Tvrdohlavosť teenagerov je pre mňa fenomén, ktorý ani mňa osobne nikdy neopustil. Presvedčenie, s ktorým si stojím za svojím názorom je niekedy ťažké si ustáť a vidím, že je ťažké pre mojich blízkych ho prijať. Avšak stojí zato ustáť si niečo o čom verím že je pravda – v niečo čo má korene v presvedčení, že konám správne. To, čo považujem za morálne a hodné nasledovania hovorí viac o mne, ako o pravde samotnej. O tom, čomu ja verím, že je pravda a akou cestou v živote chcem kráčať.

Počas strednej školy je pre nás dôležité zameriavať sa na to, čo je pre nás motiváciou, čo je dobré pre spoločnosť, a čo môžeme spraviť pre druhých. 

Kde je zakotvené presvedčenie o pravde?

Pri hľadaní odpovede som sa dopracoval k známej Kohlbergovej teórií Morálneho vývinu. Ako rastieme prechádzame šiestimi štádiami toho ako hodnotíme veci, či sú správne, alebo zlé. Najskôr sa ako deti učíme na základe odmeny a trestu. Ak som bol potrestaný, tak som musel spraviť niečo zlé. Avšak neskôr si začíname všímať, že je rozdiel medzi tým, kto nás začo potrestá a odmení. Vlastne že na to, čo je správne a nesprávne sa dá pozerať rôznymi očami. Potom prichádza štádium, kde je pre nás dôležité to, ako nás vidia ostatní. Hlavne blízki a dôležití ľudia. Takže to, čo schvaľujú ostatní je to, čo je správne. Nasleduje štádium, kde je správne to, čo je stanovené a prijaté širšou spoločnosťou – právom. Medzi posledné dve štádiá patria tie, kde už človek začína vnímať, to že síce spoločné hodnoty sú stanovené väčšinou, ale sú prípady, kde to neplatí. Je dobré ukradnúť liek, ktorý môže zachrániť život? Uprednostníme život nad zákonom? Poslednou úrovňou je, keď si vytvoríme vlastný „zoznam“ hodnôt, ktorý považujeme za správny a sme ochotný ho obhajovať, stáť si za ním a niesť dôsledky nášho konania.

Na jednej strane premýšľam, že práve toto posledné štádium mi veľmi pripomína teenagerov. Sila, ktorú vidím v hádke – v konflikte dvoch svetov, rodičov a detí, ukazuje na silu presvedčenia o pravde. Ochota stáť si často za svojou pravdou aj napriek trestu, ktorý príde od rodičov. Napriek rozdielom v tom čo si tieto dva svety myslia, že je správne a napriek ostrosti hádky je dôležité (zo strany rodiča) dávať najavo pochopenie a budovať istotu vo vzťahu. Podporujúce vzťahy dávajú možnosť rozvinúť sebaistote vo vlastné schopnosti a emócie. Okrem toho je potrebné objasniť a porozprávať sa o príčine pravidiel. Postupne prenechávať zodpovednosť svojim potomkom a tak im dať možnosť rozvíjať schopnosť samostatného rozhodovania.

Napriek tomu ako sa môj život s vekom mení, vyššie uvedené hodnoty, typické pre teenagerov, sú pre mňa stále dôležité. A dúfam, že vždy budem mať dosť drzosti a tvrdohlavosti, aby som aj napriek prekážkam vedel bojovať za pravdu.

Reciprocita

Keď niečo dostaneme, máme chuť sa nejako odplatiť. Možno to pozorovať od udalostí ako keď nám niekto vynadá a máme chuť mu vynadať tiež, ale ak dostaneme darček, chceme ho vrátiť (škoda, že reciprocita funguje aj v politike). O tom, či sa chceme odplatiť dobrým, alebo zlým rozhoduje jednoducho náš pocit, či je to čo sme dostali láskavé, alebo nepriateľské. Konkrétne o tom rozhodujú dve veci. Aké malo to, čo pre nás niekto spravil výsledky a s akým úmyslom to robil. Avšak napriek tomu že niečo získame, ešte to v nás nemusí vyvolať to, že sa chceme revanšovať. Ak dostaneme kávovar, lebo zamestnávateľ vie, že zamestnanci kávu potrebujú, je to fajn. Ak ale dostaneme do kuchynky ten skvelý pressostroj, ktorý určite stál najmenej milón, je to viac ako má priemer.

Pocity z poskytnutej „nadštandardnej“ starostlivosti zamestnávateľa sú, že firme na nás záleží, že si cení robotu, ktorú robíme a chce nám pripraviť príjemné prostredie. Ak takto vnímame zamestnávateľa, chceme sa teda podľa teórie reciprocity odplatiť dobrým – napríklad dobrým výkonom. A oproti tomu hrá aj fakt, že čím menej cítime, že si zamestnávateľ cení našu prácu, tým viac peňazí chceme vidieť na výplatnej páske.

Ale poďme konkrétne k názvu článku.

Káva

Štúdia MIT nám potvrdzuje to, čo sme všetci tušili. Káva zvyšuje produktivitu. Wow, aké nečakané! Ale skúsme sa pozrieť čo všetko môže zmeniť šálka kávy, alebo prestávka na kávu. Tím digitálnej agentúry Cyber-Duck sa podrobil experimentu, v ktorom týždeň nepili kávu a potom ju týždeň pili ako obyčajne. Porovnajme teda rozdiely v týchto dvoch týždňoch celého teamu. Produktivita stúpla o 19%. Motivácia teamu o 18%. Nálada o 15%. Sústredenosť o 6 a celkový výkon o 16%. Počas týždňa bez kávy stúpla úroveň úzkosti o 27%. To sú čísla, ktoré nám dávajú najavo, že káva naozaj mení výkonnosť a spokojnosť na pracovisku. A ktorý zamestnávateľ by toto nechcel.

Ovocie

Niekde som počul, že by sme mali jesť ovocie kvôli zdraviu. A ľudia na PNke nepracujú… Ale okrem známych vitamínov a pocitu zdravia ovocie, ktoré by vám zamestnávateľ zabezpečil, zvyšuje subjektívne vnímanie kvality života na pracovisku, znižuje množstvo nezdravých pochúťok, ktoré by sme inak jedli, a samozrejme ovocie zdarma prispelo k pocitu, že ich zamestnávateľovi na nich záleží. Táto komerčná štúdia tvrdí, že ovocie zdarma na pracovisku dokáže zdvihnúť produktivitu až o 10 percent.

Okrem toho, že nefinančné benefity ako skvelá káva, ovocie, masáže, fitness, teambuildingy, (a skutočne nefinančné benefity ako), flexibilný pracovný čas a uznanie zvýšia produktivitu, zníži sa vďaka nim aj nočná mora zamestnávateľov – fluktuácia (čiže keď im vyučení experti odchádzajú za lepšími podmienkami). Zaučenie nového zamestnanca môže trvať aj niekoľko mesiacov podľa náročnosti projektu. A to sú mesiace, ktoré by spokojní zamestnanci vďačne makali a vytvárali kvalitné produkty.

Pri hrabaní sa v článkoch o tom koľko stojí výmena zamestnanca som sa dopracoval k najoptimistickejšiemu číslu 30% jeho ročného platu. Ideálna fluktuácia zamesnancov je pod 10%. A napriek tomu, že nepoznám presné počty malých a veľkých firiem dúfam, že sa rozhodnú aspoň skúsiť si spočítať či tá káva a ovocie im nakoniec neušetria a nepomôžu vytvoriť spokojnosť na pracovisku.

Niekedy sa stáva, že vzťah nie celkom skončí tak, ako by sme si želali. Často počúvam ako je vzťah buď dobrý, alebo komplikovaný. A tie komplikované – tie, v ktorých sú problémy, môžu ovplyvniť sebavedomie, viesť k pocitom viny, hanby, hnevu a úzkostným alebo depresívnym stavom. Tie dobré by teda na druhej strane mali mať kvality prinášajúce spokojnosť, radosť a prispievať k celkovej pohode v živote, prípadne podporiť partnera/partnerku v ťažších obdobiach.

Ako je to teda so vzťahmi, ktoré by sme skôr mohli označiť za vzťahy s „terapeutickým účinkom“?

Počas štúdia som sa často stretával s tým, že k efektívnej terapii je potrebné nadviazať vzťah s klientom. Nestačí používať iba techniky a metódy, ale je potrebné byť prítomný pre človeka ako človek. Terapia teda získava jej efektívnosť cez vzťah.

C.R.Rogers píše, že nakoniec sa vždy dopracujeme k tomu, že to po čom človek túži na úplne základnej úrovni je to, aby bol prijatý taký aký skutočne je – so všetkým.

Práve tu sa nám otvára obrovský priestor, ktorý vzťah poskytuje. Priestor, v ktorom partnerovi môžeme povedať „všetko“ a on/ona nie len počúva, ale počúva aktívne a so záujmom. Inak povedané – poskytuje nám pochopenie a prijatie. Na druhej strane vzťah vyžaduje dať si záležať na tom, aby sme aj my boli tu pre toho druhého v ťažkých obdobiach. Inak povedané v obdobiach stresu.

Pár rád odborníkov:

Štúdia s hravým podnázvom známym zo svadieb „V zdraví a v chorobe“ nám dáva možnosť nahliadnuť do toho, čo možno považovať za terapeutickú podporu, ktorú môžeme poskytnúť svojmu partnerovi pri zvládaní stresujúcich dní. Základom je všimnúť si, že náš partner/partnerka je v nepohode. Mať oči otvorené a mať odvahu a osloviť túto nepohodu, ktorú vidíte. Je potrebné byť si vedomý toho, aké stresory stretli nášho partnera počas dňa. Ako napríklad nedostatok času na svoje úlohy, deadline-y, ktoré mal v práci a čo ho zaťažovalo alebo otravovalo. Jednoducho s čím sa behom dňa musel vysporiadať. Inou dôležitou časťou je dávať najavo, že ste tu jeden pre druhého, keď to potrebujete. Že ste ochotní sa navzájom celou svojou pozornosťou počúvať a pochopiť, že aj on/ona to má vo svojom dni ťažké. Zároveň je ale potrebné aj udržať mieru v tom ako chceme byť nápomocní. Vnucovať svoju podporu môže mať práve opačný efekt. Skôr sa môže uzavrieť a vzdialiť sa.

Americká asociácia psychológov navrhuje, aby sme sa rozprávali otvorene a to o hlbších osobných témach, aby sme ostali naladení na partnera z dlhodobého hľadiska. Okrem toho nám radí, aby sme sa nevyhýbali nezhodám, ale aby sme v nich nebojovali krikom, kritikou útočiacou na osobu, alebo aby sme z nich neušli. Namiesto toho by sme sa mali snažiť zistiť, čo náš partner cíti a snažiť sa pochopiť jeho uhol pohľadu.

Keďže niekde vo svojom vnútri túžime po bezpodmienečnom prijatí, vzťah je priestor, v ktorom máme možnosť ho dostať. Ak ho dostaneme, práve to by malo priniesť želaný „terapeutický“ účinok.

Ešte by som chcel dodať, aby sme neočakávali od vzťahu niečo, čo nie je. Osobne vzťah nevidím ako miesto, kam by sme chodili, pretože potrebujeme zrovnať niečo v sebe. S týmto cieľom budeme mať skôr očakávania, ktoré sa nám len sťažka splnia. Vzťah je pre mňa priestor, do ktorého lásku vkladám a čerpám. Je obojsmerný.