Reťazové správy šíriace sa internetovou poštou začínajú väčšinou presvedčivým argumentom, že práve táto „reťazovka“ naozaj stojí za šírenie (iba žeby nie). Mňa takáto správa akurát odradí. Bez ohľadu na to, ako veľmi klišé to znie, chcem písať o niečom, čo sa oplatí zdieľať. Je tu pozvanie vyjsť z anonymného sveta, virtuálnej reality sociálnych sietí, odsunúť klávesnicu bokom a emotikonom dať živú podobu.

O čo teda ide?

Na chvíľu sa chcem ešte s dávkou nostalgie obzrieť za Vianocami. Pretože jedna z mnohých vecí, ktorú mám na nich rada je, že ľudia sú viac milší, ústretovejší, vďačnejší a štedrejší. A svet je krajší, nie? No väčšinou je tomu bohužiaľ tak, že skončia sviatky a tým aj všetka snaha tešiť druhých okolo. Pritom sa nám príležitosti na robenie láskavosti každý deň núkajú v rôznych situáciách. Len sa skúsme na chvíľu zamyslieť, čo s nami urobilo napríklad nečakané pozvanie na kávu alebo obed, úsmev od cudzinca, povznášajúci kompliment alebo čokoľvek iné, čo zmenilo náš, možno dovtedy, smutný deň. (Pri takomto spomínaní sa zvykneme znova pousmiať). Teraz sa opýtajme sami seba, kedy sme naposledy len tak nezištne niekoho potešili my? Dnes, včera, či je nutné zaloviť do ďalekej minulosti? Je pravda, že skôr očakávame, čo by sme mohli dostať, než by sme plánovali, čo by sme mohli dať my. Možno je čas urobiť v našom myslení malú revolúciu. Zoznam novoročných predsavzatí sa už pravdepodobne niektorým stihol zredukovať. Gratulujem tým, ktorým ešte nie. Čo tak si vziať malú inšpiráciu z projektu Kindness & Co, ktorý prišiel s myšlienkou globálneho šírenia láskavosti. Kúpite si pohľadnicu, vložíte do nej peniaze pridáte povzbudivé slovko a niekomu ju pošlete, alebo necháte položenú na nejakom mieste. Celkom jednoduché.

Ako na to?

Jeden múdry človek raz povedal, že neočakávaná láskavosť je najsilnejším, najmenej nákladným a najviac podhodnoteným agentom ľudskej zmeny. Sme už akosi imúnni voči tomu, že denné správy v médiách sú naplnené negativizmom. A už vôbec nevidíme seba, ako schopných posunúť túto paradigmu k pozitívnemu pólu. To ale neznamená, že sme bezbranní. Priať si zmenu nič nezmení, ale ak sa rozhodneme hneď teraz k činu, zmení sa všetko. Jednoduché činy láskavosti ako dať niekomu nečakaný kompliment, urobiť niečo navyše, nie len to, čo sa odo mňa očakáva, rozhodnúť sa prepáčiť ešte pred tým, ako ma niekto svojím správaním nahnevá, zavolať niekomu so záujmom o to, ako sa má, bez toho, aby som od neho niečo potreboval… Dôležité je byť kreatívny. Vopred premýšľať a plánovať na koho a na čo sa chcem zamerať. Spontánnosť má rovnaký efekt. Keď napríklad necháme v kaviarni peniaze navyše, aby pokryli kávu zákazníkovi po nás… Môžeme byť konkrétni a adresní a pri tom zostať anonymní. Vyhneme sa tak tomu, aby sme láskavosti konali z vypočítavosti, že nám ich druhí odplatia. Pravdepodobne sa toho nedočkáme hneď, ale raz sa to k nám iste vráti vo chvíli, kedy to možno najmenej budeme čakať a od človeka, od ktorého by sme to nepredpokladali.

A vôbec, prečo?

Všetko to môže znieť sladko a pekne, ale predsa sa naskytuje otázka, čo z toho budeme mať? Existuje istý paradox, ktorý hovorí o tom, že čím viac sa človek naháňa za vlastným šťastím, tým väčšmi mu uniká. Pretože k šťastiu sa treba dostať okľukou a ono samotné je len vedľajším produktom zmysluplného života. Tešiť druhých má zmysel, pretože radosť dávaním rastie. Takže nemusíme meniť celý svet, stačí ak sa pokúsime spríjemniť svet ľuďom okolo seba a dokážeme to, že radosť, šťastie a pokoj existujú aj mimo vianočnej sezóny.

Neviem presne prečo, ale mám rada zmeny a často ich vyhľadávam. Človek má ale často sklon podľahnúť stereotypu, zvyknúť si na zabehané koľaje, plynulosť všedných dní a jednoducho neočakávať viac. Lenže vieme, že ak je človek dlho uzavretý v tom istom priestore, bez vetrania, bez zmeny ovzdušia. . ochorie! A koľkí sú takto chorí? Touto chorobou myslím trpíme všet ci, niekto viac, niekto menej. Ú primne , uznávam všetkých , ktorí ju vedia porazi ť po jej prvých príznakoch. A čo my ostatní, čo nemáme na tieto „antibiotiká“? A liečime sa svojpomocne, užívame lieky, ktoré sú po ruke . . a ktoré bolesť len účinne tlmia , no neliečia. A možno sa nakoniec ocitneme v spoločnosti rôznych – holikov. Keď trpí duša, trpí telo. A tým, že vyliečime telo nevyliečime dušu.

Vystúpiť z rozbehnutého vlaku

Tiež som nedávno podľahla všetkým symptómom a ocitla sa uprostred chaosu, kde bolo ťažko hľadať pokoj pre dušu. Do toho som dostala ponuku, ktorá prv znela bláznivo, ísť si oddýchnuť len tak niekam, kde budem pár dní sama. Neváhala som, kto by pohrdol oddychom po dlhých dňoch úmornej práce?! Ťažko je ľahko žiť ale nie je ťažké život pochopiť pokiaľ mu dovolíte vám ho vysvetliť. Dopriať si čas samoty, je ako pozvať sa na rande, ktoré vás presvedčí o tom, že chcete repete. Sú ľudia, ktorí sa byť sami so sebou boja, ale garantujem vám, že ak neznesiete seba, nedokážete sa úprimne pozrieť ani na človeka pred sebou. Ak pohŕdate sebou, kto vám uverí, ak mu budete tvrdiť, že ho máte rád? Neklamme sa, zastavme sa a doprajme si, nič nám tým neuletí. Vyvetrajme hlavu a vymeňme vzduch našim myšlienkam.

Každý má čas

Koľkí by teraz mohli namietať, že na to nie je čas a existuje dnes azda výhovorka, ktorá je frekventovanejšia? Prezradím vám tajomstvo, nikdy nebudeme mať viac času, pretože máme všetok čas ktorý existuje. Zároveň sa nikdy nič nezopakuje pretože cestovať v čase bohužiaľ nedokážeme. Lenže to, ako s časom narábame je viac menej na každom z nás, patrilo by sa tu spomenúť umenie hovoriť áno a vedieť povedať nie , ale to je z iného súdka. Jednoducho prestaňme veriť klamstvu, že dopriať si čas pre seba je stratou času. Skôr využime ten paradox, že to, do čoho investujeme sa nám raz vráti aj s úrokmi. Nebojme sa, že sa staneme namyslenými keď budeme občas myslieť aj na seba, samozrejme aj v tomto prípade platí, že všetkého veľa škodí, ale na to nám stačí sedliacky rozum.

Správna perspektíva

Popri maľovaní by si mal maliar od obrazu odstupovať, inak hrozí že špatne zachytí perspektívu. V živote tomu nie je inak, odstup a nadhľad nám dovoľujú vidieť viac a veciam, okolnostiam či udalostiam lepšie rozumieť. Každý z nás je tak trochu umelcom, pretože svoj život dennodenne vytvárame. No dôležité sú aj tie momenty, kedy sa zastavíme, aby sme zhodnotili čo bolo doposiaľ a možno trošku pozmenili a oživili paletu. Môže to byť čas, kedy objavíme, že tých farieb v nás je omnoho viac a doposiaľ boli nevyužité. Prekvapme život tým, že mu dovolíme prekvapiť nás, v tom najlepšom slova zmysle.

Od chcenia k maniu

Ak budeme k sebe samým dobrí, bude nám dobre a to bude tá zmena, ktorá prinesie do sveta dobro. Takže najbližšie si do svojich plných diárov zaznačme čas pre seba, pozvime sa na kávu, do prírody, alebo len tak do kresla a neberme do ruky mobil, ovládač či bulvár ale skúsme si pred seba postaviť plátno nášho života… a tu by som mohla prestať a so zvedavosťou čakať čo bude nasledovať. Pozrime, aj Boh si dal po šiestich dňoch pohov, tak čože je človek, že by mal tomu vzdorovať. Nemusíme čakať len na „nedeľu“ či letnú dovolenku, možno bolo po funuse už včera, ale nikdy nie je neskoro začať od znova.