sa od nich naučil. Pre toho najmladšieho akoby neexistovalo nič cudzie. Priznávam, že nie som typ človeka, ktorý má tendenciu nadviazať rozhovor s ostatnými v obchode alebo na autobusovej zastávke, ale odkedy prišiel na svet, všetko sa zmenilo.

Môj synovec ma naučil tešiť sa z komunikácie s cudzími ľuďmi a som za to vďačný.

Pozorne počúvajte a sledujte svoje deti – pomôžu vám získať cenné poznatky z vašich vzájomných vzťahov.

5. VYSVETLITE SVOJMU DIEŤAŤU, ŽE BYŤ ŠŤASTNÝ JE VEDOMÁ VOĽBA

Keď sa zobudíme, vedome alebo nevedome sa rozhodujeme, ako strávime deň. Môžeme túžiť a mrmlať, alebo sa môžeme tešiť.

Aby si deti túto lekciu osvojili, je dôležité im pravidelne poskytovať vizuálny príklad.

Ako sa ráno cítite? Tešíte sa na nový deň s radostným očakávaním alebo s obavami? Ak sa vám práca nepáči, prečo nedáte výpoveď? Je čas rozhodnúť sa pre zmenu zamestnania alebo sa na svoju prácu pozrieť novým pohľadom.

6. NEBUĎTE POSADNUTÍ PENIAZMI

V populárnej kultúre je bežné spájať šťastie s bohatstvom a materiálnymi statkami, ale v priebehu rokov som si uvedomil, že najšťastnejší ľudia majú zvyčajne celkom skromné potreby. Majte to na pamäti pri výchove dieťaťa.

Všetky deti sú odlišné a metódy výchovy, ktoré fungujú na jedno, nemajú vplyv na druhé. Napriek tomu však možno vysledovať určité zákonitosti. V knihe Deti z neba. Umenie pozitívneho rodičovstva“ americký psychológ John Gray identifikuje štyri typy detského temperamentu a podľa toho aj štyri prístupy ku komunikácii s deťmi.

Hlavným cieľom metodiky Johna Graya je pomôcť rodičom vychovať slobodného, šťastného a nezávislého člena spoločnosti. A na tento účel sa podľa autora musia rodičia naučiť komunikovať s dieťaťom s prihliadnutím na osobitosti jeho temperamentu.

Každé dieťa je jedinečné a nenapodobiteľné. Každé má svoje zvláštnosti, schopnosti, potreby a záujmy. Rodičia by si to mali uvedomiť a nezúfať, ak sa ich syn alebo dcéra výrazne líšia od detí ich kamarátov, starších súrodencov a sestier. Porovnávanie je vo výchove neprípustné.

Okrem toho autorka odporúča používať rozdielne prístupy k výchove dcér a synov.

V skratke možno túto myšlienku zhrnúť do vzorca „dievčatá – starostlivosť, chlapci – dôvera“. Dievčatá skutočne potrebujú viac starostlivosti a záujmu. Chlapci však potrebujú dôveru, ktorá dáva viac nezávislosti.

Určením typu temperamentu dieťaťa budete môcť s ním vybudovať efektívnejšiu komunikáciu. Všimnite si však, že temperament sa nie vždy prejavuje v čistej podobe. Niekedy môže ísť o zmes dvoch, alebo dokonca troch – vtedy sa dieťa správa úplne inak aj v podobných situáciách.

1. SENSITÍVNE

Emocionálne krehký, zraniteľný a citlivý typ osobnosti. Sťažovanie sa je súčasťou povahy takéhoto dieťaťa. Citlivé deti potrebujú súcit, uznanie svojich starostí a sťažností.

Ako komunikovať

Dajte dieťaťu možnosť podeliť sa o svoje ťažkosti a hneď sa bude cítiť lepšie. Veľkou chybou je snažiť sa citlivého syna alebo dcéru rozveseliť. To sa pravdepodobne obráti proti vám – dieťa sa ešte viac sústredí na negatívne veci.

Takéto deti ostro reagujú na situácie týkajúce sa ich prianí a potrieb.

Na odmietnutie často reagujú plačom, a napriek tomu sú ochotné spolupracovať, keď ich niekto vypočuje a pochopí. Citlivé deti potrebujú viac pozornosti a rodičia im musia pomôcť nájsť si priateľov medzi rovesníkmi. S podporou dospelých sa citlivé deti stávajú menej uzavreté, veselšie a aktívnejšie.

2. AKTÍVNE

Tieto deti sa najviac zaujímajú o svoju schopnosť ovplyvniť svet okolo seba. Sú dychtivé konať a dosahovať výsledky. Sú to rodení vodcovia, radi sú stredobodom pozornosti.

Aktívnym deťom však treba okamžite stanoviť hranice, inak rýchlo prekročia hranice dovoleného a bránia sa rozhodnutiam dospelých. Deti s týmto temperamentom by mali mať vždy na pamäti, že rodič je stále hlavný. V určitých situáciách je však potrebné nechať aktívne dieťa viesť.

Ako komunikovať

Na takéto deti pozitívne pôsobia kolektívne športy pod dohľadom múdreho trénera. Je veľmi dôležité nezabudnúť podporiť túžbu dieťaťa uspieť. Je dôležité, aby vedelo, že mu verí, potom ukáže svoje najlepšie vlastnosti. Nečinnosť však takéto deti znášajú ťažko. Neradi čakajú alebo stoja v rade.

Preto je na čas nudného zamestnania lepšie okamžite vymyslieť hru alebo inú zábavu.

Aktívne deti ľahko prejdú do kontaktu, keď dostanú plán činnosti: “Najprv pôjdeme do obchodu. Budeme musieť byť chvíľu trpezliví. Ale potom pôjdeme do parku a vy sa môžete hrať. Postupom času sa tieto deti stávajú kooperatívnejšími, spolupracujúcimi a kompromisnými.

3. REAKČNÉ

Tieto deti sú zvyčajne spoločenskejšie a priateľskejšie ako ich rovesníci. Je pre ne dôležité komunikovať s ostatnými a vždy skúmajú reakcie na svoje správanie. Zároveň sú otvorené novým pocitom a emóciám.

Chcú čo najviac vidieť, počuť a zažiť a milujú zmeny. Z tohto dôvodu je pre reaktívne dieťa niekedy ťažké sústrediť sa a dotiahnuť veci do konca. Potrebujú neustálu stimuláciu a jasné vedenie zo strany rodiča.

Ako komunikovať

Uprednostňujte neustálu zmenu činnosti. Chodievajte s takýmto dieťaťom viac na nové ihriská, do múzeí a divadiel, pozerajte rozprávky a čítajte knihy. Plusy: takéto dieťa sa dá ľahšie prepnúť a niečím nadchnúť. Radi pomáhajú rodičom pri nových činnostiach.

Stačí jednoduché: „Poďme teraz robiť niečo zaujímavé…“ – a dieťa už pomáha piecť sušienky alebo vysávať dom.

Je dôležité si uvedomiť, že reaktívne deti sú veľmi vrtkavé, všetko ich rýchlo omrzí. Keď však nájdu niečo, čo robia rady, často sa stanú usilovnejšími a disciplinovanejšími.

4. RECEPTIVE

Pre vnímavé deti je dôležité pochopiť, čo sa stane v nasledujúcom okamihu a čo môžu očakávať od zajtrajška. Deti s týmto temperamentom potrebujú predvídateľnosť.

Potrebujú čas na prípravu a zvyknutie si na novú činnosť. Preto by ste ich v žiadnom prípade nemali ponáhľať alebo ich karhať za pomalosť. Napríklad na detskom ihrisku sa vnímavé dieťa zapojí do hry, až keď ju pozoruje a pochopí jej pravidlá.

Ako komunikovať

Takéto dieťa potrebuje stanoviť úlohy, potrebuje rituály, denné rutiny a podporu rodičov v novom úsilí. Bez nej dieťa nemusí nadobudnúť vôbec žiadne záujmy. Je preň ťažké vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Ak chcete dieťa povzbudiť, aby niečo robilo, nechajte ho najprv pozorovať, ako to robíte vy.

Nie je potrebné násilne zapájať syna alebo dcéru do spoločnej činnosti. Spôsobí to spätnú reakciu a prudký odpor. Hoci sú vnímavé deti vo všeobecnosti poddajné a ľahké, sú veľmi priateľské a pozorné. Časom sa môžu stať aktívnejšími.