Dieťa sa rodí s potrebou byť milované a nikdy z toho nevyrastie

Attachment alebo v preklade vzťahová väzba je v súčasnosti často používaný pojem, ktorým sa poukazuje na dôležitosť raného vzťahu s matkou, a ako tento vzťah ovplyvňuje náš neskorší život. Ale je tomu skutočne tak? A najmä ako to, že jeden človek má v rukách takú ohromnú moc nad našim ďalším životom?

Teória attachementu sa zrodila v roku 1958 v práci Johna Bowlbyho, ktorý popisuje attachment ako „neviditeľné emocionálne puto, ktoré veľmi špecificky spája dvoch ľudí v čase a priestore.“ John Bowlby pracoval ako psychiater na detskej klinike v Londýne, kde mal možnosť si všimnúť dôležitosť vzťahu detí a ich matiek. Spoločne s Jamesom Robertsonom vypozorovali, že deti separované od svojich matiek zažívajú intenzívnu úzkosť, ktorú nedokázala zmierniť ani prítomnosť inej osoby kŕmiacej dieťa. Ich pozorovania boli v rozpore s dovtedy dominujúcou behaviorálnou teóriou vzťahovej väzby. Tá zdôrazňovala rolu kŕmenia dieťaťa matkou, ako nosnú časť vzťahovej väzby a kládla do úzadia vzťah medzi matkou a dieťaťom.

Bowlbyho teória poukazuje na to, že dieťa disponuje inštinktívnou tendenciou naviazať sa na individuálnu osobu (najčastejšie matku), pričom s ňou dieťa vytvára vzťahovú väzbu prostredníctvom rôznych vzorcov správania (napr. plač pri jej vzdialení sa, upokojenie pri jej blízkosti, úsmev atď.). Na pripútavacie správanie dieťaťa opatrujúca osoba odpovedá špecifickou vrodenou odpoveďou , ktorá zahŕňa napr. zmenu intonácie hlasu, hladkanie a privinutie dieťaťa, upokojovanie dieťaťa, mimické zrkadlenie, úsmev, očný kontakt.

Rudolph Schaffer a Peggy Emersnová, ktorí sa zaoberali rozvojom vzťahovej väzby dieťaťa, vymedzili nasledovné fázy:

• Fáza asociálneho attachmentu (0-6 týždeň)

V tomto štádiu si deti formujú väzbu s kýmkoľvek a nepreferujú konkrétnu osobu. Avšak zjavne preferujú podnety podobné človeku (napr. bábiky). Autori odkazujú na fakt, že pri priblížení cudzej osoby k takto starému dieťaťu, reaguje rovnako ako pri hocikom z rodiny.

• Fáza nevyhraneného attachmentu (6 týždňov – 6 mesiacov)

Deti sa stávajú viac sociálnejšími. Dokážu už rozoznávať jednotlivcov a tým začína silnieť vzťahová väzba, avšak naplno sa rozvinie až v ďalšom štádiu.

• Fáza špecifického attachmentu (7 – 9 mesiacov)

Objavuje sa špecifická preferencia len jednej „attachmentovej figúry“, dieťa vyhľadáva konkrétneho človeka, ktorý mu poskytuje pocit bezpečia, pohodlie a ochranu. V tomto období sa objavuje strach z cudzích ľudí a nespokojnosť pri odlúčení od poskytovateľa vzťahovej väzby, alebo attachmentovej figúry.

• Fáza viacerých attachmentov (10 mesiacov a viac)

Dieťa začína byť viac nezávislé a formuje si viacero citových väzieb na ďalšie dôležité osoby vyskytujúce sa v okolí (otec, súrodenci, priatelia, širšia rodina). Do 18. mesiaca má väčšina detí vytvorených viacero attachmentov.

Vzťahovú väzbu si dieťa primárne utvára s tým, kto sa s ním hrá a komunikuje, čo nemusí odrážať to, či ho táto osoba aj kŕmi a prebaľuje. Avšak pokiaľ je dieťa hladné, alebo potrebuje prebaliť, zažíva značnú nepohodu, ktorú komunikuje plačom. Je teda veľmi pravdepodobné, že si vytvorí vzťahovú väzbu k osobe, ktorá reaguje na potreby dieťaťa a v konečnom dôsledku sa oň stará. Pričom mimoriadne dôležitú úlohu zohráva spôsob akým s dieťaťom komunikujeme a rovnako aj pravidelnosť tohto kontaktu.

Významným spôsobom obohatila teóriu attachmentu aj psychologička Mary Ainsworthová, ktorá prostredníctvom svojich pozorovaní dospela k záveru o existencií rôznych typov vzťahovej väzby. Metodika, ktorú vyvinula a používala sa volá test neznámej situácie (Strange situation test) a uskutočňuje sa medzi 12. a 19. mesiacom života dieťaťa v preňho neznámej miestnosti s hračkami. V situácii sú s ním matka a neznáma osoba. Test začína tak, že matka aj s dieťaťom do miestnosti, pričom matka má poskytnúť dieťaťu, čo najviac podpory pri hraní. Po pár minútach vstupuje do miestnosti cudzia osoba, ktorá sa pokúsi nadviazať kontakt s dieťaťom. Následne má matka po krátkej rozlúčke s dieťaťom opustiť miestnosť. Odchod matky by mal spustiť attachmentové správanie (pozorovanie odchádzajúcej matky, volaním na ňu, plačom). Neznáma osoba sa následne pokúša dieťa upokojiť smerovaním jeho pozornosti k hračkám. Po pár minútach sa matka vracia, upokojuje dieťa, až pokiaľ sa samé nevráti k hre.

Na základe rôznych reakcií detí na situáciu odlúčenia a návratu matky, rozlíšila Mary Ainsworthová dve základné klasifikácie vzťahovej väzby: Bezpečná a Neistá, pričom neistá sa ďalej člení do ďalších 3 kategórií.

Bezpečný attachment

Prejavuje sa bezpečným citovým putom k matke, pri ktorom deti matky vyhľadávajú v stresujúcich situáciách a cítia istotu, že matka bude v takejto situácii dostupná. Počas odlúčenia od matky sa môžu správať priateľsky k cudziemu priateľskému človeku, alebo môžu byť znepokojené neprítomnosťou matky. Po návrate matky ju vítajú, prejavujú radosť, vyhľadávajú kontakt s ňou a opäť sa vracajú k svojim hračkám. Pri bezpečnej väzbe je opatrujúca osoba dostupná k nadväzovaniu interakcie, prítomná a vie jemnocitne, spoľahlivo a rýchlo reagovať na potreby a signály dieťaťa. Ak sa vyskytne nedorozumenie pri interpretácií signálov dieťaťa, dieťa vníma snahu opatrujúcej osoby o porozumenie, a teda vníma dieťa túto skúsenosť pozitívne.

Neistý attachment

Pri neistej vzťahovej väzbe existuje riziko pre psychický vývin. Tieto deti sú menej odolné voči psychickej záťaži.

Neisto-vyhýbavý attachment

Pri tomto type vzťahovej väzby sa deti skôr uťahujú samé do seba a menej žiadajú pomoc. Pri neprítomnosti matky nedochádza k zmene správania, neprejavujú stres, hnev, či úzkosť. Deti pokračujú v hre, aj keď s menším záujmom. Po návrate matky ju ignorujú, alebo sa vyhýbajú jej blízkosti. Napriek nedostatku viditeľného stresu, výskumníci Spangler a Grossman zistili, že sa pri odlúčení zvyšuje hladina kortizolu a pulzová frekvencia, čiže aj tak tieto deti prežívajú fyziologický stres. Výťahové osoby týchto detí zvyknú oceňovať autonómiu bez potreby telesného kontaktu a bez plaču, tým sa dostáva týmto deťom menej jemnocitných odpovedí.

Neisto-ambivalentný attachment

Deti s týmto typom attachmentu sú úzkostné a závislé na matke. Pred samotným odlúčením od matky sú tieto deti skleslé a prejavujú obavy z cudzej osoby. V priebehu odlúčenia sú silne znepokojené až zlostné a je nesmierne ťažké ich upokojiť. Po návrate matky tápajú medzi nadviazaním kontaktu a odporom, čo sa často prejavuje dupaním, odstrkovaním, odvracaním sa. Vzťahové osoby týchto detí sa vyznačujú tím, že sa k dieťaťu nesprávajú konzistentne. Niekedy sú k dispozícii, inokedy nie. A naspäť, vzťahové osoby sú často zneistené vysielaním protirečivých signálov svojho dieťaťa.

Dezorganizovaný attachment

Dezorganizovaná vzťahová väzba sa vyvinie, ak je dieťa dlhodobo vystavené úzkostnému alebo desivému správaniu vzťahovej osoby. Tá bola pre dieťa zdrojom bezpečia a zároveň strachu. Podobne ako u neisto pripútaných detí, aj u detí s dezorganizovanou vzťahovou väzbou boli zistené vysoké hodnoty stresu, prejavujúceho sa na fyziologickej úrovni. Počas odlúčenia sa tieto deti pozerajú na dvere a kričia na vzťahovú osobu. Po jej návrate sa buď v tichosti odvrátia, alebo sa vzpriamia na pozdrav a následne sa akoby „zrútia“ na podlahu. Deti často reagujú rozporuplne a už mierne nepríjemný podnet môže u dieťaťa vyvolať veľkú emocionálnu odozvu. Vzťahové osoby týchto detí často so sebou nesú nespracovanú traumu. Je veľmi pravdepodobné, že rodič svoju bezmocnosť a svoje obavy prenesie na svoje dieťa, najmä v situáciách, kedy im správanie dieťaťa pripomína ich vlastnú traumu. Tak môže dieťa v niektorých situáciách zažívať rodiča ako desivého a v iných situáciách, ktoré nesúvisia s traumou zažíva starostlivého a emocionálne blízkeho rodiča.

Pri opakovanom skúmaní typov vzťahovej väzby podľa Ainsworthovej metódy sa zistilo, že u všetkých detí, s istou aj neistou vzťahovou väzbou, sa zvýši pulz pri odchode matky z miestnosti. Hoci obzvlášť vysoký pulz bol zaznamenaný u detí s dezorganizovanou vzťahovou väzbou. Čo je však zaujímavejšie ukázalo sa, že u detí s neistou väzbou, ktoré boli vystavené situácii odlúčenia stúpla hladina kortizolu (hormón vylučujúci sa v stresovej reakcii), zatiaľ čo u detí s bezpečným attachmentom hladina kortizolu nestúpla. Prekvapujúco však aj u niektorých detí s neistou väzbou kortizol nestúpol, čo jasne vypovedá o tom, že do celej situácie vstupujú aj iné premenné, ktoré nateraz zostávajú záhadou.

Toto delenie vzťahovej väzby môže vytvárať dojem, že pokiaľ sa dieťa správa inak, než je vymedzené pre bezpečné pripútanie k vzťahovej osobe, vlastne niekde rodič zlyhal. Nie je tomu celkom tak, nakoľko je potrebné si uvedomiť, že attachment sa vždy vyvíja v interakcii vzťahovej osoby a dieťaťa. A tak ako má rodič, alebo vzťahová osoba tendenciu sa správať nejakým spôsobom, tak isto aj každé dieťa je iné a má svoju vlastnú mieru toho, koľko podnetov potrebuje, či nakoľko má tendenciu odpovedať úzkostne. Celkovo správanie dieťaťa odkazuje na mieru nabudenia jeho nervového systému.

Rozhodne je však dôležité si uvedomiť, že na rozdiel od dieťaťa dospelý človek je schopný vedomej regulácie správania a hoci ho to môže stáť veľa úsilia, je v jeho moci aby reagoval na dieťa opatrujúco, emocionálne dostupne a jemnocitne a spoľahlivo napĺňal potreby dieťaťa. Pričom sa to nemusí týkať, len rodičov ale akýchkoľvek osôb, ktoré sú s dieťaťom v pravidelnom kontakte, nakoľko dieťa je schopné vytvárania attachmentov s viacerými ľuďmi. A tieto attachmenty môžu byť rozdielnych typov, podľa toho aký vzťah sa vytvorí medzi opatrovateľom a dieťaťom.

Prečo sa oplatí dbať na to, aby malo dieťa bezpečný attachment?

Všetko, čo súvisí s telesnou a emocionálnou blízkosťou sa zvlášť dobre ukladá a konsoliduje v pamäti. Patria k tomu pachy, dotyky, hlas, pohľady, telesné pocity. Tieto skúsenosti sa ukladajú do implicitnej pamäti, ktorá je neprístupná vedomému vybavovaniu spomienok, a tie sa tu ukladajú na úrovni pocitov, sú silne previazané na fyziologické procesy v tele a ľahko sa aktivujú pri istých kľúčových vnemoch. Hoci spomienka na celú udalosť sa mohla odohrať v prvých rokoch života, a teda nie je prístupná vedomiu, spúšťa v človeku určité telové pocity (tie sa dajú merať zmenou na úrovni vegetatívneho nervového systému) a emócie.

Neurobiologické aspekty attachmentu skúmali v 90. rokoch minulého storočia aj výskumníci Charles Nelson a Sebastian Koga. Ich výskum sa zaoberal vplyvom ústavnej starostlivosti na vývin mozogu dieťaťa. Ich zistenia poukazovali na to, že všetky časti mozgu (frontálny, parietalny, occipitalny, temporalny) vykazovali podstatným spôsobom vyššiu aktivitu ako u detí z ústavou. Ukázalo sa tiež, že najviac poznačená nedostatkom vzťahovej väzby je frontálna časť mozgu, pri ktorej nevyužívané bunky postupne odumierali. Funkcie, ktoré sa prevažne viažu z frontálnym lalokom sú schopnosť kontroly vôľového správania, kontroly emočných prejavu, morálne a etické správanie.

Mozog dieťaťa rastie cca. do 3 rokov dieťaťa a skúsenosti, ktoré dovtedy nadobudneme určia, ktoré časti mozgu sa budú ďalej vyvíjať. V súlade s týmito skúsenosťami si ďalej vytvárame predstavu o sebe, druhých ľuďoch a fungovaní sveta. Táto predstava sa označuje aj ako koncept vnútorného pracovného modelu. Vnútorný model predstavuje pocity, názory, očakávania, stratégie správania a spôsoby interpretácie informácií, ktoré sú viazané na vzťah s citovo dôležitou osobou. Pričom sa neviaže len na obdobie detstva, ale sprevádza nás celým životom.

Láskyplným, pravidelným a spoľahlivým kontaktom s dieťaťom mu teda dopriavame nie len vnútorne prežívané bezpečie, ale aj výbornú štartovaciu čiaru pre ďalší rozvoj mozgu, jeho schopností a zručností, ale aj dôveru v seba, druhých ľudí a život ako taký.

Čo robiť ďalej pri neistom attachmente?

V prípade, že dieťa prejavuje známky niektorého typu neistého attachmentu sa dá postupnými krokmi priblížiť naspäť k tomu bezpečnému prostredníctvom vybudovania lepšieho vzťahu s dieťaťom. Tento vzťah by mal byť silný, zdravý a láskavý, je potrebné byť dostupný, ako fyzicky tak emocionálne a vytvárať dôveru a stabilitu. Potrebné ja aj naučiť dieťa mať pozitívny prístup k sebe samému. Čoho sa dá dosiahnuť oceňovaním dieťaťa a posilňovaním jeho silných stránok, zvyšovaním sebavedomia dieťaťa a zároveň prijatím dieťaťa, takého aké je. Pri naprávaní vzťahovej väzby je tiež dôležité pomáhať dieťaťu odstraňovať pocity viny a pamätať, že zraňujúce správanie dieťaťa nie je nič osobné proti vám.

A hoci sa môžete cítiť odradení v prípade, kedy je dieťa „už priveľké“ na nápravu vzťahovej väzby. Nikdy nie je neskoro začať dávať lásku, len čím neskôr začneme, tým vytrvalejší treba byť v jej poskytovaní. Ako povedal Frank Clark: „Dieťa sa rodí s potrebou byť milované a nikdy z toho nevyrastie.“