Slovo pôrod v nás zvykne vyvolávať rôzne, často rozpačité reakcie. Najčastejšie sa nám spája s bolesťou a utrpením, ale zároveň ho radi prirovnávame k zázraku a magickému zážitku. Aj filmy, odhliadnuc od dokumentárnych, vyobrazujú pôrod akoby sa skladal z dvoch častí, jednej nesmierne bolestnej, ktorú si žena musí odtrpieť aby prišla vytúžená odmena v podobe dieťatka, ktoré keď drží v náručí, zabudne na všetko to zlé.

Je ale skutočne správne odovzdávať takéto posolstvo ďalším generáciám? A je to skutočne tak, alebo sú ešte ďalšie aspekty pôrodu, ktoré nám unikajú?

1. Nebojovať s bolesťou

Prvým dôvodom prečo je vôbec dôležité sa nad posolstvom pôrodu zamýšľať je fakt, že samotné očakávanie bolesti výrazne ovplyvňuje, koľko jej budeme vnímať. Teda čím viac bolesti od pôrodu očakávam, tým viac jej aj budem cítiť. Pričom nejde o to, že by som si ju žena vsugerovala, len sa na ňu nevedome zameria, čím zvýši svoju citlivosť na bolesť.

Čim nechcem povedať, že by žena mala žiť v presvedčení, že kontrakcie a sťahy počas pôrodu sú vyslovene príjemná vec, vôbec nie. Pôrod bolí, avšak je dôležité sa zamerať na prácu s týmito tlakmi, snažiť sa ich precítiť a nechať sa nimi viesť. Čím viac žena bojuje proti tomuto procesu, tým viac bude proces bojovať so ženou.

Francúzsky pôrodník Frederick Leboyer prirovnáva túto bolesť k vlne. Proti vlne sa nedá postaviť bez toho, aby nás zmietla. V istom okamihu je potrebné si uvedomiť, že žena samotná je súčasťou tejto vlny. Bojovať proti, znamená zastavovať pôrod. Krásnym príkladom je finta, ktorú som sa dozvedela od jednej pôrodnej asistentky. Dozvedela som sa, že sa často stretáva s tým, že prvým inštinktom ženy pri bolesti je zatínanie čeľuste. Avšak tvár a najmä čeľusť sú priamo napojené na vaginálnu oblasť a ovplyvňujú jej otváranie. Preto sa odporúča, čo najviac počas pôrodu (alebo si to ženy môžu vyskúšať aj počas menštruačných bolestí) uvoľňovať svaly na tvári a spustiť sánku.

2. Dieťa sa chce narodiť

Druhým bodom, na ktorý je dobré pamätať, keď premýšľame o pôrode je, že dieťa sa chce narodiť a pri pôrode vynakladá všetko úsilie aby s pôrodom a mamou spolupracovalo. Zvykneme si odovzdávať príbehy o tom ako je dieťatku dobre v maminom brušku, až to evokuje, že ho vlastne násilím musíme vytlačiť z jeho dovolenkového lehátka. Ono však väčšinou vie kedy je čas a aj v priebehu samotného pôrodu dieťa vykonáva sériu rotácií a pohybov, ktorými samo reguluje tempo pôrodu, a to všetko tak, aby sa s mamou zosúladili a našli si spolu najlepší možný spôsob prechodu pôrodnými cestami.

3. Je možné, že si pôrod pamätáme?

Zaujímavý pohľad na pôrod poskytuje aj tzv. primárna terapia, ktorá sa zaoberá opätovným si prejdením pôrodného zážitku. Tento druh terapie vychádza z neurologických poznatkov o vštepovaní sa raných životných skúseností do pamäte, nie síce ako mozgovej štruktúry ale na úrovni pamäte telesných pocitov. Teda aj zážitok pôrodu si človek zapamätá limbickým otlačkom, ku ktorému sa v priebehu terapie klient vracia a znovu si vybavuje zážitok svojho zrodenia.

Nedokážem povedať nakoľko je táto metóda účinná, ale opakovane sa potvrdzuje, že nie sme len tým, čo si vieme vybaviť z pamäte, ale ovplyvňujú nás aj naše zážitky vštiepené do našej telovej pamäti. Z tohto hľadiska si z pôrodu môžeme odniesť rôzne informácie, o tom ako úspešná je naša snah v prípade potreby, nakoľko dokážeme ovplyvňovať priebeh dejov okolo seba, alebo či sa nás v našom úsilí snaží niečo zastaviť. Tieto skúsenosti by mohli ovplyvňovať mieru nabudenosti či citlivosti dieťaťa, a teda aj jeho ďalšie smerovanie.

4. Žena je samuraj

Posledný bod by som chcela venovať téme, ktorá s pôrodom súvisí, ale radšej od nej odvraciame tvár. Touto témou je smrť. Nie len preto, že zrodenie života je začiatok cyklu, ktorý prirodzene končí smrťou, ale preto, že v istej forme každá rodiaca žena čelí smrti.
Niektoré doslova bojujú o svoj život, niektoré ženy tento boj dokonca prehrajú. Sú medzi nami aj matky, ktorým počas tehotenstva či pôrodu zomrelo dieťatko. Prosím nezatvárajme pred nimi oči, dovoľme im smútiť a nenaháňajme ich rýchlo do ďalšieho tehotenstva slovami, “však si spravíš ďalšie”. Oni už dieťa mali a už zakúsili materstvo, bez ohľadu na to koľko týždňov či mesiacov trvalo. Opýtajme sa na meno ich dieťaťa, pretože, často ho v mysli nejak pomenovali, hoci to možno nikdy nevyslovili nahlas. Buďme pri nich a dovoľme im o ich strate hovoriť.Ale odhliadnuc od tragických úmrtí, prečo je v kontexte zrodenia života dôležité hovoriť o smrti? Ako hovorí Frederick Leboyer, ženy sa pri pôrode musí cítiť ako samuraj. Uvoľnená, napojená na svoje telo, v spolupráci s ním, ale s vedomím toho, že čelím smrti. Možno to znie strašidelne, avšak pôrod je najväčší boj v živote ženy a ona je v ňom tá jediná bojovníčka. Pointou však nie je zúrivo trhať protivníka, ale bojovať dobrý boj, a to nie proti pôrodu, ale práve naopak bojovať spoločne s pôrodom a bojovať za život. Pretože ako mu ženy často hovoria, v istej fáze pôrodu príde pocit, že teraz zomrú. Čeliť tomuto pocitu vyžaduje nesmiernu odvahu, vyrovnanosť a silu.

Niekedy je žena schopná čerpať túto silu sama, niekedy potrebuje oporu druhých ľudí. Preto sa domnievam, že by všetci prítomný mali poznať slová Hannah Dahlen a dobre si ich zapamätať:

„Pôrod je ako príliv, ktorý na breh vyvrhne trosky udalostí celého života. Sprievodcovia by mali s každou ženou zachádzať opatrne ako s možnou minulou obeťou, nielen preto že nikdy nevieme, ale proste preto, že úcta je normálna.“

Je samozrejmé, že pôrod je výnimočná životná udalosť v živote ženy a aj muža. Prináša nový život a zároveň pôsobí nesmierne násilne pre niektorých až deštruktívne. Zrejme je ale ešte veľa vecí, ktoré o pôrode nevieme a mnoho súvislostí, ktoré nám unikajú, no pochopiť ich znamená načrieť niekam hlboko do seba, až na dno svojich síl.

Láska, zázračné slovo, ktoré tak často používame a ešte častejšie hľadáme v reálnom svete. Mnohí si svoje prvé lásky spájame s časom puberty, či dokonca už so škôlkou. Pravdou však je, že sa po prvýkrát zamilovávame oveľa skôr.

V článku o vzťahovej väzbe je vysvetlené ako rané puto s rodičom, alebo opatrovateľom ovplyvňuje rozvoj schopností a zručností dieťaťa, ale aj jeho dôveru v seba samého, druhých ľudí a život ako taký, a to v podstate na celý život. Vzťahová väzba sa buduje od prvých dní nášho života postupne v každodennej interakcii s opatrujúcou osobou. Ale ešte skôr ako má možnosť vznikať vzťahová väzba, sa vyskytne jeden dôležitý míľnik nášho života, pri ktorom sa naštartuje proces naviazania sa na matku doprevádzaného pocitmi zamilovanosti. Týmto míľnikom sú prvé hodiny po narodení.

Deväť mesiacov žijeme vo vnútri svojej matky, putujeme všade s ňou, prijímame od nej živiny, prežívame jej pocity, počúvame zvuky jej tela, jej hlas, tlmene aj zvuky najbližšieho okolia a jediný chuťový a čuchový podnet, ktorý poznáme je naša plodová voda. Potom nastáva pôrod, a zrazu sa pre dieťa začína všetko meniť. Na začiatku alebo v priebehu pôrodu príde o vodu, ktorá ho obklopovala, pre uľahčenie postupu pôrodnými cestami si dieťa dočasne cez pupočník uskladní zhruba 17% objemu svojej krvi do placenty. Pred pôrodom dieťa získavalo kyslík cez placentu a jeho pľúca boli naplnené vodou, tá sa v priebehu pôrodu z pľúc vytlačí, pľúca sa roztiahnu a dieťa môže okúsiť prvý nádych. Z prostredia, kde vládla teplota tropických 37°C sa dostáva do miestnosti vykúrenej zväčša na 25°C.
Ak aj celý pôrod prebieha bez komplikácií a čo najprirodzenejšie, pre dieťa predstavuje nesmierny stres a vyžaduje si vypätie všetkých jeho síl.

Po prekonaní takéhoto boja dieťa potrebuje upokojenie, relaxáciu a odpočinok. Vedieť, že je nakoniec v bezpečí a nie je nič bezpečnejšie než blízkosť toho jediného, čo pozná, a to je vôňa, hlas a tlkot srdca matky. Je to viditeľné aj v prvých okamihoch po pôrode, kedy ako dieťa, tak aj matka prejavujú bytostnú telesnú a emocionálnu potrebu byť v vzájomnej blízkosti. Takáto blízkosť sa prejavuje u väčšiny druhov cicavcov ďalšími na seba nadväzujúcimi procesmi, ako ovoňanie mláďaťa, jeho umytie, dotýkanie sa až napokon vyúsťujú do ochranného, materinského správania. Mláďa zas inštinktívne hľadá prsník a zotrváva v blízkom kontakte s matkou.

Pre proces priľnutia či pripútania po pôrode sa používa anglický výraz bonding. Jeho podstatou je, aby bolo dieťa ihneď po narodení priložené nahé na telo matky a zostalo v nepretržitom kontakte koža na kožu a ideálne trvá tak dlho ako matke a dieťaťu vyhovuje, ale minimálna odporúčaná doba bondingu je aspoň jedna hodina. Ide totiž o najdôležitejší časový úsek, nazývaný aj „zlatá hodinka“, kedy sú ako matka, tak aj dieťa vďaka vysokým hladinám oxytocínu a endorfínov vo veľmi citlivom stave, pripravení „zamilovať sa do seba“. Oxytocín sa uvoľňuje počas celého pôrodu a postupne sa intenzita sekvencií vylučovania zvyšuje. Ku koncu pôrodu je vylučovaná hladina oxytocínu najvyššia a zapríčiňuje, že dieťa je po narodení bdelé a má naširoko otvorené oči. Novorodenec je v stave pokojnej bdelosti, v ktorej dokáže vydržať aj hodinu a pol, čo je v porovnaní zo staršími bábätkami neobvykle dlho. V tomto stave je dieťa uvoľnené, sústredené a vyhľadáva pohľad z očí do očí.

Bonding bol odskúšaný v pôrodnici v Bogote roku 1978, kedy nebolo možné umiestniť všetky predčasne narodené deti do inkubátorov, nakoľko boli plne obsadené. Neonatológ Edgar Rey Sanabria zvolil nepretržitý kontakt koža na kožu, kedy ženy počas celého pobytu v pôrodnici mali svoje dieťa pri sebe prikryté oblečením. Takýto spôsob dostal pomenovanie kenguria materská starostlivosť. Ukázalo sa, že u tých predčasne narodených detí, ktorým bola poskytovaná, sa zlepšili ukazovatele prežitia, znížilo sa riziko ochorení a zvýšila sa úspešnosť dojčenia. Kontakt pôsobil pozitívne aj na matky predčasne narodených detí. Boli menej depresívne a ešte pol roka po pôrode sa prejavoval rozdiel v jemnocite matiek k potrebám dieťaťa v neprospech matiek a detí, ktoré boli kvôli predčasnému narodeniu odlúčené.

Pritom blahodarné účinky bondingu neboli preukázané len u predčasne narodených detí, ale aj u detí narodených v termíne, či prenášaných. Príručka Bonding – matkina náruč po pôrode od autoriek Rašmanovej a Janovičovej uvádzajú viacero dôvodov prečo sa oplatí žiadať kontakt koža na kožu:

• Telo matky je schopné zabezpečovať reguláciu teploty, nakoľko je hrudník matky schopný zvyšovať alebo znižovať teplotu presne podľa potrieb bábätka.
• Kontakt koža na kožu pôsobí ako pre dieťa, tak aj pre matku upokojujúco a liečivo. Pre oboch je pôrod intenzívny zážitok, bez ohľadu na to, či prebehol hladko, alebo bol náročný. Viaceré výskumy (napr. Christensson K, Cabrera T, Christensson E, Uvnäs-Moberg K, Winberg J.,1995; Ludington-Hoe S, Cong X, Hashemi F, 2002; Bystrova, Widstrom et al. 2003, Doucet, Soussignan et al. 2007) ukazujú že deti, ktoré neboli separované od matiek plačú menej a s menšou intenzitou ako deti odlúčené a taktiež vykazujú menej stresového správania.
• Odlúčenie od dieťaťa je pre matku zbytočne sťažený štart jej materských kompetencií. Separované dieťa viac a intenzívnejšie plače, ťažšie sa u neho rozbieha kojenie, a to následne zneisťuje matku, či je dosť dobrá. Negatívne emócie následne znižujú schopnosť primerane a trpezlivo reagovať na dieťa.
• Pri prvom kontakte koža na kožu, dieťa podľa svojho vlastného tempa iniciuje dojčenie, ktorému hovoríme aj samoprisatie. Ku koncu tehotenstva sa bradavky zväčšia a výrazne stmavnú, aby ich dieťa hneď po narodení bolo schopné rozoznať oproti pokožke. Bradavku dieťa vníma aj vďaka špecifickej vôni, podobnej vôni plodovej vody. Kolostrum, ktoré sa v prvých dňoch nachádza v prsníkoch, nie je mlieko a nemá výživovú hodnotu, no je ešte hodnotnejšie, nakoľko obsahuje obranné látky, urýchľujúce osídlenie tráviaceho traktu novorodenca mikroflórou a podporuje vylučovanie smolky.

Na Slovensku je momentálne 29 pôrodníc nesúcich označenie Baby Friendly Hospital (BFHI), v preklade iniciatíva Nemocnice priateľské k deťom. Ide o globálny projekt zastrešovaný UNICEFom, ktorý zaradil už v roku 1993 medzi svoje aktivity aj Slovenský výbor pre UNICEF a dnes ho zastrešuje Slovenská pediatrická spoločnosť. Nemocnice nesúce toto označenie by mali dodržiavať zásady zhrnuté v desiatich krokoch úspešného dojčenia. V týchto stanovách bod 4. uvádza: „uložiť nahé, osušené novorodené dieťatko matke na hrudník (s kožou na kožu) hneď po narodení najmenej na hodinu, pozorovať ich, pomôcť rodičke rozpoznať, kedy je dieťa pripravené dojčiť sa a podľa potreby jej pri tom pomôcť“.
Nie je celkom v mojej kompetencii posúdiť ako dôsledne je tento postup dodržiavaný, avšak viacero autorov sa zhoduje, že vo väčšine slovenských pôrodníc je dieťa bez bondingu odnesené od matky, aby ho personál umyl, utrel, odvážil, odmeral. Prípadne mu podľa potreby odsal dýchacie cesty, podal vitamín K. Následne novorodenca oblečú, zavinú, prinesú ho ukázať matke a uložia ho do postieľky v jej blízkosti. Po niekoľkých minútach sestra priloží dieťa k prsníku a bez ohľadu na to, či sa prisaje, ho odnesie na novorodenecké oddelenie.

V súkromných alebo publikovaných rozhovoroch viacero žien priznáva, že to bola práve neznesiteľnosť myšlienky odlúčenia od novorodenca, čo zohrávalo hlavnú úlohu pri rozhodnutí pre domáci pôrod. Faktom je, že odlúčenie novorodenca od matky, aby sa previedli potrebné ošetrenia je bežnou praxou v slovenskom pôrodníctve napriek tomu, že z psychologického hľadiska je odlúčenie krutá prax a pre vzťahovú väzbu medzi matkou a dieťaťom môže byť aj devastačná. A pokiaľ je novorodenec zdravý, je možné všetky ošetrenia vykonať na tele matky a neprerušovať tak ich prvé rande, pri ktorom sa rodí niečo tak nádherné.

Pre získanie viac informácií o téme bondingu odporúčam navštíviť stránku: http://zenskekruhy.sk/temy/e-booky/e-book-bonding/, kde je možné nájsť celú brožurku Bonding – matkina náruč po pôrode. 

Attachment alebo v preklade vzťahová väzba je v súčasnosti často používaný pojem, ktorým sa poukazuje na dôležitosť raného vzťahu s matkou, a ako tento vzťah ovplyvňuje náš neskorší život. Ale je tomu skutočne tak? A najmä ako to, že jeden človek má v rukách takú ohromnú moc nad našim ďalším životom?

Teória attachementu sa zrodila v roku 1958 v práci Johna Bowlbyho, ktorý popisuje attachment ako „neviditeľné emocionálne puto, ktoré veľmi špecificky spája dvoch ľudí v čase a priestore.“ John Bowlby pracoval ako psychiater na detskej klinike v Londýne, kde mal možnosť si všimnúť dôležitosť vzťahu detí a ich matiek. Spoločne s Jamesom Robertsonom vypozorovali, že deti separované od svojich matiek zažívajú intenzívnu úzkosť, ktorú nedokázala zmierniť ani prítomnosť inej osoby kŕmiacej dieťa. Ich pozorovania boli v rozpore s dovtedy dominujúcou behaviorálnou teóriou vzťahovej väzby. Tá zdôrazňovala rolu kŕmenia dieťaťa matkou, ako nosnú časť vzťahovej väzby a kládla do úzadia vzťah medzi matkou a dieťaťom.

Bowlbyho teória poukazuje na to, že dieťa disponuje inštinktívnou tendenciou naviazať sa na individuálnu osobu (najčastejšie matku), pričom s ňou dieťa vytvára vzťahovú väzbu prostredníctvom rôznych vzorcov správania (napr. plač pri jej vzdialení sa, upokojenie pri jej blízkosti, úsmev atď.). Na pripútavacie správanie dieťaťa opatrujúca osoba odpovedá špecifickou vrodenou odpoveďou , ktorá zahŕňa napr. zmenu intonácie hlasu, hladkanie a privinutie dieťaťa, upokojovanie dieťaťa, mimické zrkadlenie, úsmev, očný kontakt.

Rudolph Schaffer a Peggy Emersnová, ktorí sa zaoberali rozvojom vzťahovej väzby dieťaťa, vymedzili nasledovné fázy:

• Fáza asociálneho attachmentu (0-6 týždeň)

V tomto štádiu si deti formujú väzbu s kýmkoľvek a nepreferujú konkrétnu osobu. Avšak zjavne preferujú podnety podobné človeku (napr. bábiky). Autori odkazujú na fakt, že pri priblížení cudzej osoby k takto starému dieťaťu, reaguje rovnako ako pri hocikom z rodiny.

• Fáza nevyhraneného attachmentu (6 týždňov – 6 mesiacov)

Deti sa stávajú viac sociálnejšími. Dokážu už rozoznávať jednotlivcov a tým začína silnieť vzťahová väzba, avšak naplno sa rozvinie až v ďalšom štádiu.

• Fáza špecifického attachmentu (7 – 9 mesiacov)

Objavuje sa špecifická preferencia len jednej „attachmentovej figúry“, dieťa vyhľadáva konkrétneho človeka, ktorý mu poskytuje pocit bezpečia, pohodlie a ochranu. V tomto období sa objavuje strach z cudzích ľudí a nespokojnosť pri odlúčení od poskytovateľa vzťahovej väzby, alebo attachmentovej figúry.

• Fáza viacerých attachmentov (10 mesiacov a viac)

Dieťa začína byť viac nezávislé a formuje si viacero citových väzieb na ďalšie dôležité osoby vyskytujúce sa v okolí (otec, súrodenci, priatelia, širšia rodina). Do 18. mesiaca má väčšina detí vytvorených viacero attachmentov.

Vzťahovú väzbu si dieťa primárne utvára s tým, kto sa s ním hrá a komunikuje, čo nemusí odrážať to, či ho táto osoba aj kŕmi a prebaľuje. Avšak pokiaľ je dieťa hladné, alebo potrebuje prebaliť, zažíva značnú nepohodu, ktorú komunikuje plačom. Je teda veľmi pravdepodobné, že si vytvorí vzťahovú väzbu k osobe, ktorá reaguje na potreby dieťaťa a v konečnom dôsledku sa oň stará. Pričom mimoriadne dôležitú úlohu zohráva spôsob akým s dieťaťom komunikujeme a rovnako aj pravidelnosť tohto kontaktu.

Významným spôsobom obohatila teóriu attachmentu aj psychologička Mary Ainsworthová, ktorá prostredníctvom svojich pozorovaní dospela k záveru o existencií rôznych typov vzťahovej väzby. Metodika, ktorú vyvinula a používala sa volá test neznámej situácie (Strange situation test) a uskutočňuje sa medzi 12. a 19. mesiacom života dieťaťa v preňho neznámej miestnosti s hračkami. V situácii sú s ním matka a neznáma osoba. Test začína tak, že matka aj s dieťaťom do miestnosti, pričom matka má poskytnúť dieťaťu, čo najviac podpory pri hraní. Po pár minútach vstupuje do miestnosti cudzia osoba, ktorá sa pokúsi nadviazať kontakt s dieťaťom. Následne má matka po krátkej rozlúčke s dieťaťom opustiť miestnosť. Odchod matky by mal spustiť attachmentové správanie (pozorovanie odchádzajúcej matky, volaním na ňu, plačom). Neznáma osoba sa následne pokúša dieťa upokojiť smerovaním jeho pozornosti k hračkám. Po pár minútach sa matka vracia, upokojuje dieťa, až pokiaľ sa samé nevráti k hre.

Na základe rôznych reakcií detí na situáciu odlúčenia a návratu matky, rozlíšila Mary Ainsworthová dve základné klasifikácie vzťahovej väzby: Bezpečná a Neistá, pričom neistá sa ďalej člení do ďalších 3 kategórií.

Bezpečný attachment

Prejavuje sa bezpečným citovým putom k matke, pri ktorom deti matky vyhľadávajú v stresujúcich situáciách a cítia istotu, že matka bude v takejto situácii dostupná. Počas odlúčenia od matky sa môžu správať priateľsky k cudziemu priateľskému človeku, alebo môžu byť znepokojené neprítomnosťou matky. Po návrate matky ju vítajú, prejavujú radosť, vyhľadávajú kontakt s ňou a opäť sa vracajú k svojim hračkám. Pri bezpečnej väzbe je opatrujúca osoba dostupná k nadväzovaniu interakcie, prítomná a vie jemnocitne, spoľahlivo a rýchlo reagovať na potreby a signály dieťaťa. Ak sa vyskytne nedorozumenie pri interpretácií signálov dieťaťa, dieťa vníma snahu opatrujúcej osoby o porozumenie, a teda vníma dieťa túto skúsenosť pozitívne.

Neistý attachment

Pri neistej vzťahovej väzbe existuje riziko pre psychický vývin. Tieto deti sú menej odolné voči psychickej záťaži.

Neisto-vyhýbavý attachment

Pri tomto type vzťahovej väzby sa deti skôr uťahujú samé do seba a menej žiadajú pomoc. Pri neprítomnosti matky nedochádza k zmene správania, neprejavujú stres, hnev, či úzkosť. Deti pokračujú v hre, aj keď s menším záujmom. Po návrate matky ju ignorujú, alebo sa vyhýbajú jej blízkosti. Napriek nedostatku viditeľného stresu, výskumníci Spangler a Grossman zistili, že sa pri odlúčení zvyšuje hladina kortizolu a pulzová frekvencia, čiže aj tak tieto deti prežívajú fyziologický stres. Výťahové osoby týchto detí zvyknú oceňovať autonómiu bez potreby telesného kontaktu a bez plaču, tým sa dostáva týmto deťom menej jemnocitných odpovedí.

Neisto-ambivalentný attachment

Deti s týmto typom attachmentu sú úzkostné a závislé na matke. Pred samotným odlúčením od matky sú tieto deti skleslé a prejavujú obavy z cudzej osoby. V priebehu odlúčenia sú silne znepokojené až zlostné a je nesmierne ťažké ich upokojiť. Po návrate matky tápajú medzi nadviazaním kontaktu a odporom, čo sa často prejavuje dupaním, odstrkovaním, odvracaním sa. Vzťahové osoby týchto detí sa vyznačujú tím, že sa k dieťaťu nesprávajú konzistentne. Niekedy sú k dispozícii, inokedy nie. A naspäť, vzťahové osoby sú často zneistené vysielaním protirečivých signálov svojho dieťaťa.

Dezorganizovaný attachment

Dezorganizovaná vzťahová väzba sa vyvinie, ak je dieťa dlhodobo vystavené úzkostnému alebo desivému správaniu vzťahovej osoby. Tá bola pre dieťa zdrojom bezpečia a zároveň strachu. Podobne ako u neisto pripútaných detí, aj u detí s dezorganizovanou vzťahovou väzbou boli zistené vysoké hodnoty stresu, prejavujúceho sa na fyziologickej úrovni. Počas odlúčenia sa tieto deti pozerajú na dvere a kričia na vzťahovú osobu. Po jej návrate sa buď v tichosti odvrátia, alebo sa vzpriamia na pozdrav a následne sa akoby „zrútia“ na podlahu. Deti často reagujú rozporuplne a už mierne nepríjemný podnet môže u dieťaťa vyvolať veľkú emocionálnu odozvu. Vzťahové osoby týchto detí často so sebou nesú nespracovanú traumu. Je veľmi pravdepodobné, že rodič svoju bezmocnosť a svoje obavy prenesie na svoje dieťa, najmä v situáciách, kedy im správanie dieťaťa pripomína ich vlastnú traumu. Tak môže dieťa v niektorých situáciách zažívať rodiča ako desivého a v iných situáciách, ktoré nesúvisia s traumou zažíva starostlivého a emocionálne blízkeho rodiča.

Pri opakovanom skúmaní typov vzťahovej väzby podľa Ainsworthovej metódy sa zistilo, že u všetkých detí, s istou aj neistou vzťahovou väzbou, sa zvýši pulz pri odchode matky z miestnosti. Hoci obzvlášť vysoký pulz bol zaznamenaný u detí s dezorganizovanou vzťahovou väzbou. Čo je však zaujímavejšie ukázalo sa, že u detí s neistou väzbou, ktoré boli vystavené situácii odlúčenia stúpla hladina kortizolu (hormón vylučujúci sa v stresovej reakcii), zatiaľ čo u detí s bezpečným attachmentom hladina kortizolu nestúpla. Prekvapujúco však aj u niektorých detí s neistou väzbou kortizol nestúpol, čo jasne vypovedá o tom, že do celej situácie vstupujú aj iné premenné, ktoré nateraz zostávajú záhadou.

Toto delenie vzťahovej väzby môže vytvárať dojem, že pokiaľ sa dieťa správa inak, než je vymedzené pre bezpečné pripútanie k vzťahovej osobe, vlastne niekde rodič zlyhal. Nie je tomu celkom tak, nakoľko je potrebné si uvedomiť, že attachment sa vždy vyvíja v interakcii vzťahovej osoby a dieťaťa. A tak ako má rodič, alebo vzťahová osoba tendenciu sa správať nejakým spôsobom, tak isto aj každé dieťa je iné a má svoju vlastnú mieru toho, koľko podnetov potrebuje, či nakoľko má tendenciu odpovedať úzkostne. Celkovo správanie dieťaťa odkazuje na mieru nabudenia jeho nervového systému.

Rozhodne je však dôležité si uvedomiť, že na rozdiel od dieťaťa dospelý človek je schopný vedomej regulácie správania a hoci ho to môže stáť veľa úsilia, je v jeho moci aby reagoval na dieťa opatrujúco, emocionálne dostupne a jemnocitne a spoľahlivo napĺňal potreby dieťaťa. Pričom sa to nemusí týkať, len rodičov ale akýchkoľvek osôb, ktoré sú s dieťaťom v pravidelnom kontakte, nakoľko dieťa je schopné vytvárania attachmentov s viacerými ľuďmi. A tieto attachmenty môžu byť rozdielnych typov, podľa toho aký vzťah sa vytvorí medzi opatrovateľom a dieťaťom.

Prečo sa oplatí dbať na to, aby malo dieťa bezpečný attachment?

Všetko, čo súvisí s telesnou a emocionálnou blízkosťou sa zvlášť dobre ukladá a konsoliduje v pamäti. Patria k tomu pachy, dotyky, hlas, pohľady, telesné pocity. Tieto skúsenosti sa ukladajú do implicitnej pamäti, ktorá je neprístupná vedomému vybavovaniu spomienok, a tie sa tu ukladajú na úrovni pocitov, sú silne previazané na fyziologické procesy v tele a ľahko sa aktivujú pri istých kľúčových vnemoch. Hoci spomienka na celú udalosť sa mohla odohrať v prvých rokoch života, a teda nie je prístupná vedomiu, spúšťa v človeku určité telové pocity (tie sa dajú merať zmenou na úrovni vegetatívneho nervového systému) a emócie.

Neurobiologické aspekty attachmentu skúmali v 90. rokoch minulého storočia aj výskumníci Charles Nelson a Sebastian Koga. Ich výskum sa zaoberal vplyvom ústavnej starostlivosti na vývin mozogu dieťaťa. Ich zistenia poukazovali na to, že všetky časti mozgu (frontálny, parietalny, occipitalny, temporalny) vykazovali podstatným spôsobom vyššiu aktivitu ako u detí z ústavou. Ukázalo sa tiež, že najviac poznačená nedostatkom vzťahovej väzby je frontálna časť mozgu, pri ktorej nevyužívané bunky postupne odumierali. Funkcie, ktoré sa prevažne viažu z frontálnym lalokom sú schopnosť kontroly vôľového správania, kontroly emočných prejavu, morálne a etické správanie.

Mozog dieťaťa rastie cca. do 3 rokov dieťaťa a skúsenosti, ktoré dovtedy nadobudneme určia, ktoré časti mozgu sa budú ďalej vyvíjať. V súlade s týmito skúsenosťami si ďalej vytvárame predstavu o sebe, druhých ľuďoch a fungovaní sveta. Táto predstava sa označuje aj ako koncept vnútorného pracovného modelu. Vnútorný model predstavuje pocity, názory, očakávania, stratégie správania a spôsoby interpretácie informácií, ktoré sú viazané na vzťah s citovo dôležitou osobou. Pričom sa neviaže len na obdobie detstva, ale sprevádza nás celým životom.

Láskyplným, pravidelným a spoľahlivým kontaktom s dieťaťom mu teda dopriavame nie len vnútorne prežívané bezpečie, ale aj výbornú štartovaciu čiaru pre ďalší rozvoj mozgu, jeho schopností a zručností, ale aj dôveru v seba, druhých ľudí a život ako taký.

Čo robiť ďalej pri neistom attachmente?

V prípade, že dieťa prejavuje známky niektorého typu neistého attachmentu sa dá postupnými krokmi priblížiť naspäť k tomu bezpečnému prostredníctvom vybudovania lepšieho vzťahu s dieťaťom. Tento vzťah by mal byť silný, zdravý a láskavý, je potrebné byť dostupný, ako fyzicky tak emocionálne a vytvárať dôveru a stabilitu. Potrebné ja aj naučiť dieťa mať pozitívny prístup k sebe samému. Čoho sa dá dosiahnuť oceňovaním dieťaťa a posilňovaním jeho silných stránok, zvyšovaním sebavedomia dieťaťa a zároveň prijatím dieťaťa, takého aké je. Pri naprávaní vzťahovej väzby je tiež dôležité pomáhať dieťaťu odstraňovať pocity viny a pamätať, že zraňujúce správanie dieťaťa nie je nič osobné proti vám.

A hoci sa môžete cítiť odradení v prípade, kedy je dieťa „už priveľké“ na nápravu vzťahovej väzby. Nikdy nie je neskoro začať dávať lásku, len čím neskôr začneme, tým vytrvalejší treba byť v jej poskytovaní. Ako povedal Frank Clark: „Dieťa sa rodí s potrebou byť milované a nikdy z toho nevyrastie.“

Potrebujeme ich všetci, ako ženy, tak aj muži, preto je tento príspevok mienený pre všetkých bez rozdielu, hoci v ňom zámerne píšem výhradne v mužskom rode (snáď mi čitateľky odpustia).

Ako sa, teda zachovať v situácii, kedy čakáme na vytúžený kompliment, ktorý nie a nie prísť? Čo robiť, keď sa zdá, že pre partnera nie je prirodzené prejavovať lásku prostredníctvom komplimentov?

Vzťah, rovnako ako život sám, je o udržiavaní rovnováhy a každé pátranie po chybách druhého začína v úprimnom nazretí do svojho vnútra. Preto je vhodné pri pochybnostiach o partnerových schopnostiach podávania komplimentu poskytnúť sám sebe úprimné odpovede na nasledujúce otázky:

1. Viem kompliment prijať?

Na prvý pohľad jednoduchá úloha, prijať kompliment, ale ruku na srdce, koľkokrát, v snahe nebyť domýšľaví, odvetíme frázou: „Ale, prosím ťa. Dnes vyzerám hrozne.“ či „Toto? To ani nestojí za reč!“

Partner sa usiluje o kompliment vtedy, keď nám chce vyčariť úsmev, potešiť nás a zrejme aj posilniť v našich očiach svoje postavenie milujúcej osoby. No pokiaľ sa mu miesto toho dostáva negatívnej odozvy, sarkazmu a nedôvery, čoskoro ho môže opustiť celá snaha potešiť.

Neprijatie komplimentu môže mať podobu oponovania, že to nič nie je, že niekto iný by to spravil lepšie, keď predpokladáte, že za komplimentom sa skrýva nejaká protislužba, či keď ste komplimentom natoľko rozhodení, že hneď začnete človeku strúhať nejaký kompliment na oplátku. Takéto vyhnutia sa komplimentu dosiahnu iba to, že ako príjemca, tak aj darca sú ponížení. Príjemca pretože sa slovne utvrdil v tom, že nie je hoden komplimentu a darca tým, že jeho myšlienka a snaha sa nestretli s pochopením.

Ak vám prijatie komplimentu robí problém a uvádza vás do rozpakov, skúste sa v tejto situácii vžiť do úlohy darcu komplimentu a prednastavte si aká reakcia by vám spravila radosť.

2. Počujem partnerove komplimenty?

Staršie a dnes už prekonané výskumy sa zameriavali na existenciu genderových rozdielov pri výbere komplimentu. Pričom prinášali zistenia, že zatiaľ čo muži sa zameriavajú na pochvalu schopností, ženy sa zameriavajú na pochvalu vzhľadu. Dnes je tento pohľad už vyvrátený a preukázalo sa, že muži aj ženy rovnako chvália výkon, schopnosti, vlastnosti, osobnosť a vzhľad u druhých ľudí.

Avšak úvaha na túto tému môže priniesť isté ovocie. Je totiž veľmi pravdepodobné, že naozaj každý lichotíme inak. Nie len muži a ženy, ale všetci ľudia. Každý máme nejako nastavené svoje hodnoty, každý si všímame iné maličkosti, niečo iné považujeme za dôležité. Čo sa potom stane, keď partner pochváli niečo, čo považuje za hodnotné, no my to považujeme za všedné? Takéto nepochopenie opäť poníži oboch. Je preto (a nie len preto) dôležité, aby sme sa navzájom spoznávali. Len ak dovolím partnerovi dobre ma poznať, môže ma obdarovať komplimentom, ktorý bude naozaj odrážať moje hodnoty. A ak ja budem dobre poznať na čom partnerovi záleží, ponachádzam komplimenty aj v doteraz prehliadaných vetách.

3. Dávam ja partnerovi komplimenty?

Už predchádzajúci bod naznačil, že dávanie komplimentov je obojstranný proces, ktorý si vyžaduje ochotu neustále sa navzájom poznávať. Rovnako ako vy, tak aj partner trpí, keď sa mu nedostáva prejavov lásky. Môže to byť nedostatok komplimentov, alebo naopak  je to niečo, čo je partnerovi často vyčítané, či niečo, čo ho ponižuje. Keď sa človek sám necíti byť ľúbený, ťažko sa mu prejavuje láska druhým, pretože má potrebu strážiť si lásku sám pre seba.

Úžasný účinok komplimentov dokazuje výskum prevádzaný v Národnom inštitúte psychologických vied v Japonsku výskumníkmi S. K. Sugawara, S. Tanaka, S. Okazaki, K. Watanabe, N. Sadato. Ten odhalil, že pre náš mozog je obdržanie komplimentu rovnako silná odmena ako získanie peňazí a dokáže nám poskytnúť pozitívnu motiváciu na pomerne dlhý čas. Šetriť komplimentami, teda rozhodne netreba, práve naopak. Môžu podnietiť partnerovu snahu odpovedať na vašu lásku svojou láskou.

4. Je kompliment spôsob ako môj partner prejavuje náklonnosť?

Ak sú odpovede na všetky predchádzajúce otázky áno, je na rade úvaha, či je pre partnera vôbec prirodzené prejavovať svoj cit prostredníctvom komplimentov.

Je možné, že partner naozaj nezvláda dávať komplimenty, ale je skvelý v iných spôsoboch prejavovania lásky. No čo robiť v prípade, že pre vás je ten kompliment taký dôležitý, že sa s inými spôsobmi nemôžete uspokojiť? Tu sa naskytujú dve možnosti.

• Prvou je celkom otvorene sa porozprávať.

Pri rozhovore je dôležité dbať, aby ste partnerovi čo najúprimnejšie vysvetlili aké dôležité sú pre vás komplimenty, ako sa cítite keď na nejaký čakáte a to najdôležitejšie: povedzte ako si taký kompliment predstavujete. Napríklad keď vynakladáte veľa úsilia do dekorovania fotiek na stene, môžete partnerovi povedať ako pochopení a ľúbení by ste sa cítili, keby vám povedal: „Miláčik máš naozaj skvelé vkus v tom, aké fotky sa k sebe hodia a ako ich rozostaviť aby vyzerali spolu skvele.“ Povedzte v akej situácii a čo by ste vás potešilo počuť, pretože inak sa môže stať, že sa budete rozprávať každý o niečom inom. No pokojne zdôraznite, že môže pri skladaní komplimentov použiť svoju kreativitu a svoje vlastné poznatky o vás. Pri tomto rozhovore je taktiež nesmierne dôležité zachovať priateľskú atmosféru a vyhýbať sa emocionálnemu tlaku, výčitkám, či výbuchom emócií.

V prípade, že už idete vybuchnúť, skúste si spomenúť, že dávanie komplimentov nie je žiadna povinnosť. Rovnako ako vy sa hneváte na vášho partnera, že vám žiaden nedal, by sa on mohol hnevať, že vy od neho kompliment vyžadujete.

• Druhou možnosťou je si kompliment vypýtať.

Nie je to jednoduchá úloha, nakoľko zväčša sme naučení, že na kompliment si máme pokorne počkať, až príde sám. No v tichom čakaní, v ktorom narastá vnútorná zlosť či zúfalstvo, v tom nie je veľa cnosti. Pokiaľ je to kompliment, čo chcete a vy viete, čo chcete, nebojte sa si to vypýtať. Odvaha vypýtania si komplimentu tkvie v tom, že prekusnete svoje ego, emocionálne sa obnažíte a ukážete citlivé miesto. Ale, koniec koncov, presne o tom je láska.

Môže to vyzerať tak, že sa jednoducho opýtate: „No nevyzerám dnes úžasne?“ či „Však som dnes krásny?“ Samozrejme ide o odpoveď partnera, a preto je dôležité takúto otázku položiť v situácii, kedy je vám obom jasné, že nežartujete alebo sa vzájomne nedoberáte. Keď túto formu otázky vyskúšate a zafunguje, uvidíte, že to bude dvojnásobná výhra. Nakoľko sa vám dostane komplimentu nie len od milovanej osoby, ale vďaka takto položenej otázke si kompliment dáte aj sám.

5. Dávam komplimenty sám sebe?

To, že potrebujem počuť kompliment od druhej osoby, vytvára priestor na zamyslenie. Možnože nepotrebujem počuť od partnera, že vyzerám dobre, možno to potrebujem počuť sám od seba. A teda moja posledná rada sa bude ešte týkať vás. Skúste sa postaviť pred zrkadlo a povedať sami sebe, že ste krásni. Spočiatku vám to bude viaznuť v hrdle, bude vám to neprirodzené a hlúpe, možno vás to aj rozplače. To by vám malo naznačiť, že ste na niečo dôležité narazili. Opakujte si to nahlas tak dlho, až váš hlas bude znieť isto a budete vedieť, že je to pravda. Rovnako to môžete robiť s každým komplimentom, ktorý ste kedy túžili počuť z úst niekoho iného: „Som silný/á. Som šikovný/á. Som dobrý človek. Zaslúžim si lásku.“

Nie je hojivejšieho účinku lásky než zažiť nehu ako reakciu na úprimné odhalenie seba. A pokiaľ sami prijmete seba takého aký ste, aj z vaším strachom, tak sa ani nebojíte úprimne hovoriť o svojich potrebách. Pretože pohladenie slovom padne dobre každému a občas to každý aj potrebuje.