Ktorá emócia nás spaľuje okrem vášne?

Tá je tak krásna, tak žiarivá, preteká celým telom… Ale nejdeme sa baviť o partnerských vzťahoch a se…e. A je tu niečo úplne z iného súdka…  Je to ZÁVISŤ!!

S touto vlastnosťou sa žije, ale že veľmi, veľmi, veľmi zle…. Niekedy nás oberá o čistý rozum a v úplne najhoršom prípade o priateľov. Je to niečo, čo vie byť veľmi  čierne, deprimujúce, vie nás veľmi zožierať. A veľmi ťažko, ale ozaj ťažko si tento cit pripúšťame vôbec sami pred sebou. A už vôbec nie sa tým niekomu priznať. Veď by sme sa priznali, akí sme slabosi, ako sa dáme ovládať niekým iným, kto o tom vlastne zrejme ani netuší…  A áno, s horkou slinou priznávame, že sú to ľudia, na ktorých sa možno každý deň usmievame, s kým v piatok večer ideme na pohárik… Myslíme si – sú ľudia, ktorým osud doprial viac ako nám. Potichu vieme škrípať zubami, cítime niečo v hrdle, čo nám nedovolí poriadne sa nadýchnuť, srdce sa rozbúši…

Ale poďme sa na túto skľučujúcu emóciu pozrieť bližšie. Asi mi dáte za pravdu, keď poviem, že závisť môže byť aj troška dobrá vlastnosť. Áno, môže. Môže nás veľmi, míľovými krokmi posunúť vpred. Jasné,  závisí od každého človeka, od osobnosti. Každý deň sa stretávame s ľuďmi, o ktorých máme určite mylnú predstavu, že im celý ich úspech padol neviem odkiaľ… z neba… od úspešných a bohatých rodičov… neviem…

Vidím kolegyňu, ktorá zase prišla v krásnych šatách… a tá postava… Ide ma zadusiť, to je závisť. Ale nie som úplná sviňa, aj svoje emócie viem navonok ovládať, tak ju pochválim. Ona poďakuje a dozvedám sa, mimochodom už po x-tý krát, že štyri krát do týždňa chodí ráno do fitka. Super!!! Aj ja by som… ale… Ale? Nie je žiadne ale. Môžem. Len… sa mi strašne, strašne nechce. Aj ja si viem privstať, áno, ale len kvôli tomu, aby som zbehla do najbližších potravín si kúpiť parádne krásne veľké rožky, ešte teplé, áno, dva, samozrejme biele ešte s belšou úžasnou slovenskou treskou…

Ideme ďalej… Závisť mužov.

Snažia sa. Niekedy ozaj nad rámec svojich síl. Potom príde kolega, sused, kamarát… na novom krásnom aute. Nie, dotyčný nevyhral v lotérii. Len sa pár rokov snažil. V práci sa išiel zodrať, dal sa na kurz neviem akého jazyka, od swahilčiny po dnes už obyčajnú angličtinu, ktorú vie, samozrejme, okrem mňa, už každý maturant… A v neposlednom rade bol odvážny. Dal výpoveď v predchádzajúcom zamestnaní, rozposlal životopisy do x firiem, išiel na pohovory, kde sa nás už dnes pomaly pýtajú na intímnosti každého druhu, popozerajú naše facebookové, instagramové profily… A áno, tak sa niekomu tiež podarí byť úspešnejší…

Ale my to prehliadame. Alebo skôr, nechceme to vidieť. Vidíme len parádne letné a samozrejme aj zimné dovolenky, nové auto… vymenený nafukovací bazén za krásny keramický.

A ide nás rozhodiť.

A teraz je namieste otázka – Komu týmto škodíme?

Samozrejme sami sebe. Len a len sebe! Ruku na srdce – určite každý máme vo svojej blízkosti človeka, ktorého máme veľmi radi. Alebo mali by sme to ho veľmi radi… Možno niekedy v minulosti sme ho mali veľmi radi… Len osud to zariadil troška inak a ten človek je zrazu v niečom pred nami. Hanbíme sa priznať, akí sme vlastne úbohí, že pozeráme väčšinou len na materiálne veci, prípadne na to, ako kto vyzerá!!! Veď o tom život nie je!!! Ale vieme to. Vieme to všetci. V podstate to aj tak cítime.

Naučme sa viacej sa ovládať. Pochváliť niekoho, kto je o trocha /a možno aj o viac/ šikovnejší ako my. Uvedomme si, že aj v takej pochvale je vidieť našu veľkosť, nie závisť. Určite budeme spokojnejší. Nevadí, že s trochou celulitídy na stehnách. Alebo so šatami spred troch rokov. Alebo s malým starším autom na dvore.

Zrazu prídeme na to, že je veľmi dobré sa obklopovať takýmto ľuďmi. Máme ich radi. Sú našou veľkou inšpiráciou. A pokiaľ to nie sú úplní necitliví aroganti, uznajme im ich úspech. Uvidíte, že sa bude potom lepšie zaspávať. A hlavne s tou vidinou, že tu máme okolo seba ľudí, ktorí sú možno niekde inde, ale majú nás radi. A aj my ich. A to je to najhlavnejšie.

Je po krásnom teplom lete!!! Napriek tomu, že som sa narodila v treskúcej zime, zimu moc nemusím. A hlavne… nemusím jeseň. Áno, ja viem, jeseň je krásna. Hlavne jesenná príroda, kedy listy menia všetky farby, od zlatej, prechádzajúc žltou, oranžovou, cez ešte trocha zelenú až po krásne suché listy, ktoré začnú hnedé opadávať. Ale to je tak všetko. Áno, ako malej sa mi vynárajú spomienky, ako sme si na poli púšťali šarkany, rodičia spratúvali úrodu… Čo som písala o jeseni? Že ju nemám rada? Veď jeseň je krásna… Áno, nebyť jednej deprimujúcej veci… A tou je nástup do školy.

A je tu september.

Pre prváčikov niečo nové, krásne, vzrušujúce a hlavne nepoznané. Začína pre nich obdobie niečoho úplne nového a najkrajšie na tom je to, že veľa z nich sa teší hlavne na to, že ich čaká niečo dôležitejšie ako len prísť ráno do škôlky, naučiť sa pár básničiek s pani učiteľkami, namaľovať nejaké krásne výkresy. Pre ich malé hlávky je to veľmi, ale veľmi dôležité. A poobede spať. Samozrejme sú to len oči nasilu privreté a rátanie ovečiek do tisíc /ešteže rátať už vedia všetci malí ľudkovia, inak neviem, neviem, asi by si len cmúľali palce/… Oni raz na to prídu, aké je super si poobede pospať!!! Nie? Ale o malých škôlkárikoch inokedy.

Prečo sú rodičia smutnejší?

Neviem ako vy, ale už okolo 20. augusta cítim niečo, čo ani neviem poriadne popísať. Ale viem, odkiaľ to prichádza. 10 mesiacov som čakala na to, kedy mi skončia 10-mesačné školské rodičovské povinnosti – ranné vozenie detí do školy, poobedné vozenie detí na krúžky, pomáhanie s úlohami. Ešteže sú súčasné deti tak šikovné čo sa týka práce s PC. Keďže dnes veľa učiteľov vyžaduje veľmi, ale ozaj veľmi často robenie nejakých projektov od doby kamennej, cez chov dobytka na steaky v Argentíne až po vývoj supermodernej elektroniky, čo si samozrejme sami stiahnu z netu a už tých pár neskopírovaných viet dajú aj samy. Áno, super, tieto veci idú mimo mňa, mimo nás. Keď je takáto úloha, môžem si večer pozrieť aj správy, prípadne si dať pohárik s partnerom.

Ako sa táto naša jesenná emócia prejavuje?

Je pravda, od septembra som nepríjemnejšia. Pondelok ráno, budík, desiata, deti, ranné zápchy, hodina cesty do práce a pritom je to len 23 km, niekedy aj vyše hodiny cesty z práce… Krúžky. A to ani náhodou zo svojich detí nepotrebujem mať Cibuľkovú, alebo Hantuchovú, Sagana… Ide len o to, aby sa v dnešnej príliš elektro dobe hýbali. Ale čo to robí s nami, s dospelými? Som zástancom, že dva krúžky a stačí. A aj to len, že športový dva krát do týždňa a umelecký, napr. moja dcéra výtvarný, raz. Keďže ani ja samu seba nechcem zanedbávať, chodím dva krát do týždňa do fitka. Čiže keď si to zrátame… Každý deň len najazdíme, my rodičia, desiatky a desiatky kilometrov stále sa za niečím ponáhľajúc. Ale áno, veď to robíme pre tých našich menších, či väčších drobcov.

Jednoducho zase nás čaká 10 mesiacov naháňania sa.

Presne, musíme sa s tým zmieriť. Hlavne si nechať voľné víkendy. Ono sa to celé dá zvládať fyzicky a hlavne psychicky, ale nie sedem dní v týždni. Nechajme trocha oddýchnuť cez víkend aj deti. Nechajte ich nech sú v piatok hore, pre mňa-za mňa do 23. hodiny. Nech sa tiež trocha zabavia pri telke /samozrejme pri programoch pre ne určených/. A v sobotu nech vylezú o 10-tej spod periny. A už majme naplánovaný krásny výlet, alebo len prechádzku poobede, prípadne návštevu starých rodičov….

Takže ešte raz… je po lete!

Áno, vlastne to bola  celá pointa – je po letných, najkrajších prázdninách v roku, nastupuje realita v podobe povinností. Našich rodičovských a ešte väčších povinností našich detí. Detí, ktoré takmer rok a pol boli zatvorené doma, bez fyzického kontaktu so spolužiakmi, s učiteľmi. Ešte že cez leto corony až tak nie je. Či?… No to je otázka na niekoho iného. Chúdiatká naše, teraz ich čaká vôbec nie príjemná septembrová realita. A je na nás, na rodičoch, ich len povzbudiť a každé ráno s úsmevom budiť do školy, že na nich čakajú hlavne kamaráti, tak isto nové výzvy, vďaka ktorým budú silnejší, múdrejší a budú bližšie k dospelejšiemu svetu.

A kto povzbudí nás?

Nuž, moji milí, deprimovaní dospelí… My sa musíme povzbudiť sami! Samozrejme nemyslím fľašu, prípadne dve prosecca v piatok večer. /Aj keď medzi nami – je to veľmi lákavé! No dobre, tak tá jedna s partnerom napoly môže byť./  Napriek tomu, že v jeseni hlavne prší, sem-tam vyjde aj slniečko, pozrime sa spolu s deťmi do ich učebníc, urobme pokusy z učebnice chémie /teda len také, aby nám nevybuchol byt, dom, prípadne, aby sa  sa nám nerozleptala koža na prstoch/, naučme sa s nimi pár nových slov z angliny /verte, že nie všetky vieme, čo preberajú aj v 7. triede/ a v piatok večer urobme doma v obývke na parketách obrovského šarkana. Ktorého si pôjdeme, hneď ako nám bude počasie priať, púšťať na najbližšie pole. Domov prídeme uzimení, vyfúkaní, ale určite si každý z nás povie, že tak krásny mozgový „peeling“ s deťmi je na nezaplatenie. A verte mi – pre ne tiež! Detskú dušu zraňuje hlavne vidieť celý týždeň nervóznu mamu a otca, ktorí sa  večer stretnú „na stojáka“ pri kuchynskej linke, odbijúc deti vetou, nech idú do sprchy, ráno vstávajú! A čo tak narýchlo urobiť palacinky, vytvoriť na ne s čokoládou smajlíka, áno, nahnať ich do sprchy a do postele a ten náš nepríjemný, nervózny akože úsmev poslať kamsi… viete kam.. Deťom pusinku na dobrú noc a áno, des, ale ďalších 10  mesiacov nás čaká niečo podobné!!! Bŕŕŕ….

Aká je teda „liečba“?

Tak čo? Rýchlo treba ísť kúpiť nejaký motúzik, papier, nožnice, najligotavejší papier! Oteckovia, príp. šikovné maminky, kto vie urobiť najžiarivejšieho šarkana? A heš…. zlá jesenná depresia!!!  /Pre rodičov – dobrý burčiak tiež urobí svoje. A vraj je aj zdravý. Samozrejme v primeranom množstve. A teda odporúčam pred tým púšťaním šarkanov./

P.S. 2 Tešíme sa na voľno – najbližšie – vianočné prázdniny!!! Ale to ešte trocha vody natečie v najbližšom potoku… teda potom už zrejme aj zamrzne.